.
Bajza kládol základy modernej slovenskej literatúry
Jozef Ignác Bajza sa narodil r. 1755 v Predmieri pri Bytči. Teológiu ukončil r. 1780 vo Viedni, kde ho aj vysvätili za katolíckeho kňaza. Keď však potom prišiel do Trnavy, podujal sa na pozoruhodný svetský krok - položiť základy novej slovenskej beletrie. Do tlače pripravil práce v dobovo obľúbených žánroch - r. 1782 zbierku krátkych satír Rozličných veršuv knižka prvňá a r. 1783 prvú časť dobrodružno-didaktického románu René mládenca príhody a skusenosti.
.
Bajzove problémy s cenzúrou
Bajzovu satirickú knižku Rozličných veršuv.. však cirkevná cenzúra pre kritiku namierenú aj do radov cirkvi zabránila vydať. Básne z nej Bajza publikoval až neskôr. Prvá časť románu René mládenca príhody a skusenosti je o zážitkoch dozrievajúceho muža v cudzokrajnom prostredí (na knihe je rok vydania 1783, no na jej konci je napísané, že ju opravoval ešte r. 1784). Kniha René však nevzbudila vo svojej dobe čitateľský záujem. Druhú časť románu, už nie dobrodružnú, no kritizujúcu dobové spoločenské nedostatky na Slovensku, cirkev r. 1785 opäť zabránila vydať. Z literárnohistorického hľadiska je však cenný Bajzov predhovor z publikovanej prvej časti románu, v ktorom vystihol vtedajšiu jazykovú a knižnú situáciu Slovákov.
.
Bajza v úvode románu René: Slovenské knihy nie sú
Ako Bajza v predhovore píše, pri odhodlaní stať sa slovenským spisovateľom sa vlastne ocitol pred problémom ako písať, keď v slovenčine tlačenú literatúru nepoznal. Priznáva, že nejaké chyby v slovenskom jazyku mu určite možno vyčítať, dodáva však, že ho niet s kým porovnávať, keďže knihy v slovenčine nie sú. Príčinu vidí v obyčajnej lenivosti Slovákov, ktorí, hoci mali prostriedky, na rozdiel od iných národov knihy nevydávali. Úryvok z úvodu knihy René mládenca príhody a skusenosti (autorov jazyk pravopisne upravený):
Čo sa slovenskýho jazyka, nimž píšem, dotýče, uznám, že sa mi chyby nejaké nadhodiť múžu, ale spolu dufám a smele jistý jsem, že mi je jeden-každý múdrý odpustí. A čob' vtedy bylo, kdy by sa se mnú chcel dohadovat? Z kterých knih by mi ukázal, nepovídám čistotu a slíčnost, ale jen i obecné slovenčiny výsloví? Jak by zvíťazil nade mnú? - Krem jak by mi nekolik (ačkoliv aj tých névelké kopy jsú) česko-moravských písém tisnúl a s tymi ma chcel ponížiť. Zlosť túto totižto hnilobe predkuv našich podekuvať musíme všecci, kterí žádnú chybu v prostredkoch netrpíc, znamení toto, kterým človek od nemých stvoruv rozeznávan bývá, ňé toliko necvičili a nerozmnožili na príklad všech jinšich národuv, ale ani v prvnéj svéj zrozenosti nechránili, nezachovali.
.
Bajza: Slovenčina je všade iná
Bajza v úvode románu ďalej vysvetľuje, že príklad z hovorenej slovenčiny si nemôže brať, lebo na Slovensku sa všade hovorí inak. Preto na otázku, akú slovenčinu si pre literárne dielo zvoliť, odpovedá, že sa treba riadiť „rozumom“. Spisovnú slovenčinu svojej knihy si tak utvoril sám, aj keď je ťažkopádna. Úryvok z Bajzovho úvodu:
Juž v útisku a zbývaní kníh co by jsi raddil ty sám, kdokoliv nevidíš; asnaď jen mluvících poslúchať a odtúď sa učit? Ale i tu, jakžto zmíšaní víc nežli bábelském, který by jsi skusil užitek? Však kolik osád, tolik rozdílnéj nacházáš výmluvy, tolik jestli né slóv a jmén, jmén zajiste a slóv neznášajícího sa končení. Pre tento pak rozdíl, pre túto takú rozličnosť, kterú částku byjs' zaujmúl, na kterú ratolesť jednýho a tehož koreňa stúpal, kterú dcéru, když Matka na spúsob starodávnéj židovskej zemrela, nasledoval, težká jest súditi. Usiloval jsem sa ništmenéj, kolik možnost byla, vše to, čo najlepšé jest, vybírati, ten totižto chodník v zrozenéj Slovákuv reči držíc, který rozumu a obecným aspon základum najbližnejší jest a odtúď všecky všade nepotrebnosti a daremnosti jak v jménách a v slovách, tak aj v slovíčkách (v literách) jsem odrezával a odvracal.
.
Nezávisle od Bajzu kodifikovali inú, tzv. bernolákovskú slovenčinu
Úplne nezávisle od Bajzu vydali r. 1787 poslucháči generálneho seminára v Bratislave pod vedením Antona Bernoláka latinskú rozpravu Dissertatio philologico-critica.. o spisovnom slovenskom jazyku, čím ho kodifikovali. Išlo o tzv. bernolákovčinu. Čoskoro, r. 1789, Juraj Fándly, farár z obce Naháč pri Trnave, ktorá nie je ani desať kilometrov vzdialená od Dolného Dubového, kde bol od r. 1783 farárom Jozef Bajza, vydal v bernolákovčine satirickú knihu o neužitočnosti žobravých reholí pod názvom Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Úryvok z predhovoru Fándlyho v knihe (autorov jazyk pravopisne upravený):
Písal som túto knižku pre naších mladých kňazov, prešporských chovancov, kterí čítajíce v néj mojú domajšú výmluvnost, ze svojím chvalitebným usiluváním napravili ju v mnohých místách podla regule novéj dobropisebnosti našeho slavného slovenského národu, aby sa už jednúc v temto učeném, osvíceném osemnástem stoletu jako inších jazykov, tak aj téjto našej, z prvních materinských rečí znamenitéj vymluvnosti, dobropisebnost aj dobrovymluvnost z hlbokých tmí na svetlo vyvinula. Kdo chce vedet, jaká je obyčajná domajšá každodeňňá slovenskéj reči výmluvnost, jaká je podla dobropísebnosti čistotná slovenčina, nech čítá túto knižku, najde obidvoju v ňéj.
.
Bajza vystúpil proti Fándlyho slovenčine
Krátko po vyjdení Fándlyho knihy, ešte v tom istom roku 1789, však v Trnave vyšiel anonymný spis Anti-Fándly, ktorý napádal knihu Dúverná zmlúva najmä z jazykového hľadiska. Fándly identifikoval za týmito anonymnými výpadmi Bajzu. Spis Anti-Fándly kritizuje podobu nového spisovného jazyka podľa pravidiel Bernoláka aj v úplne konkrétnych veciach. Napr. o slove „zmlúva“ zo samotného titulu Fándlyho knihy sa v spisku píše, že je nesprávne použité vo význame „rozhovor“, hoci znamená „dohodu“. Autor Anti-Fándlyho navrhuje v takomto prípade slovo „zmlúvání“:
Nápis knižky počínáte: Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Namísto „zmlúva“ jste mali položiti „zmlúvání“, neb „zmlúva“ anebo „smlúva“ jest to, čo latinské „pactum“, čo jste vy nechceli rozumiti.
.
Na obranu Fándlyho vystúpil Bernolák
Juraja Fándlyho sa nasledujúceho roku (1790) zastal sám kodifikátor slovenčiny, vtedy už kaplán v Čeklísi pri Bratislave, 27-ročný Anton Bernolák v anonymnom spise Toto maličké písmo. Bernolák obhajuje jazyk Dúvernej zmlúvy, teda aj svoj, a reaguje priamo aj na konkrétne výhrady k titulu Fándlyho knihy. Tvrdí, že význam slova „zmluva“ je síce aj „dohoda“, ale aj „rozhovor“. Je však údajne vhodnejšie ako Bajzom navrhované „zmlúvání“:
Že zmluva (zmluvení) jest to, čo latinské pactum, to je pravda; ale to není pravda, že len toto jediné vyznamenává, a ne spolu i to, čo latinské colloquium: jakokoľvek slovo zmluvať sa, od kterého zmluva pochádzá, nelen to, čo pacisci, ale aj to, čo colloqui latinské vyznamenává. Ano, povedevší pravdu, zmluva pro colloquio je peknejšej a lepšej rečené po slovensky nežli zmluvání aneb rozmluvání jako též primluva, rozprávka, koštovka, chova etc. peknejšej a lepšej jest povedané po slovensky nežli primluvání, rozprávání, koštování, chování etc.
.
Polemika Bajzu a Bernoláka predznačila trvalú diskusiu o jazyku
Polemikou Jozef Bajza vlastne vyprovokoval Antona Bernoláka k tomu, aby písal a vydával spisy aj po slovensky a nepublikoval iba odborné knihy v latinčine o slovenčine - aby pohotovo a reálne riešil živé otázky praktického jazyka. Týmto sporom sa de facto začala rozvíjať diskusia o podobe spisovnej slovenčiny, ktorá trvá doteraz.
.
Bajza: K slovenským knihám som ľad lámal prvý
Bajza vyvolával polemiky a spory permanentne, čím dal slovenskému pohybu pluralitu a dynamiku. V roku 1792 vzniklo Slovenské učené tovarišstvo, teda spolok niekoľkých stoviek vzdelancov z celého Slovenska, ktorého cieľom bolo vydávať knihy v slovenčine podľa kodifikácie Bernoláka. Pokladníkom („dohlídačom kasy“) spolku sa stal Fándly a práve jeho knihy tvorili podstatnú časť diel vydávaných Tovarišstvom. V roku 1794 Bajza, ktorý nebol členom Tovarišstva, publikoval knihu satirických veršov Slovenské dvojnásobné epigrammata, v ktorej Tovarišstvu „pripomenul“, že práve on „prvný ke knihám slováckým led lámal“. Zároveň sa ponúkol, že bude „kontrolovať“ pokladníka, teda Fándlyho:
Milé Tovarišství! Víš, tú česť sem já mal,
bych prvný ke knihám slováckým led lámal.
Prečo si tehdy mňa v seba též nevzalo?
Snaď bys´ predce ze mňa též osóžček bralo?
Dohlídača kasy (nevím jakéj?) juž máš.
Znáš-li, že čo techdy? Kontroluerství mne dáš.
.
Bernolák Bajzovi: Ľad si k slovenským knihám prvý nelámal
Na Bajzovu knihu epigramov vyšla ešte v tom istom roku (1794) anonymná reakcia, spis pod názvom Nečo o epigrammatéch, ktorý lingvisti pripisujú Bernolákovi. V publikácii, ktorá Bajzov jazyk označuje ako „česko-moravsko-poľsko-horvátsko-rusňácku slovenčinu“, sa nachádza aj veršovaná „odpoveď Tovarišstva“ na Bajzov epigram o ňom. Autor Bajzovi prvenstvo v slovenskej literatúre upiera, hovorí, že o jeho jazyk nikto nemá záujem:
Milý Jozefe! Víš, žes´ tej česti nemal,
bys´ první ke knihám slovenským led lámal.
Začal si jakusi, predtym neznámu reč:
kteru nikdo nechce, ty lúbíš. Divná vec!
Prečo bych ťa tehdy bolo k sebe vzalo?
Však bych i tak z teba osohu nebralo.
Dohledača kasy (vím já, jakéj?) už mám,
není si mi dobrý, kontrolórstvo-ť´ nedám.
Čo tehdy? Poprav sa, drž sa reči mojej;
takže k čemu prídeš, nabudeš si nádej.
.
Viac:
J. I. Bajza: René Mláďenca Príhodi a Skusenosťi; Toto Maličké Písmo; Anti-Fándly, Bernolákovské polemiky; Jozef Ignác Bajza v kultúrnom a literárnom kontexte (2., doplnené vydanie), 2016, ed. K. Žeňuchová
