.
Šrobár na gymnáziu v Levoči
Vavro Šrobár, narodený r. 1867 v Liskovej pri Ružomberku, absolvoval na rôznych miestach v Uhorsku osemročné gymnázium - posledný rok v Levoči. K maturite ho však napokon pre údajné „panslávstvo“ nikde v krajine nepustili. O začiatkoch svojho prenasledovania zo strany maďarizujúceho vedenia školy r. 1886 - aj niektorých jeho spolužiakov z iných ročníkov - vo svojich pamätiach napísal:
Od jari schádzavali sa vyššie menovaní študenti na mojom byte. Pospevovali sme si a čítali sme slovenské básne, Pohľady a Hlásnika. Tieto časopisy chodili na meno mlynára, ku ktorému sme chodili pre ne. Ja som mal z Bystrice Tatry a more od Vajanského a Sládkovičove básne v skvostnom vydaní v Prahe u Kóbra. Po jednej schôdzke prezradil nás Kovalčík žiakom, ktorí bývali na byte u profesora Hadika. I začalo sa pošuškávať, že sú na gymnáziu panslávi. Hadikovi žiaci štvali proti nám čo deň smelšie. Prestali sme sa preto schádzať na mojom byte. Raz sme si spravili výlet na Kalváriu k levočskej Panenke Márii, zaspievali sme si po chuti, rečnili sme, čo kto vedel. A tento výlet pripravil našu záhubu na gymnáziu. Niekto nás počul a poznal. Išlo oznámenie na direktora. Profesor Zaymus, ktorý žil utiahnuto a vyučoval klasické jazyky, dal si ma zavolať do bytu a upozornil ma, že v profesorskej konferencii prof. Hadik žiadal vyšetrovanie asi 12-tich žiakov pre panslavizmus.
.
Minister školstva vylúčil Šrobára zo všetkých škôl v krajine
Riaditeľ levočského gymnázia Ladislav Halász sa 18-ročného Vavra Šrobára pri vypočúvaní pýtal aj na jeho údajnú korešpondenciu s ruským cárom Alexandrom III. Vyšetrovanie napokon dopadlo v neprospech Šrobára – riaditeľ Halász mu oznámil, že minister školstva Augustín Trefort ho vylúčil - ako aj ďalších - zo všetkých škôl v Uhorsku. Opäť Šrobárove pamäti:
Raz si ma dal zavolať direktor a veľmi vážne a vľúdne mi vravel, aby som nič netajil, že tak si môžem zaistiť milosť, že oni už všetko vedia, že sa nám treba len priznať, že sme mali tajný spolok, že sme si dopisovali s panslávskymi vodcami, že sme dostávali peniaze a pod. A nakoniec prekvapil ma touto otázkou: „Však máte dopisy od cára? Doneste mi ich! Odpustím vám vaše previnenie.“ Dal som sa do smiechu. „A Vy, pán direktor, skutočne veríte, že by si ruský cár dopisoval so študentmi?“ Taký zaslepený hlupák to bol. (...) Po troch dňoch šiel som ráno na skúšku. Na chodbe pred izbou, kde bola skúšobná komisia, čakal Halász: „Ľutujem veľmi, že vás nesmiem pripustiť na skúšku. Hľa, tu je telegram z ministerstva osvety, aby som vás nepripustil na skúšku. Ja nie som v tom vinný. A prosím vás, odcestujte hneď z mesta.“
.
Pietor o prípade levočských študentov
Slovenský publicista Ambro Pietor sa k prípadu levočských študentov z r. 1886 vrátil v r. 1905 vo svojej knižke Nápor - odpor. Ako postupovala maďarizácia v Uhorsku. Napísal v nej:
Začiatkom júna vyhodili z katolíckeho štátneho gymnázia v Levoči 11 žiakov, a síce 9 zo všetkých krajinských škôl a 2 z levočského gymnázia pre „panslavistické agitácie“, ktoré v tom záležali, že spievali slovenské piesne, čítali slovenské knižky, že dopisovali si s nebezpečnými panslávmi, že viac ráz zhovárali sa s ruskými agentami a že dostávali mesačne 150 rubľov! A minister Trefort ten výrok potvrdil.
.
Vajanský: Je to boj proti našim deťom
Vavro Šrobár si urobil maturitu v Přerove v Česku - zariadil mu to slovenský redaktor Ambro Pietor. Potom v Prahe vyštudoval medicínu. To, že medzi vyhodenými študentmi osemročného gymnázia v Levoči boli aj kvintáni, teda 14- až 15-ročné deti, Vavro Šrobár vo svojich pamätiach označil za „ohavný skutok“. Redaktor Národných novín Svetozár Hurban-Vajanský reagoval 10. júla 1886 na udalosť článkom s názvom Boj proti našim deťom. Napísal v ňom:
Zase vyhodili zo škôl 11 slovenských žiakov, z čiastky deti ešte z piatej gymnaziálnej triedy. Prečo? Až sa človeku bridí opätovať to samé bláznovstvo, pomiešané so satanskou zlosťou. Tu skutočne, ako Heine hovorí, cudzoložila hlúposť so zlosťou! Vyhodili ich zo škôl pre panslávske pletichy! Preto, že si žiak piatej triedy dopisoval s ruským cárom, že od neho dostávali mesačne 150 rubľov. Že spievali slovenské piesne, že čítali slovenské knižky!
.
Viac: V. Šrobár: Z môjho života, 1946; Národnie Noviny; A. Pietor: Nápor - odpor, 1905
