Rodíme sa s materinským citom všetky? Možno by to tak malo byť. No nie vždy je. Osobne som musela v živote pretrpieť bolesť, aby sa vo mne ten cit prebudil.
Odkedy si pamätám, bola som, ako sa zvykne vravieť, "chlapčenský pupok". Naháňala som sa a bila som sa s chalanmi, no nebola som im súperkou, ale jednou z nich v ich bande, niekdy dokonca aj vodca. Nenávidela som, keď ma doma prinútili obliecť si šatočky a keď mi urobili copíky, či vrkôčiky, tvárila som sa na fotkách namosúrene. Joooj, ako som trpela, keď som mala byť pekne oblečené dievčatko a neušpiniť sa. Áno, mala som aj kamarátky, ale to predsa neznamenalo, že som musela behať v sukni.
Zlom nastal počas štúdia na vysokej škole. Všimla som si, že ma chalani berú ako parťačku k pivu, rozoberajú so mnou dokonca aj intímnosti... a vtedy mi v hlave zazvonilo CŔŔŔN. Veď to nie je s kostolným poriadkom. Mali by sa na mňa pozerať ako na nežné, krehké stvorenie... nemali by ma brať ako seberovnú. Ako mužatku. (?)
Niečo som s tým začala robiť, ale stále som odmietala make-up, divoké účesy a odevné kreácie. Chcela som, aby na mňa nepozerali ako na ženu, pretože som namaľovaná a oblečená do šatočiek, ale aby ma vnímali ako jemnú, citlivú ženu - hoci aj v nohaviciach.
Zadarilo sa. Mám muža. Keď sme sa takmer pred 10 rokmi brali v kostole, sľubovala som Bohu, že deti, ktoré mi požehná, príjmem ako Jeho dar.
Až sa to hanbím, čo i len vysloviť, nieto ešte verejne napísať. Ale je to pravda: Po prekročení mojej vlastnej puberty som nemala vzťah k deťom. Vnímala som ich ako ukričané, uvrešťané, rozmaznané decká, s ktorými je navyše nuda. Nevedela som si predstaviť, žeby som ja raz mala mať svoje vlastné.
A je to vonku. Bolo to tým, že som odjakživa bola chlapčenským pupkom? Netuším.
Keď som sa stala manželkou, bola som si vedomá, že jedného dňa mi budú meškať a že sa zjavia tie povestné 2 pásiky. Podvedome som z toho mala obavy. Vôbec som sa necítila na to, stať sa matkou. A tak sme si žili bezstarostný manželský život. Chodievali sme na žúrky, v nedeľu sme len tak lebedili pred televízorom a pri F1 sme spali a ako vraví môj otec "viazali sádlo". Tukové vankúšiky sa úspešne ukladali skôr u mňa ako u manžela (ten je taký makarón ešte aj dnes :-)... )
Po 5 rokoch mi však meškali a 2 pásiky sa ukázali. Môj manžel sa tešil a ja som bola v panike. Mala som strach z toho, čo príde. Ale najmä zo samotného pôrodu. V duchu som si stále kládla otázky... "skutočne nadišiel ten čas? Som už pripravená?" Nechcelo sa mi uveriť, že budem mať dieťa. Nezaliala ma vlna šťastia, ktorú mnohé ženy spomínajú. Pripadala som si azda nenormálna, citovo chladná. Hlavou mi neustále vŕtalo... "čo si to ze ženu, že ťa nezaplavil ten materinský cit, že nemáš radosť, že sa v tvojom lone začal život". Nič, ticho... prázdno.
Nemuselo to tak byť. Ale stalo sa to.
Moje prvé dieťa sa nenarodilo. Asi cítilo ten môj vnútorný boj, tú neistotu, že sa rozhodlo radšej sa mi nenarodiť. A vtedy sa "niečo" vo mne zlomilo. Tá bolesť nad jeho stratou sa nedá opísať. Viem, že to ani zďaleka nemôžem porovnávať s bolesťou matiek, ktoré stratili už žijúce dieťa. Ale viem, že práve vtedy sa vo mne prebudil ten materinský cit. Žiaľ, už bolo neskoro.
