Slovensko má veľký odpadový problém: do roku 2035 musí a chce zvýšiť mieru recyklácie komunálneho odpadu na 65 % a zároveň znížiť mieru skládkovania komunálneho odpadu na 10 %.
Kým prvý cieľ vyzerá byť ako-tak splniteľný najmä postupným odkláňaním bioodpadu a ďalších odpadov od skládkovania, ten druhý sa zrejme ani pri najoptimistickejšom scenári nepodarí splniť bez toho, aby sa nezvýšila miera energetického zhodnocovania komunálneho odpadu.
Západná Európa na túto environmentálnu výzvu zareagovala už pred desiatkami rokov a predovšetkým tie krajiny, ktorých verejnosť citlivo vníma problematiku ochrany životného prostredia, sa rozhodli vybudovať sieť zariadení na energetické zhodnocovanie odpadov.
Výrazná väčšina moderných európskych krajín spaľuje od 30 % až do 57 % komunálneho odpadu, lebo to to považujú za environmentálne priaznivejší spôsob nakladania s odpadmi než skládkovanie. Pochopili, že dosiahnuť stopercentnú recykláciu komunálneho odpadu, ako o tom snívajú mnohí zelení politici, je technicky nemožné a ekonomicky samovraždou.
Na Slovensku v súčasnosti energeticky zhodnocujeme približne 10 % komunálneho odpadu a využiť vieme okrem dvoch fungujúcich spaľovní odpadu aj zariadenia na zhodnocovanie tzv. alternatíveho paliva z komunálneho odpadu ako napríklad cementárne.
Na deficit kapacít zariadení na energetické zhodnocovanie odpadov však môže Slovensko začať doplácať už čoskoro.
Teší ma, že o využití odpadu ako suroviny pre výrobu tepla začínajú uvažovať štátne teplárne. Zámer vybudovať podobné zariadenia na Slovensku prejavil aj súkromný investor.
Žiaľ, energetické využitie odpadov nemá na Slovensku dostatočnú podporu verejnosti, ktorá často podlieha rôznym dezinterpretáciám.
Všimol som si, že celkom nedávno europoslanec Martin Hojsík, ktorý je environmentálnym lídrom strany Progresívne Slovensko, oponoval vo svojom vyjadrení proti zámeru výstavby jedného zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov aj tým, že odpad po spálení celkom nezmizne, ale zostáva po ňom zvyšková škvara.
Podľa europoslanca je však najlepší odpad ten, ktorý nevznikne. Považuje to za jeden z dôvodov, prečo treba dotyčné zariadenie odmietnuť.
S oboma tvrdeniami, keď sú osve, nemožno nesúhlasiť. Lenže europoslanec ich spojením naznačuje, že hlavným riešením odkláňania odpadu od skládok nemôže byť energetické zhodnocovanie odpadu, ale netvorenie odpadu.
Pripomína mi to trochu postoj malého dieťaťa, ktoré na výčitku, že niečo urobilo (t.j. vyprodukovalo odpad), zavrie oči a tvári sa, že odpad tam nie je, alebo nemá byť.
Mám za to, že treba naliehavo presadzovať konkrétne kroky odkláňania odpadu od skládok, ktoré budú zahŕňať jeho recykláciu, aj energetické zhodnocovanie odpadu. Diskutujme aj o zapojení cementární do spracovania slovenského odpadu. A samozrejme, aj o predchádzaní vzniku odpadu.
Odpad však nezanikne tým, že vyhlásime, že ho nemáme produkovať.
Naivné predstavy o odkláňaní odpadov od skládkovania Slovensku rozhodne nepomôžu.
Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS, podpredseda hospodárskeho výboru.
