Bola som celkom rada, že sa môžem ísť vyvetrať. Vonku nebolo ani nohy, mohla som sa venovať svojim vlastným myšlienkam, rekapitulovať celý rok... Žofia si svojou vlastnou hatlaninou vyspevovala a spolu so mnou obzerala vianočnú výzdobu rodinných domov. Ani jemné mrholenie nenarušilo tok mojich myšlienok.
V Lidli-pidli sme bleskovo kúpili potrebné. Nebolo tam veľa ľudí, takže som mohla plynulo prejsť k pokladniam.
Ako som sa blížila, zachytila som dialóg dvoch pokladníčok.
Mladšia: "Čo tu od rána toľko lietaš, ako by si mala v zadku vrtuľu?"
Staršia: "Nepi*uj do mňa!"
Mladšia: "Čo ja, ty do mňa od rána pi*uješ. Celú smenu tu len lietaš a niečo riešiš."
Nechápavo som ich sledovala a čakala som ako sa bude hádka stupňovať. Radšej som sa chcela odplížiť späť medzi regále, ale všimla som si, že sa na seba usmievajú. Áno, usmievali sa. Oni sa vlastne nehádali, len sa takto rozprávali. Doberali si jedna druhú. Staršia dokladala do boxov cigarety a mladšia sedela v pokladni.
A tak som to riskla. Pokladníčky stále vo veľkom navzájom "píp"-ali. Keď mladšia zaregistrovala, že sa aj s dieťaťom blížim, povedala staršej: "A prestaň už pi*ovať, pretože je tu malé dieťa."
Staršia jej na to: "Nepi*uj radšej ty a blokuj!"
Mladšia: "Ty tiež!"
To som už nevydržala a povedala som: "Môžete sa krotiť obe, prosím?!"
Mladšia nablokovala môj tovar a zaželala "Pekné sviatky!"
.
Nuž, neviem, akosi to stále nemôžem stráviť.
.
Ženy, prosím Vás, spamätajte sa! Sme predsa symbolom materstva, nežnosti, jemného stvorenia. V obchode som však mala pocit, že som niekde... Štedrosť v podobe vulgarizmov z Vaších úst ma šokoval.
