Videl niekto z Vás film Stratení v mori (The Deep End of the Ocean) s Michelle Pfeiffer? Stratí sa jej jedno dieťa - chlapec a po rokoch ho uvidí. Hneď vie, že je to on. Jej stratený syn. Začne oň bojovať. Testy DNA potvrdia, že je jej syn, ale on tomu nechce uveriť. U novej rodiny si zvykol, má ich rád. Darmo mu ukazovala fotky, keď bol malý, nepomohlo.
A tak mu jedného dňa ukázala veľkú truhlicu. Truhlicu, v ktorej mala uložené predmety a pri ktorých spomínala.
Tá truhlica pomohla. Pomohla jej vôňa. Spomenul si, že sa v nej ukrýval, keď sa hrali na schovávačku so starším bratom.
.
Presne takú truhlicu by som chcela. Chcela by som si v nej uchovať veľmi veľa vecí. Voňavých vecí. Častokrát práve vôňa vo mne evokuje náladu a spomienky.
Fotky časom vyblednú. Dvd nosič sa opotrebuje.
Voňa trvá.
Do nej by som si uložila:
Voňu bábätka šestonedeliatka, čerstvo okúpaného, natretého, zabaleného v perinke.
Vôňu bábovky, napríklad aj tej, ktorej cesto miešali deti. Narobili ohromný neporiadok, múku mali aj na papučkách. Bábovka bola neforemná, ale chutila náramne.
Vôňu opadaného lístia ... toho, s ktorým sa vtedy ohadzovali, rehotkali sa a ja som sa cítila šťastná.
Vôňu kníh. Tých detských, keď sa pred spaním číta dookola ten istý príbeh. Niekedy ju už čítam so zatvorenými očami. Aj tých naších dospeláckych spolu s huňatou dekou.
Vôňu kakaa.
Vôňu sena.
Vôňu môjho chlapa.
