.
Štúr, Hurban, Hodža r. 1843 u Hollého
Od Antona Bernoláka, ktorý kodifikoval r. 1787 slovenčinu na základe tradičného jazyka vzdelancov trnavského kultúrneho okruhu, boli Slováci rozdelení nielen konfesionálne, ale aj jazykovo. Spisovným jazykom katolíkov bola tzv. bernolákovčina, evanjelici písali tzv. bibličtinou, teda archaickou češtinou, zvyčajne so slovenskými prvkami, ktoré si ani neuvedomovali. Tento jazyk dobovo chápali ako „slovenský“. V r. 1843 sa však nastupujúca evanjelická generácia na čele s učiteľom Ľudovítom Štúrom rozhodla prejsť z češtiny na strednú slovenčinu, mnohými odmietanú ako jazyk nevzdelaných vrstiev bez akejkoľvek literárnej tradície. Keďže štúrovci neprebrali bernolákovčinu, ale rozhodli sa ísť vlastnou cestou, 17. júla 1843 išiel Ľudovít Štúr so svojimi spolupracovníkmi Jozefom M. Hurbanom a Michalom M. Hodžom na Dobrú Vodu k najväčšiemu bernolákovskému básnikovi, katolíckemu farárovi Jánovi Hollému oznámiť mu v snahe jazykového zblíženia katolíkov a evanjelikov svoj zámer. Keď Jozef M. Hurban r. 1882 ako 65-ročný uverejnil v Slovenských pohľadoch II. časť svojich spomienok na Ľudovíta Štúra, zmienil sa aj o ich návšteve u Hollého r. 1843. V texte napísal, že Ján Hollý zámer štúrovcov prejsť na strednú slovenčinu odobril. Úryvok z Hurbanových spomienok:
Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poétov slovenských, k Hollému, na Dobrú Vodu, cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu odchýlky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. (...) On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možností na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. „Aj,“ povedá, „moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.“ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, sme úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam, ktoré sme si vtedy zaumienili.
.
Hollý r. 1844: „Najsúcejšia“ by bola bernolákovčina
Slovenská historiografia stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu s Hollým r. 1843 interpretuje práve na základe spomienok Hurbana z r. 1882, teda, že Hollý schválil zámer štúrovcov ustanoviť za celonárodný spisovný jazyk Slovákov strednú slovenčinu. Ako však vyplýva z Hollého dobovej korešpondencie, nebolo to úplne tak. Po vyjdení prvej knihy v Štúrovej slovenčine, teda 2. ročníka literárneho almanach Nitra r. 1844, Hollý 23. augusta 1844 priateľovi, bernolákovcovi Martinovi Hamuljakovi v reakcii na počin štúrovcov napísal, že pre Slovákov by bola „najsúcejšia“ bernolákovčina, v jeho označení dolnoslovenské nárečie. Úryvok z Hollého listu:
Pripojena tu Ňitra preukazuje, že luteráňi svoje slovo zadržali a tež už slovensku reču píšu. Slubuju, jako to na konci stojí, aj gramatiku vidat. A tak už dvoje slovenske narečí do písma prichádza: hornoslovenske anebo hornácke a dolnoslovenské. Ja ale, až bich čo mohel, jako nemožem, abi si bol stálí, dolnoslovenského, které u katolickích Slovakov do običaje uvedené je, a pre všeckích najsucejše, bich sa do konca pridržal. Slepota, slepota je najvatšá pre mňa bída.
.
Hollý r. 1846 o štúrovcoch a bernolákovcoch: Každá strana by mala „popustiť“
Keďže katolíci zostali aj po vystúpení štúrovcov pri bernolákovčine, Ľudovít Štúr išiel spolu s Jozefom Hurbanom a Petrom Kellnerom-Hostinským, redaktorom Štúrových Slovenských národných novín, r. 1846 znova za Jánom Hollým na Dobrú Vodu. Ako Hollý 20. júla 1846 napísal Martinovi Hamuljakovi, Štúr, Hurban a Hostinský od neho chceli, aby sprostredkoval stretnutie evanjelikov s katolíkmi s cieľom dohovoriť sa na slovenčine. Hollý sprostredkovateľstvo odmietol kvôli svojmu zdravotnému stavu a aj preto, lebo vraj katolíckych spisovateľov nepozná. Dodal ešte, že keby štúrovci neprešli na strednú slovenčinu, ale na bernolákovčinu, nemusela by byť potreba evanjelicko-katolíckeho stretnutia. Zároveň im navrhol, aby každá strana „napoly popustila“. Úryvok z listu Hollého Hamuljakovi:
P. Štúr, novinar, s pomocnikem Hosťinskim a Hurbanem, keď tu boli, mali mňa k tomu, abich naším katolíkom písal, abi svoj úmisel nad tím vinesli, jako bi sa stránka naša ze stránkú jejích ve slovenčine spojit mohla? Rekli dál: abi sa nejaké místo ustanovilo, na ktere bi sa i naší i jejích spisovateli zešli a o tomto spojenu radu držali, jako by sa to najlepšej vikonalo. Já sem na to sťiskel plecama: že sem už slepí a naších spisovatelov, su-li kde kterí, vac ňeznam. (...) Kebi boli zostali pri našej slovenčine, mohlo bit bez všeckeho. Medzitím sem jím nadrazil, abi každá stránka napoli popustila.
.
Katolíci a evanjelici sa jazykovo spojili až r. 1851
Katolíci a evanjelici sa na spoločnom spisovnom jazyku dohodli až 21. októbra 1851 v Bratislave. Prijali Štúrovu strednú slovenčinu, no upravenú jazykovedcom, katolíckym kňazom Martinom Hattalom. Píšeme ňou v zásade dodnes.
