Štvrtok
Mala som obavy, či ju spoznám hneď. Videli sme sa tak dávno. Ani neviem, je tomu osem, deväť rokov? Vyšla spoza dverí a ... vôbec sa nezmenila.
"Ahóój," objala ma, "vôbec si sa nezmenila... a Ty musíš byť Kubko." Žmurkla na môjho syna. Ten sa hneď za mňa schoval.
"Taká som rada, že Ťa zasa vidím, hoci za takýchto okolností...", povedala som jej napoly priškrteným hlasom.
Oči sa jej zaleskli a my sme si sadli.
.
Deň predtým mi pípla sms. Od nej. "Som na Kramároch, v 33. týždni, malý má nepriechodný žalúdok, asi bude musieť ísť von a na operáciu. Tajne dúfam, že to zvládne."
Musela som si to prečítať trikrát, aby som uverila.
.
"Vieš už niečo viac?", opýtala som sa.
Vzdychla si. "Podľa konzília malému musia operovať aj srdiečko. Niekto spomenul aj pažerák. Vraj, prečo genetika nič nezistila... ale oni mi žiadnu genetiku nerobili, rozumieš? Ani amnio. Nič."
Nechala svojím myšlienkam voľný priebeh. Jej gynekológ vraj už nie je taký starostlivý ako býval. Že ho určite zmení. Teraz však musí všetku energiu venovať sebe a malému v brušku. Aj tak sa občas zmýlia. A ona by svoje dieťa nenechala zabiť.
"Asi v pondelok ho vyberú a budú operovať. Potom Ti dám vedieť. Som pripravená aj na to najhoršie."
V ten moment som si uvedomila, že neviem zareagovať. Nedokázala som zo seba vysúkať nič okrem "neboj, určite to dobre dopadne." Nevedela som jej poskytnúť žiadne slová útechy a inak vliať nádej. Bola som rada, že je tam môj syn a svojími huncútstvami nás odreaguvával od tejto smutnej reality.
.
Cestou v trolejbuse som nechala zas voľný priebeh myšlienkam a pocitom ja. Aj keď som, ako viacerí vravia, "huba nevymáchaná", osud ľudí, zvlášť môjmu srdcu blízkych, mi nie je ľahostajný. A nemohla som sa tentoraz ubrániť slzám, ktoré som pred ňou úspešne zadržiavala.
Stále premýšľam, či som jej dokázala vliať akú takú nádej.
Ktosi mi raz vravel "Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje." Mala som jej azda povedať toto? Hmm. Prežila som stratu dieťaťa. Hoci som si nehladkala bruško 33 týždňov, jeho odchod aj tak bolel. A veľmi dobre si pamätám na pocity, ktoré som prežívala. Keby mi toto niekto vtedy povedal, tak sa mu veru nepoďakujem.
"Boh naloží toľko, koľko človek unesie" škrtám zo zoznamu vhodnej útechy tiež. Príde mi to v okamihu, keď smútok a neistota trhá celé vnútro, nemiestne.
A tak tu iba sedím, myslím na ňu a čakám. Na pondelok. Že mi opäť pípne sms.
Pondelok
Pípla. "Maličký sa narodil už v piatok a hneď mu zoperovali žalúdok. Zatiaľ sa drží. Dnes idem za ním."
Ostatné závisí od toho ako sa dovyvýja. Aký to bude mať priebeh. Srdiečko si počká na svoj deň operácie. Najprv nech sa ukáže žalúdok. Ako a či pracuje.
Verím, že to štyridsaťštyri centimetrový človiečik zvládne. Musí!
Streda
Prepustili ju domov. Hospitalizovať ju s maličkým nemôžu, ešte je na prístrojoch. Poučili ju ako uchovávať v chladničke a mrazničke materské mliečko. Bude za ním chodiť. Tak často ako bude môcť. Chcela by aspoň trikrát do týždňa.
"Lekári vravia, že sa nehýbe, že len tak leží...", počula som jej hlas. "Ale keď sme boli pri ňom tak sa mrvil, keď nás počul. Keď ho už odpoja a on sa prisaje a ja budem dojčiť, tak už budem pri ňom. Dovtedy si vezmem knihu a budem mu čítať, čo ja viem... len nech ma počuje..."
Náš rozhovor, kde tu uviazne v tichu. Obe vieme, že ešte nie je dobojované. Postupne jej pomáham stotožniť sa s tým, že maličký možno bude potrebovať omnoho viac jej pozornosti ako ich prvorodený syn. Ale poskytne jej dvakrát toľko objatí. Lekári majú totiž podozrenie na jeho postihnutie. Downov syndróm.
Keď vyslovila jeho meno, urobila to s toľkou láskou a nehou... až som počula zvoniť zvončeky. Verím, že práve to puto jej pomôže preklenúť ten čas. Čas zvyknutia si na túto novú skutočnosť. Že je azda iný.
Venované ...
