Učiteľ Matej Bel chcel učiť po novom - viac zemepisu, no nemal z čoho
Úplné začiatky celoživotného vlastivedného diela uhorského učenca z prvej polovice 18. storočia Mateja Bela siahajú do obdobia jeho vyučovania na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici. Nastúpil tam r. 1708 po návrate z univerzitných štúdií v nemeckom meste Halle. Mal vtedy 24 rokov. V zahraničí videl modernejší spôsob vyučovania, ku ktorému patrilo aj nadobúdanie širších zemepisných znalostí o vlastnej krajine. Keď však chcel Bel učiť zemepis Uhorska, zistil, že nemal z čoho. Preto si učebné texty musel osobitne pripravovať. Vychádzal pritom z rukopisu Desriptio Hugariae (Opis Uhorska), ktorý do tlače pripravil, no napokon nevydal banskoštiavnický učiteľ Krištof Parschitius r. 1697. Bel tento rukopis kúpil, začal ho dopĺňať, až v ňom skrsla myšlienka, že by mohol podrobnejšie popísať Uhorsko sám a svoje dielo knižne vydať. V práci by sa venoval historickému vývoju uhorských stolíc, ich zemepisu a prírodným podmienkam. V Banskej Bystrici učil Bel v rokoch 1708-14, potom išiel do hlavného mesta krajiny, do Bratislavy. Tam začal aj s terénnou vlastivednou prácou. Cez prázdniny r. 1716 prešiel časť Uhorska, pričom si zaznamenával poznatky o navštívených miestach. Takého cesty potom robil pravidelne. Učiteľom v Bratislave bol v r. 1714-9, potom bol až do smrti farárom. Na začiatku práce vypracoval štruktúru diela a začal si tiež zháňať spolupracovníkov z celého Uhorska, ktorí mu mali zasielať popisy stolíc podľa jeho pokynov, keďže jeden človek nemohol taký objem práce zvládnuť.
Belove Notície financoval cisár Karol VI., projekt prerušila panovníkova smrť
Cisár Karol VI. sa s vlastivedným úsilím Mateja Bela oboznámil bizarným spôsobom - r. 1720 sa k nemu dostali vážne výhrady Bratislavskej stolice k práci učenca, ktorý chcel o nej zbierať poznatky. Voči Belovi skrslo v Uhorsku podozrenie, že môže robiť výskum pre cudziu mocnosť, teda akoby z vlastizradných pohnútok. Matej Bel musel písomne odpovedať na súbor otázok, ktoré mu položil cisár. Učenec však dokázal zložitú situáciu nielen dať na pravú mieru, ale dokonca využiť vo svoj prospech. Nielen že sa obhájil, ale cisára aj pre svoj projekt osobne získal. Karol VI. ho prijal na audiencii, nechal sa na nej informovať o pripravovanom učencovom diele, celého ho financoval a nariadil svojim úradníkom, aby pomáhali Belovi v styku s uhorskými stolicami, ktoré s Belom museli spolupracovať. Ich úlohou bolo Belove rukopisy prezrieť, opraviť, doplniť a schváliť. Napokon vyšli za cisárovho života z diela Notitia Hungariae novae historico geographica (Historicko-zemepisný popis Uhorska) prvé tri diely (r. 1735, 1736, 1737), ktoré mu autor osobne venoval na audiencii vo Viedni. V r. 1740 však Karol VI. zomrel, hoci sa r. 1742 stihol ešte vytlačiť štvrtý diel. Cisárova dcéra Mária Terézia už v podpore Bela nepokračovala. Učenec zomrel r. 1749, zvyšok jeho diela zostal v rukopise.
Belova učebnica uhorského zemepisu vyšla až po jeho smrti
To, čo stálo na začiatku mohutného vlastivedného diela Mateja Bela - chýbajúca učebnica uhorského zemepisu, našlo akoby svoje zavŕšenie až po jeho smrti. Takúto školskú príručku v priebehu svojho vedecky naplneného, až preplneného života skutočne napísal, no nepodarilo sa mu ju vydať. Išlo o knihu Compendium Hungariae Geographicum (Zemepisné kompendium Uhorska), ktorá zostala v rukopise. Tlačou ju však krátko po Belovej smrti vydal r. 1753 jeho žiak Ján Tomka-Sásky. Belova posmrtne vydaná učebnica uhorského zemepisu mala veľký úspech a v priebehu dlhého obdobia vychádzala v Uhorsku opakovane.
Literatúra:
J. Tibenský: Veľká ozdoba Uhorska, 1984
J. Minárik: Život a dielo Mateja Bela, 2001
Listy Mateja Bela, 1990
