Hneď ako nás zaregistroval, šiel priamo oproti nám. Mladý chalan, nakrátko ostrihaný, s kapucňou na hlave a v takej vetrovke do pása. Ruky vo vreckách.
"Môžte zavolať políciu?", oslovil ma.
"A prečo?" Pohľadom som po ňom prebehla. Nekrvácal, nekríval...
"Nahlásiť poškodzovanie cudzieho majetku."
"Kde?", obzerala som sa. Nič podozrivé som si nevšimla.
"Moje auto."
Nevidela som na aute žiadne škody... bleskovo som rozmýšľala... môj čert a anjel vo mne diskutovali:
Č:"Trúbka, kto v dnešnej dobe nemá pri sebe mobil? Ha, vytiahneš ho a on ti ho šlohne, má istotu, že sa za ním nerozbehneš. Veď nenecháš deti samé..."
A: "Pozri, prešlo asi 40 minút, on tu stále stojí v daždi... každý sa naňho vykašlal, len preto, že je oblečený ako... čo? Chuligán?"
Č: "Či si nečítala, kroniku? Koľkých okradli, za bieleho dňa... matka s dvoma deťmi, ľahká korisť!"
A: "Keby aj, je to len mobil, kredit prevolá a musí si ho dobiť..."
"No, dobre"
Vytáčam 158. Po dlhom čakaní ma operátor prepojí na príslušný obvod. Vysvetľujem, čo sa stalo.
"Dobrý deň, nejaký pán ma poprosil nahlásiť poškodzovanie majetku.... auta..."
Policajt: "Aha, dáte mi ho k telefónu? Alebo radšej nie, aby vám ho nešlohol a nezutekal..."
A tak som nadiktovala meno poškodeného, typ a farbu auta, ulicu a ŠPZ. A nechala som ho v daždi čakať na hliadku.
"Ďakujem Vám veľmi pekne...", podáva mi ruku.
"Niet za čo, len aby ste ešte neschytali pokutu, že parkujete na chodníku."
.
Opäť som sa zahanbila za svoje predsudky. A či je to len moja opatrnosť?
Venované Martinovi H. a jeho červenému autu.
