Včera tatko, ich veľký hrdina, doniesol domov stromček. Videl si tú radosť? Museli sme ho ešte večer postaviť a každý z nich si vydupal právo zavesiť aspoň jednu ozdobu. Nedbali by ho ozdobiť celý, ale čo by dnes tak s tatkom doma robili, že? Pri spomienke ako zdobili stromček minulý rok sa musím pousmiať. Všetko vešali len do úrovne svojich očí. Stromček vyzeral ako taka africká tanečnica, čo má len tu sukničku z trstiny okolo pása.
Ale nie toto som Ti, Ježiško, chcela povedať. Ako vravím, zohnali sme takmer všetko. Ale niečo musíš zohnať Ty.
Pre moju malú princezničku dones jeden Bublifuk. Bublifuk s velkým B. Aby to bol pán Bublifuk. Nie len taký hocijaký bublifuk, z ktorého by som mala za pár sekúnd mokré ruky. Fuj, keď z tých obyčajných to hneď tečie po rukách. A keď ten Bublifuk donesieš, tak ja si teda prosím k nemu pribaliť aj jedny silné pľúca. Trebárs aj umelé. Vieš, teraz sa mi už po 15 minútach fúkania roztočí hlava. Keď tak teraz nad tým uvažujem, tie silné zdravé pľúca sa mi vlastne zídu, a to hneď z viacerých dôvodov. Minule, keď som utekala za tým trolejbusom, som myslela, že mi hrudník roztrhne. Dobehla som, ale ja viem, že to nebolo mojím šprintom. Ujo šofér sa zľutoval. Teraz neviem, či to urobil preto, aby sa v najbližšom novinovom vydaní nedočítal o ďalšej obeti ketamínového maniaka, alebo preto, že bol zdesený mojím štýlom behu a lá Mr. Bean a chcel si obzrieť tú chuderu zblízka.
Ozaj, keď sme pri tom mojom behu. Sprav zázrak (keďže si mi to nedožičil do vienka), aby som vedela utekať ladne ako dáma, aby som nebola oprskaná z tejto člaptanice až za ušami.
Teraz prejdem k chúlostivým veciam. Ja viem, stále sa nechávam počuť, že na vzhľade nezáleží, že dôležitejšie je vnútro človeka. Ale predsa. Žena sa asi vo mne nezaprie.
Ježiško, ešte zopár zázrakov by si mohol spraviť.
Obnov a rozšír moju mozgovú kapacitu. Prečo? V pondelok som zahlásila šéfovi, že si idem do pokladne zakúpiť stravné lístky. Pohoda. Prídem tam a zistím, že som si nezobrala peniaze. Fajn, kto nemá v hlave, má v nohách - tak vravievala moja babka. Našťastie to nevyzeralo, že som sa šla len tak poprechádzať v rámci pracovného času. Popri kúpe gastrolístkov som si šla prevziať osobný prenosný počítač. Tešila som sa rovnako ako sa teraz v tomto predvianočnom období tešia moje deti. Ale moja radosť razom pominula. Keď som zbadala to male čudo... so sotva 11 palcovým monitorom, nevedela som, či sa mám smiať a či plakať. A teraz neviem, či sa môj zamestnávateľ riadi heslom "Aký úväzok, taký počítač", alebo odvodzuje veľkosť počítača - pracovného nástroja úmerne podľa veľkosti zamestnanca... (čo si pri mojich 158 cm môžem myslieť?). Každopádne, oba postupy sú nanajvýš diskriminačné a ja sa budem sťažovať. Ale skôr ako sa sťažovať budem, chcem Ježiško, aby som bola o hlavu vyššia. Pretože moji kolegovia majú pri svojich 170 cm aspoň 16 palcový monitor. A ja chcem väčší monitor už len preto, že som takmer slepá ako patrón.
Ježiško, len mi prosím Ťa nevyčítaj, že som egoistická mrcha zahľadená iba do svojich problémov a komplexov. Že si mám želať svetový mier a pokoj. Veď na to sú tu iné slečny, čo na súťažiach krásy stále omieľajú ako si ten svetový mier želajú. Tak prečo si tom mám želať ešte aj ja?
