"Myslela som si, že kráľovná Alžbeta II. k nám príde až zajtra. A vlastne už príde dnes." Povedala som len tak počas prípravy obeda pre deti.
Môj 4-ročný syn na to: "A prečo k nám príde?"
Ja: "No, lebo ju k nám pozval ujo prezident. To je ten ujo, čo sme ho minule videli v televízore."
On: "A prečo?"
Ja: "Hm, lebo sa to patrí. Raz pozve on ju, potom ona jeho... a tak. Veď aj my chodievame na návštevy."
On: "Dobre. A kto je tá Alžbeta?"
Ja: "Kráľovná Anglicka. Vieš, my máme uja prezidenta a v Anglicku majú kráľovnú. Toto sa budete raz učiť v škole, keď tam budeš chodiť." (hm, tomuto asi rozumieť nebude a v duchu sa modlím, nech nepočujem ďalšie PREČO)
On: "Dobre, ale prečo ju k nám pozval?"
Ja: "Veď som sa ti to snažila vysvetliť. Sú to iba také návštevy."
On, zamračene: "Nepáči sa mi to. Veď ju ani nepoznám."
Ja: "To je taká babka. Ako tvoja babka, ibaže táto je z Anglicka."
On: "A ty ju poznáš?"
Ja: "Nie, osobne, ale poznám."
On: "Ale prečo ju musel pozvať k nám?"
Skúmavo sa na neho pozriem. Stále je vážny a zamračený.
A v tom mi v hlave ťukne... "Jááj, ale on ju nepozval k nám domov - ale do Bratislavy!"
On, už s rozosmiatou tvárou: "A ja som si myslel, že príde sem.", obrátil sa k sestre "Žofi, ona príde do Bratislavy, rozumieš? Nie k nám do bytu. To je dobre, lebo ja by som jej aj tak hračky nepožičal."
