Pár kukučkových hodín. Nastavené tak, aby kukali na striedačku. Aby bolo veselšie.
V sekretári pohľadnice a štamperlíky. Na ňom šumiaci rádioprijímač.
Sušené jablká. Modlitebná knižka a ruženec.
Staré kachľové pece. Stoja a nemo nás s otvorenými dvierkami pozorujú. Čaro pukajúceho dreva nahradili plynové gamatky. Len v kuchyni sa v zime občas kúrilo aj drevom. A na peci sa ohrial čaj. Z tých nasušených jabĺk.
Obrázky Panny Márie a Ježiša. Božie milosrdenstvo. Posledná večera.
Gobelíny a obrúsky s vyšitým textom. V pamäti mi ostali iba dva: "Ja by chcela takého muža, ktorého nebaví krčma" a "Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania".
.
Dom stíchol.
Spolu so starými rodičmi zomreli aj kukučky. Už niet rúk, ktoré by trpezlivo krájali jablká a sušili ich. Rádio prestalo šumieť.
Šumia len tie gamatky v zime na minime.
Ticho.
.
Občas prídu dvaja ľudkovia, tiež už unavení životom, vyvetrať. Pokosiť. Pozberať úrodu na záhrade.
Uvažujú nad predajom.
A ja mám strach, že spolu s domom odídu aj moje spomienky. Na to, ako som liezla po stromoch a zberala čerešne. Na to, ako som sa hrala so zajačikmi a ako ich zo sveta zniesol mor. Ako som na dvore hladkala psa Šarika a on ma pritom očúral. Ako dedo rozprával zážitky z vojny a ja som počúvala so zatajeným dychom. Ako...
Mám strach, že si už nespomeniem. A nebudem mať o čom rozprávať svojim deťom.
