Spotená som si to šinula pomedzi občasné kvapôčky dažďa tlačiac kočiar s malou. Ponáhľali sme sa do škôlky po jej bračeka.
Keď tu zrazu... fuuuhaaa... som ju zbadala.
Pripadala som si ako John Cage zo seriálu Ally McBeal. Poznáte tú seriálovú postavičku Johna, ktorý občas počul spievať Barryho Whitea a mimovoľne pritom vlnil bokmi. Ja som Barryho nepočula. Mne začal v hlave spievať Robo Grigorov svoju "Ona je Madona".
Prešla okolo mňa. Oblečená podľa najnovších trendov, akoby vystrihnutá z katalógu. Vánok sa jej pohrával s vlasmi, ktoré si občas odhrnula rukou z tváre. Precupitala okolo mňa v tých svojich kozačkách a ponáhľala sa k svojmu maličkému autíčku Smart.
Ako hypnotizovaná som ju pozorovala a vdychovala omamnú vôňu, ktorá sa za ňou niesla. Robo stále spieval "Ona je Madona, ona je Madona..."
... a zrazu... (ako keď mi starý magneťák zvykol natočiť pásku okolo tej hlavice a roztrhol ju)
... akoby sa platňa zasekla "Ona je Ma"
... keď som sa za ňou posledný krát obzrela a zbadala ako na spodku svojich kozačiek nechala svietiť cenovky.
Nemohla som sa neuchechtnúť. To opojné čaro zrazu zmizlo. Puf!
