V článku Najväčšia tragédia v dejinách Slovenska sa Juraj Lukáč sa vrátil k tragickej povodni v roku 1998, aby vyjadril svoje pochybnosti nad médiami prezentovanými príčinami povodne, ktorá spôsobila smrť niekoľkých desiatok ľudí v katastri obce Jarovnice. Žiaľ, mám za to, že sa pri tom dopustil hneď niekoľkých omylov.
Omyl prvý: za povodeň môže holorub.
Juraj naznačuje, že hlavnou príčinou povodne bol „vyrúbaný kotol kdesi v Levočských vrchoch“, a „voda, ktorá prehučala mladinami, ktoré tu zostali po holoruboch“. Nič nového pod Slnkom: environmentálni aktivisti vyťahujú „holorubnú kartu“ vždy, keď potrebujú predať svoj ideový tovar. Faktom však je, že prisudzujú vplyvu porastu na tvorbu a intenzitu povrchového odtoku celkom neprimeraný význam. Touto problematikou sa zaoberajú vedci v celom svete už desaťročia. Hydrologická veda pozná množstvo metód a vzorcov pre výpočet povrchového odtoku. V našich krajinách sú známe napríklad orientačné hodnoty retencie zrážkovej vody podľa Hrádka (1981), ďalej dlhoročný český výskum v odlesnenom povodí Zděchovky a zalesnenom povodí Kychovej, staršie Dubove vzorce na výpočet odtoku, vzorce na výpočet erózie pôdy (napr. Wischmeier-Smithov vzťah), na výpočet evapotranspirácie z porastu, CN-metóda na meranie povrchového odtoku (veľmi známa i na západe) a množstvo ďalších metód. Čo majú všetky spoločné? V tomto probléme najmä to, že demýtizujú vplyv lesného porastu na tlmenie povrchového odtoku a posúvajú ho do racionálnej roviny, teda do pozície jedného z množstva dôležitých faktorov, ktoré na výsledný povrchový odtok vplývajú. Tými ďalšími sú napríklad hydrofyzikálne vlastnosti pôd, sklon terénu, spôsob obrábania poľnohospodárskej pôdy, nasýtenosť pôdy vodou pred zrážkou, intenzita zrážky a množstvo ďalších faktorov. Práve z týchto dôvodov mal vplyv ťažby v povodí Malej Svinky na vznik výslednej povodne len veľmi malý význam, na čom sa – dovolím si tvrdiť bez dôkazov, len na základe toho, že som sa pri týchto vedeckých diskusiách vtedy ocital – zhodovala drvivá väčšina slovenských vedcov už v roku 1998. A s tým by som, pri všetkom mojom obdive k Jurajovi Lukáčovi, ním použité pocity „dedinčanov spod vyrúbaných svahov“ ako protiargument neporovnával.
Omyl druhý: za povodeň môže zlé hospodárske plánovanie.
Povinnosť lesného plánovania prostredníctvom vládou nanútených lesných hospodárskych plánov (LHP) je veľmi problematickou súčasťou našej legislatívy, keďže podobná prax sa v mnohých vyspelých a environmentálne kvalitných krajinách vôbec neuplatňuje. Česká s slovenská lesná legislatíva je bez najmenších pochybností extrémne preregulovaná množstvom kontrolných a preventívnych princípov, o čom svedčí napríklad i štúdia Jiřího Olivu, porovnávajúca lesné legislatívy viacerých krajín v EÚ. Jedno je však isté: vládna kontrola prostredníctvom LHP nemôže v žiadnom prípade vyriešiť protipovodňovú ochranu území i keď sú o úlohe silnej vlády radikálni environmentalisti presvedčení. Páve naopak: v prípade LHP ide skôr o typicky kontraproduktívny dôsledok socialistických regulácií, ktoré oberajú lesného hospodára o motiváciu, vlastnú slobodu a zodpovednosť za jemu zverený majetok.
Omyl tretí: za povodeň nemôže dážď.
V texte Juraja Lukáča sa vôbec nespomína význam zrážky na celú udalosť. Je to veľká škoda, pretože nie holorub, ale práve táto mimoriadna zrážka v dôsledku výnimočného atmosferického javu – supercele, bola hlavnou príčinou povodne. Zrážky podobnej intenzity a rozsahu urobia z malého povodia „lievik“, či už to chceme alebo nie.
Omyl štvrtý: za tragédiu nemôžu obete.
Tak, ako Juraj neeviduje vplyv zrážok, pozabúda spomenúť i zásadný vplyv správania ľudí na vznik tragédie. Faktom totiž je, že ak by mnohé z obetí dodržiavali aspoň základné medze zákona a zodpovednosti za životy svoje a svojich blízkych, povodeň na Malej Svinke by spôsobila smrť oveľa menšieho počtu ľudí. Preto je i názov Jurajovho mierne zavádzajúci: v texte totiž pátra po príčinách povodne, nie tragédie. Tragédia podobných rozmerov je bolestivá bez ohľadu na to, kto ju zapríčinil, ale ak zrazí na diaľnici auto náhodne vbehnúceho chodca, nemôžeme za vinníka jeho smrti považovať premávku áut na diaľnici. Ak by ľudský faktor nezohral u časti zahynutých tak významnú rolu, nestala by sa táto zrážková udalosť tak výnimočnou tragédiou v dejinách Slovenska.
Obviňovanie súkromného podnikania za existenciu prírodných javov je mimochodom ďalší typický prejav zeleného socializmu a je celkom jedno, či je to lokálna povodeň alebo globálne klimatické zmeny. Udrieme vlastníkov lesa a amerických kapitalistov vždy, keď je verejný dopyt?
Omyl piaty: za povodne môže ubúdanie slovenských lesov.
Trochu ma mrzí, že sa Juraj Lukáč nevyhol argumentačnej rovine typu „ubúdanie slovenských lesov“. To je totiž jedna z najčistejších a najčastejších demagógií, laická floskula, ktorú používajú radikálni environmentalisti. Na tom tvrdení by mi ani tak neprekážalo to, že s veľkou pravdepodobnosťou nie je pravdivé (názorov, ktoré poukazujú na pravý opak, je totiž až príliš veľa – napríklad štatistiky FAOSTAT, správy o lesnom hospodárstve, vychádzajúce z údajov Lesníckeho výskumného ústavu, alebo názory množstva slovenských lesníkov). Oveľa zákernejšie pôsobí ich poukazovanie na fakt, že ubúdanie lesov je škodlivé. Prečo by malo byť škodlivé? Na základe akých kritérií? Túto odpoveď zelení nemajú. Ubúdanie lesa totiž nie je žiaden problém, pokiaľ ním nedochádza ku škodám, spôsobeným externalitami, pokiaľ nedochádza k zásadnejšej ujme v širších vzťahoch a pokiaľ ho v únosnej miere telorujeme ako právo súkromného vlastníka na nakladanie so svojim vlastníctvom. Mimochodom, ako by na poplašné správy o ubúdaní lesov hľadeli naši predkovia v roku 1920, kedy na Slovensku bolo o 350 tisíc hektárov lesa menej a ako Slováci pre niekoľkými storočiami, kedy – údajne – bolo na Slovensku lesov ešte oveľa menej? A čo obyvatelia tých krajín západnej Európy, v ktorých je podiel lesa v krajine celkom malý? „Ubúdanie lesa“ nenesie v sebe atribút zla ani jeho opaku. Je to jav, ktorého správnosť môžeme hodnotiť len na základe konkrétnych a presných poznatkov o príčinách jednotlivých výrubov.
Omyl šiesty: riešením povodní je prítomnosť lesa.
Juraj vidí riešenie najmä „v zásadnej zmene lesných hospodárskych plánov“, zároveň však spochybňuje funkciu vodohospodárskych stavieb. Pritom ide o najúčinnejšie riešenie protipovodňovej ochrany, ktoré je technologicky jednoduché, stále zdokonaľované a overené tisícročiami; riešenie, ktoré sa uplatňuje už od čias starovekého Egypta. Ochrana povodí prostredníctvom budovania hrádzí a retenčných priestorov (nádrží) umožňuje, aby vlastníkovi lesa nebolo uberané právo na hospodárenie v jeho lese, ba ani právo na holorubný spôsob ťažby vo flyšovom pásme, pokiaľ sa vytvorí účinný, environmentálne priaznivý a efektívny systém ochrany proti povodniam. Protipovodňová ochrana je skvelý vynález ľudského ducha. To, že ho komunisti a neskôr radikálni environmentalisti sprofanovali, svedčí najmä o tom, že súčasný manažment vodného hospodárstva je od základu zlý a treba ho kompletne prepracovať. Tak, aby sa správa o vody priblížila súkromnému vlastníctvu a trhovým vzťahom, v ktorých sú jasne identifikovaní užívatelia a úžitky z vôd.
Záver
Juraj Lukáč je nositeľom mnohých kontroverzných názorov na manažment ochrany prírody. Oveľa silnejší sa javí byť vo svojej praktickej činnosti, v ktorej presadzuje vymáhanie práva a chráni prírodu na súkromnej báze. Vďaka tomu (i vďaka jeho schopnosti vecne argumentovať) je v kruhoch odborníkov považovaný za korektného partnera do diskusie.
Tento článok Jurajovi veľmi nevyšiel, ale ak chcete čítať jeho lepšie názory, má ich na svojom blogu viacero. Napríklad ten skvelý o prehnanej hystérii z vtáčej chrípky.
