Keď som bola na gymnáziu, mala som skôr krátke ako dlhé vlasy. Pretože boli rovné ako drôty. Ach ako som závidela ostatným dievčatám ich bujaré hrivy. A tie kučierky. Vždy som túžila mať také kučery ako napríklad Tamarka. Hoci som mala kamarátku (vyštudovanú kaderníčku), ktorá mi vravela "neblázni", nedala som si poradiť. Aj ja som také chcela. Vlnky, kučierky. Chcela som sa s nimi ukazováčikom pohrávať.
"Si si istá? Naozaj to chceš?", opýtala sa ma.
"Chcem", nedala som sa odradiť.
"Ale máš krátke vlasy, budeš vyzerať ako Tvoja mama v mladšom a svetlejšom vydaní."
"Nekecaj a natoč ma!"
"Nie, len cez moju mŕtvolu!"
A tak som si šla splniť svoj sen inde. Vlastne nie inde, ale pomocou iných rúk. Nejaká mamina známa a u nás doma. Tej bolo jedno, že to nie je pre moje vlasy a strih to pravé. Hlavne, že zarobila. A tak som jej prstom ukázala na jeden obrázok z Burdy a ona prikývla.
Najprv mi ešte čo to odstrihla. A potom sa to začalo. Poslušne a zároveň nedočkavo som sedela a ohŕňala nos nad tým smradom, čo mi nacápala na vlasy. A čakala. Keď mi dala z hlavy dole sáčok s natáčkami, zdesene som na seba pozerala v zrkadle. Nebola som schopná zo seba vyjachtať ani hlásky. A obzerala som hlavu posiatu akoby mini hadíkmi. Vyzerala som ako Medúza, ktorú úspešne zabil Perseus.
"Neboj sa nič, moja, však to nie je ešte hotové." Nič horšie som už nečakala. Myslela som, že tých hadov nejako rozfúka a ja budem mať svoje vysnené kučierky. Alebo aspoň vlnky. Zvodné lokne...
Fén stíchol, ona ešte rukami poprehrabovala moje vlasy a ja som sa mohla pozrieť na to veľdielo.
Pozrela som sa na seba a rozplakala som sa. Nie od šťastia, ale od zúfalstva. Moja mama nechápavo krútila hlavou, spolu so susedou a tou ŽENSKOU, čo ma mala na svedomí.
"Čo chceš? Veď sa to teraz nosí...", chlácholila ma mama.
"Veď práve! Vyzerám presne ako TY! Jana mala pravdu..." Mala som šesťnásť a vyzerala som ako štyridsiatnička.
Bolo to v piatok večer a ja som dúfala, že do pondelka sa to zlepší. Denne som si umývala vlasy, aby som aspoň trochu zmiernila následky.
V pondelok ma celá trieda privítala hurónskym rehotom. A moje poníženie dovŕšil aj môj obľúbený učiteľ ruštiny. "Je tu Emília?" S nevôľou som sa postavila. Podišiel ku mne. "A ja som si na chvíľu myslel, že mi sem prišla nejaká inšpekcia z okresu." Spolužiaci opäť vybuchli smiechom.
"Utíšime sa!", dôrazne artikuloval. A potom nežnejšie "Milka, čo si to so sebou porobila?"
"Čo nevidíte? Ale ja som chcela iba trochu vlnité vlasy."
"Hej. Kučeravé. A vyzeráš ako baran."
"Už ma netrápte! Toľkokrát som to oľutovala."
Vtedy som si sama pred sebou povedala, že sa mojich vlasov nedotkne žiadna trvalá, žiadne natáčky. Žiadna farba, žiaden fén. Žiadne nožnice.
Nie všetko som dodržala. Nechcela som sa zmieriť s tým, že ma Boh chce vidieť ako pobehujem s rovnými drôtikmi na hlave. Stále som túžila po zvodných vlnitých vlasoch a experimentovala som inak. O tom možno nabudúce.
