Od mojej mamy som počula, že som ako malá, nechcela jedávať. A nepriberala som na váhe. Moje nechutenstvo vyriešili svojsky - naordinovali mi injekčne podávať B12. Stal sa zázrak. Rozjedla som sa. Povedala by som, rozožrala.
K tomu šelest na srdci a v kardiologickej poradni doporučili úľavu na telesnej výchove. (Moja dcéra má tiež šelest a kardiológ mi vôbec nepovedal, žeby sa mala kvôli tomu šetriť. Dodnes mi je záhadou, prečo som takmer 6 rokov základnej školy nesmela behať, ani cvičiť spartakiádu... len sem tam skočiť do piesku a hrať sa loptové hry).
Kombinácia jedla a obmedzenie telesnej aktivity malo pre moju lekárku ten správny efekt. Konečne som sa začala zaokrúhľovať.
Nikdy som netrpela nadváhou. Nebola som chorobne obézna, iba som bola okrúhlučka. Ako safalátka. Ako malému decku mi to bolo fuk. Spočiatku. Až vtedy, keď sa nenápadne začali okolo mňa hádzať slovíčka "tučko, tučibomba"... pretože som bola sama v triede takáto tučnučká. Vtedy som začala trpieť. Hoci som nebola vytláčaná z kolektívu, občas ma tie slová boleli.
A zrazu to prišlo. Zrazu som nemala šelest a mohla som cvičiť, behať, skákať. Hurá!... ups...Hurá?
Predstavte si mľandravé telo, ktoré nikdy nezabehlo 1 500 m. Pretože nemuselo. Až raz muselo. Chcela som sa samozrejme všetkým babám vyrovnať a vyštartovala som ako o život. Vydržala som po prvú zákrutu. Srdce mi splašene bilo, v boku ma začalo pichať, hviezdičky mi poletovali okolo očí, čo som nevedela predýchať tento šok. Musela som prejsť do chôdze. Občas som pobežala... opäť pochodila... a tak s utrpením prebehla a prechodila 1 500 m. Ako posledná. Bola som zdrvená a sebou znechutená.
To si našťastie všimla Aťa. Štíhla ako laň, vytrvalostná bežkyňa. Úspešne reprezentovala našu školu aj na okrese. Poradila mi, aby som bežala svojím vlastným tempom. A nedržala sa tempa ostatných.
Na ďalšej hodine som sa o to pokúsila. Ale opäť nesprávne. Keď už som zlyhala, pridala sa ku mne. Už mala dávno svoje odbehnuté, ale bežala popri mne ako tréner a hecovala ma. Už som bola časovo lepšia.
Na ďalší raz už od začiatku behala popri mne. A ja som to zabehla. Svoju tisícpäťstovku som neprechodila, ale zabehla! A nešlo mi ani srdce vyskočiť z hrude. Hoci som to zabehla za čas 7:57, v ten deň som sa cítila ako majster sveta. Dodnes si na ten pocit pamätám. Pocit víťazstva. Víťazstva nad sebou.
Venované Tebe, Aťa...
