A je to.
Starý dom je už predaný.
Už nikdy nebudem počuť vrzgot podlahy pred kúpelňou. Ani nenakreslím srdiečko prstom do napadaného prachu na poličke. Nezačnem kýchať pri listovaní ktorejkoľvek z kníh, ktoré ticho čakali na svoju chvíľu a dusili sa neviditeľným prachom.
Bude mi chýbať ten premyslený vynález v kuchyni. Skrinka a v nej ukrytý otočný pult, v ňom vyrezané veľké okrúhle otvory, do ktorých zapadli ako uliate plechové lavóry. V jednom lavóre sa riad umýval v purovej vode a v druhom sa oplachoval v čistej. Otočný pult, nie vysúvací. Fascinoval ma. Dokázala som ním ako dieťa točiť donekonečna.
Kto mohol tušiť, že v lete sme sa v ňom ukrývali pred horúcim slnkom posledný krát... Hm, ako dobre, že sme si jeho služieb užili naplno.
Denne sme na záhrade opekali špekáčiky, slaninku. Deti sa toho nevedeli nabažiť. S prižmúrenými očami manévrovali pred dymom. Grilovali sme ryby, varili guláš.
Alebo tá hruška... Jeden rok na nej bola slabá úroda, ďalším rokom boli plody napadnuté nejakým hnusným parazitom, či čo. Naši ju chceli vyťať. Nakoniec si to rozmysleli a povedali si, že sa zaobídu bez hrušiek, ale nie bez jej blahodarného tieňa, ktorý poskytovala. A hruška sa im odvďačila. Sladkými hruškami. Miliónmi sladučkých hrušiek.
Na člapkanie v mori už decká takmer zabudli, ale na člapkanie sa v tom malom bazéniku na záhrade nie. O starom dome hovoria stále. Aj o tej pasci, ktorú pripravili na konci záhrady. Pomohli sme im vykopať veľkú jamu, prikryli ju konárikmi a každý deň sa so zatajeným dychom išli pozrieť, či sa tam nechytil medveď. Nechytil. "Hm, keby aspoň diviak!", utrúsil náš prvorodený. Žiaľ, ani diviak. Teraz však do nej môže padnúť nový majiteľ.
Občas ešte prídu s nápadom ako pascu vylepšiť. A ja nemám odvahu povedať im, že ju už nevylepšíme.
