Ako malé dieťa som veľkonočné sviatky vnímala ako bohato prestreté stoly, veľa návštev, výskot a chichot, rozprávky v televízii, nejaké fľaštičky v rukách ujov a samozrejme motajúci sa ujkovia zo strany na stranu ťažko artikulujúci... Milovala som to. Bolo veselo. Na mňa ako na malý drobizg si netrúfli vyliať vedro vody ani lacnú kolínsku. Len ma kde tu uštipli za bacuľaté líčko.
Keď som bola väčšia začala so ich nenávidieť. Pretože sa už na mňa nebral ohľad. A nielen na mňa. Nebral sa ohľad ani na to, že nebývame v dome, ale v paneláku a muži vyoblievali vedrami studenej vody nielen mňa a mamu, ale aj koberec, topánky... všetko, čo bolo v blízkosti.
Keď sme si vyutierali vlasy a prezliekli sa do suchého, nasledoval ceremoniál - vylial sa na hlavu obsah tých lacných voňaviek. Niektorí sa hrdili, že oni nie sú z lacného kraja a že majú zahraničný materiál a šibrinkovali mi pred očami fľaštičkou, v ktorej plávala zelená voda, tak skalená, že na spodku fľaše rástli nejaké riasy... a smrdelo to preukrutne. Vraj z Bulharska!
Keď sme už s mamou vedeli ako jednotliví "kupači" postupujú... vidiac ich cez kukátko, sme sa iniciatívne postavili do vane a poslali otca otvoriť dvere. Našťastie, nikto z nich nebol taký hŕŕŕ, žeby to spustil rovno pri otváraní dverí...
Pamätám si, ako som vždy vymýšľala stratégiu, kde sa zašiť, aby som pred týmto všetkým unikla. Raz som sa dohodla s Ľudkou, že prídem k nim. Bývali v dome. Nábytok mali umiestnený tak, že sa dalo zaň schovať. Takže vždy, keď niekto zazvonil sme sa postavili za skrine... nikoho nenapadlo nazrieť za ne. Jeden veľmi zhovorčivý pán sa nie a nie zdvihnúť a tak sme za skriňami stáli polhodinu. Len čo odišiel, vystrelili sme obe na záchod... Ďalší prišiel taký opitý, že si ani nevšimol, že sme spoza tých skríň vyliezli. Ani už sám nevedel, načo vlastne prišiel...
Na jednu príhodu zvlášť s úsmevom spomínam. V našom kostole zvykli posväcovať veľkonočné jedlá. Vtedy sa gazdinky predbiehali, ktorá príde s krajším košíkom naplneným dobrotami. Košíky sa poukladali do uličky a pán farár ich kropil. Niekedy ich posväcoval na začiatku omše. Ale keď si všimol, že mu po niekoľko rokov veriaci z omše zdupkali s už posvätenými košíkmi, presunul tento obrad na koniec. Keď si časom všimol, že ľudia prichádzajú iba na koniec omše, tieto svoje posväcovania menil - takže nikto nevedel, kedy bude posväcovať.
Raz sme šli do kostola s košíkom aj my. Rodičia vyparádení, my tiež... aj s vyparádeným košíkom. Na polceste sme stretávali ostatných ako idú z kostola aj s košíkmi. Vtedy mama nervózne povedala otcovi: "Veď hlásil o 8.30, nie?" Hej, ale to, že sa posúval v tú noc čas, nehlásil. Už si nepamätám, či sme v ten rok mali veľkonočné sviatky bez omše, ale viem, že jedlo posvätené nebolo a mame potom ani nechutilo. Ale mne hej. Takmer všetko okrem klobás a chrenu.
Teraz tieto veľkonočné sviatky prežívam inak. Nevnímam ich len ako sviatky bohato prestretých stolov, hoci som sa naučila jesť aj klobásky a aj ten chren.
