"Keď zabiješ muža, ukradneš mu život. Okrem toho, ukradneš jeho žene manžela, ukradneš deťom otca. Keď niekomu klameš, kradneš mu právo na pravdu. Keď podvádzaš - okrádaš o spravodlivosť. Cudzoložíš - kradneš inému manželku." (parafrázované a ukradnuté z filmu)
.
Ešte ako bezdetní manželia sme bývali v prenájme v garsónke na petržalskom sídlisku. Jedného dňa som sa vracala z práce a zistila som, že nás vykradli. Tajne som dúfala, že to bol iba pokus a že ich niekto vyrušil.
Mýlila som sa. Garsónka a to málo v nej bola vybielená.
Čo tam po statkoch. Dobre, že sme ich neprichytili pri čine a neklepli nás po hlave, prípadne nepošteklili nožíkmi...
.
Pri filme sa mi vybavil opäť ten pocit. Ten pocit, ktorý som prežívala, keď som diktovala, čo z bytíku zmizlo. Tí zlodeji nám neukradli iba hmotný majetok.
V tú noc som nespala. Ukradli nám pocit bezpečia.
Ukradli nám časť spomienok. Časť nášho života. Niečo, čo patrilo iba nám dvom. Mne a manželovi.
Cítila som sa pošpinená. Pri predstave, že sa niekto hrabal v našich osobných veciach, že sa hrabal v oblečení... dvíhal sa mi žalúdok.
Indiáni vraj verili, že fotografia im kradne dušu. Mne títo zlodeji ukradli časť z tej mojej.
