.
Lermontov prirovnal matku k anjelovi, ktorý mu priniesol dušu
Michailovi Lermontovovi zomrela ako dvojročnému matka. V spomienkach napísal, že v pamäti mu nejasne zostala pieseň, ktorú mu spievala. Literárna veda dáva túto poznámku do súvislosti s jeho básňou s názvom Ангел (Anjel), ktorú napísal ako 17-ročný. V nej prináša anjel z neba dušu, aby ju vložil do nového človeka a pritom spieva o nebeskom svete bez hriechu:
.
Po skorej smrti matky Lermontovovi zabránili žiť s otcom
Keď Michailovi Lermontovovi zomrela matka, zároveň de facto prišiel o otca. Chlapcova stará mama z matkinej strany - bohatá aristokratka - vyhlásila, že vnuka vydedí, ak ho nedostane do výchovy. Čerstvý vdovec - Michailov otec - sa svokre podriadil a syna jej nechal. So synom sa stretali len niekedy. Otec Michaila Lermontova zomrel, keď mal básnik 17 rokov. V závete venoval pasáž aj synovi. Úryvok:
Hoci si ešte v mladých rokoch, vidím, že si obdarovaný rozumovými schopnosťami, - nepohŕdaj nimi a predovšetkým ich nevyužívaj na niečo škodlivé alebo neužitočné zbytočné: je to talent, z ktorého budeš musieť raz dať odpočet Bohu!.. Ty máš, milovaný môj syn, dobré srdce, - nezatvrdzuj ho dokonca ani samotnou nespravodlivosťou a nevďačnosťou ľudí, lebo so zatvrdením sám vpadneš do tebou opovrhovaných nerestí. Ver, že úprimná nepokrytecká láska k Bohu a blížnemu je jediným prostriedkom ako žiť a umrieť spokojne. Ďakujem ti, môj neoceniteľný priateľ, za lásku a nežnú pozornosť ku mne, ktoré som mohol pozorovať, hoci som bol pripravený o potešenie žiť s tebou. Sú ti známe príčiny nášho odlúčenia a som presvedčený, že mi to nebudeš vyčítať. Chcel som ti zachovať majetok, hoci s najcitlivejšou stratou pre mňa, a Boh ma odmenil, lebo vidím, že v tvojom srdci a úcte ku mne som nič nestratil.
.
Lermontov prvej láske Suškovovej: Moje city si navždy oklamala
V r. 1829 prišiel 15-ročný Michail Lermontov z vidieckeho sídla svojej starej mamy v Tarchanoch študovať do Moskvy, kde ho r. 1830 zaujala o dva roky staršia Jekaterina Suškovová. Pre 18-ročné dievča bol však 16-ročný chlapec ešte dieťa, o ktoré nemala záujem. Ako v básni Нищий (Žobrák), ktorú jej v tomto období venoval, obrazne napísal, „pýtal si kúsok chleba, dostal však kameň“:
.
Suškovová napísala o reálnom príbehu o žobrákovi
Jekaterina Suškovová opísala situáciu, keď jej Michail Lermontov venoval báseň, vo svojich pamätiach z r. 1870. Podnetom mu bola reálna udalosť. Vo svojich spomienkach uviedla:
Pred kostolom sme stretli slepého žobráka. Zostarnutou trasúcou sa rukou nastavil drevenú misku, všetci sme mu dávali drobné; počujúc zvonenie mincí chudák sa prežehnal, začal nám ďakovať a prihovoril sa nám: „Nech vám Boh dá šťastia, dobrí ľudia; nedávno tu boli tiež mladí ľudia, uličníci, urobili si zo mňa posmech: dali mi plnú misku kamienkov. Boh s nimi!“ Keď sme sa pomodlili k svätým, rýchlo sme sa vrátili domov naobedovať sa a oddýchnuť si. Všetci sme boli v zhone okolo stola, netrpezlivo čakali na obed, len Lermontov sa o nič nestaral; kľačal na kolenách pri stoličke, ceruzkou rýchlo behal po útržku sivého papiera a akoby si nás nevšímal, nepočul náš hluk, keď sme si sadali k obedu a púšťali sa do polievky. Keď dopísal, vyskočil, potriasol hlavou, sadol si na zvyšnú stoličku oproti mne a dal mi verše, ktoré práve napísal (...).
.
Lermontov sa stal známym básnikom vďaka polícii
Mladý Michail Lermontov písal básne pre seba alebo pre svoje okolie. Na ruskú literárnu scénu vstúpil nechtiac a dramaticky. Ako absolvent vojenskej školy pre deti zo šľachtických rodín v Petrohrade, 23-ročný Lermontov napísal pod bezprostredným vplyvom tragickej smrti obľúbeného básnika Alexandra Puškina vo februári 1837 verše, v ktorých zo zabitia spisovateľa v súboji v konečnom dôsledku obvinil okolie cára. Prečítal ich priateľovi Sviatoslavovi Rajevskému, ten si ich odpísal, od neho si ich odpísali ďalší a od nich ďalší - až sa dostali do rúk tajnej polície. Tá Lermontova zatkla a na príkaz cára Mikuláša I. ho za trest prevelili z Petrohradu na Kaukaz. Rusko však zároveň spoznalo nového, pozoruhodného básnika. Úryvok z básne:
.
Lermontov vyšetrovateľom: Veršov sa nezriekam
Michail Lermontov vo vyhlásení úradom uviedol, že za rozšírenie básne nezodpovedá, ale k jej autorstvu sa hlási:
Ešte som bol chorý, keď sa rozniesla po meste správa o nešťastnom súboji Puškina. (...) Keď som napísal svoje verše na smrť Puškina (čo som nanešťastie urobil príliš rýchlo), jeden môj dobrý priateľ, Rajevskij, ktorý počul, ako aj ja, mnohé nesprávne obvinenia, a bez premyslenia, nevidiac v mojich veršoch nič proti zákonom, ma prosil, aby si ich mohol opísať, ich pravdepodobne ukázal ako novinku inému, - tak sa rozšírili. Ešte som nechodil von a preto som sa rýchlo nemohol dozvedieť o tom, aký dojem vytvárali, nemohol som ich hneď dostať späť a spáliť. Ja som ich nikomu inému nedával, ale zriekať sa ich, hoci si uvedomujem svoje nepremyslené konanie, som nemohol: pravda vždy bola pre mňa svätá a teraz, nesúc na súd svoju vinnú hlavu, rozhodne sa k nej uchyľujem ako jedinej ochrankyni čestného človeka pred tvárou cára a tvárou Božou.
.
Lermontov po návrate z vyhnanstva „začal byť v móde“
Michail Lermontov nebol za verše vo vyhnanstve na Kaukaze dlho, začiatkom r. 1838 sa vrátil do Petrohradu. Koncom roka priateľke Márii Lopuchinovej napísal do Moskvy list, v ktorom píše o svojej obľúbenosti v petrohradskej spoločnosti po návrate z vyhnanstva. Chodí vraj „každý deň“ na bály, ženy chceli, aby im písal básne, „začal byť v móde“. V r. 1840 napr. zostavil malý veršovaný portrét mladej ruskej šľachtičnej Alexandry Voroncovovej-Daškovovej. Podľa dobových vyjadrení jej ctiteľov sa u nej spájala „elegancia a gracióznosť s úprimnou veselosťou a živosťou“. Podmaňovala „prostotou a nenútenosťou“, zároveň mala „dôvtip a bola pohotová“. Lermontovova báseň o nej:
.
Lermontovov súboj so synom francúzskeho veľvyslanca
Vo februári 1840 mal Michail Lermontov spor so synom francúzskeho veľvyslanca Ernestom de Barantom, po čom ho Francúz vyzval na súboj. Ten sa konal o dva dni, ale bez vážnych zranení. Súboje boli v Rusku zakázané, no už 1. marca sa o tom dozvedel cár Mikuláš I., po čom musel Lermontov podať o udalosti správu svojmu bezprostrednému veliteľovi Nikolajovi Plautinovi. V marci 1840 mu napísal:
Keď som dostal od Vašej excelencie rozkaz vysvetliť okolnosti môjho súboja s pánom Barantom, mám česť Vám hlásiť, že 16. februára začal na bále u grófky Lavaľ pán Barant odo mňa žiadal vysvetlenie niečoho, čo som údajne povedal; odpovedal som, že nič z toho, čo mu bolo povedané, nie je pravda, ale nebol s tým spokojný, tak som dodal, že mu už ďalej nič vysvetľovať nebudem. Na jeho pichľavú odpoveď som reagoval rovnakou pichľavosťou, po čom povedal, že keby bol vo svojej vlasti, vedel by ako vec ukončiť; ja som vtedy odpovedal, že v Rusku sa pravidlá cti dbá tak isto prísne ako všade a že my menej ako iní dovoľujeme urážať nás beztrestne. On ma vyzval na súboj, dohodli sme sa a rozlúčili. Dňa 18. februára, v nedeľu o 12-tej hodine na poludnie, sme sa stretli za Čiernou riečkou na Pargolovskej ceste. Jeho sekundantom bol Francúz, ktorého meno si nepamätám a ktorého som nikdy predtým nevidel. Keďže pán Barant považoval seba za urazeného, tak som ho nechal vybrať si zbraň. Vybral si kordy, ale mali sme aj pištole. Ledva sme stihli skrížiť kordy, na mojom sa zlomil hrot a on ma ľahko škrabol na hrudi. Potom sme si vzali pištole. Mali sme strieľať naraz, ale ja som sa trocha oneskoril. On netrafil a ja som vystrelil už nabok.
.
Lermontovovo druhé vyhnanstvo na Kaukaze
Po účasti na súboji Michaila Lermontova za trest opäť odvelili na Kaukaz. Tento raz na bojovú líniu. Počas svojho druhého vyhnanstva sa 25-ročný poručík Michail Lermontov zúčastnil 11. júla 1840 aj na bitke ruského oddielu proti čečenským povstalcom na riečke Valerik. Boj bol krutý - Rusi prechádzali cez horský tok, ktorého druhý breh bol strmý, zalesnený a na ktorom čakali za zátarasami Čečenci. Strhol sa krvavý zápas, ktorý prerástol do boja muža proti mužovi a na nože. Rusi napokon zvíťazili. Sám Michail Lermontov prejavil v bitke mimoriadnu odvahu, za čo mu jeho veliteľ, generál Apollon Galafejev, navrhol udeliť vyznamenanie. Mladý spisovateľ ho však nedostal - cár Mikuláš I. odmietol vyznamenať človeka, ktorého poslal na Kaukaz za trest, nie aby ho odmeňoval.
.
Veliteľ: Lermontov sa odvážne vrhol priamo na nepriateľa
Michail Lermontov v liste priateľovi Alexejovi Lopuchinovi zo septembra 1840 o bitke napísal: „Bolo nás dohromady 2000 pechoty a ich do 6 tisíc a celý čas sme sa bili na bodáky. Od nás zahynulo 30 dôstojníkov a do 300 radových vojakov, od nich zostalo na mieste 600 tiel (...)!“ Generál Apollon Galafejev podal o správaní sa Michaila Lermontova počas bitky nasledovnú správu. Úryvok:
Poručík Tenginského pechotného pluku Lermontov mal počas útoku na nepriateľské zátarasy na rieke Valerik rozkaz sledovať činnosť prednej útočnej kolóny, čo bolo spojené s veľmi veľkým nebezpečenstvom, ktoré mu hrozilo od nepriateľa, ktorý sa skrýval v lese za stromami a kríkmi. Ale tento dôstojník splnil uložený rozkaz s veľkou odvahou a chladnou krvou a s prvými radmi najudatnejších vtrhol na nepriateľské zátarasy.
.
Cár Mikuláš I. po prečítaní Lermontovovho románu: Je to zvrátené
Ruský cár Mikuláš I. si voľné chvíle krátil rôzne - aj čítaním literatúry. V r. 1840 si prečítal i novú prózu na Kaukaz vypovedaného Michaila Lermontova Герой нашего времени (Hrdina našich čias). Cár bol pohoršený - 26. júna o tom svojej manželke napísal:
Za tento čas som dočítal do konca Hrdinu a považujem druhú časť za odpornú, úplne hodnu módy. Je to to isté zobrazenie opovrhnutiahodných, nepravdepodobných charakterov, s akými sa stretávame v súčasných zahraničných románoch. Také romány kazia mravy a vytvárajú surovší charakter. A hoci tieto mačacie vzdychy čítaš s odporom, vyvolávajú chorobný účinok, lebo si napokon privykáš k predstave, že celý svet sa skladá iba z podobných osobností, u ktorých dokonca aj na pohľad dobré skutky sa uskutočňujú nie inak ako z hnusných a špinavých pohnútok. Aký to môže priniesť výsledok? Pohŕdanie alebo nenávisť k človečenstvu! Toto je cieľ našej existencie na zemi? Ľudia sú aj tak príliš náchylní k tomu, aby sa stali hypochondrami alebo mizantropmi, tak prečo podobným písaním vzbudzovať alebo rozvíjať také sklony! Preto opakujem, podľa mňa je to žalostný talent, poukazuje na zvrátený rozum autora.
.
Lermontov: Ľudia potrebujú horký liek - pravdu
Názory cára na literárny počin mladého autora neboli verejne známe, no odrážali mienku veľkej časti ruskej spoločnosti. Michail Lermontov svoje dielo Hrdina našich čias o dôstojníkovi Grigorijovi Pečorinovi, nadanom mladom človeku, no znudenom cynikovi, ktorý mal podobné povahové črty ako jeho autor, obhajoval v predhovore k druhému vydaniu r. 1841; okrem iného napísal: „Ľudí prekrmovali sladkosťami; z čoho sa im pokazil žalúdok, potrebujú horké lieky, žieravú pravdu.”
.
Lermontovova ironická poznámka urazila jeho spolužiaka
Keď bol 26-ročný Michail Lermontov v júli r. 1841 v kúpeľoch v Piatigorsku, krátil si v spoločnosti čas aj ironickými poznámkami - mal to v povahe. Na jednom z večierkov sa ich terčom stal aj jeho bývalý spolužiak Nikolaj Martynov. Lermontovova známa Emília Klingenbergová bola svedkyňou sporu. V spomienkach napísala:
Michail Jurievič (Lermontov) mi dal slovo, že ma nebude už hnevať, a po spoločnom valčíku sme si sadli na pokojný rozhovor. Pripojil sa k nám L. S. Puškin (mladší brat zabitého básnika Puškina), ktorý bol tiež známy „zlým jazykom“, a začali si jeden cez druhého robiť žarty... Nič mimoriadne zlé nehovorili, ale veľa smiešneho; zrazu uvideli Martynova, ktorý sa veľmi milo rozprával s mojou mladšou sestrou Nadeždou pri klavíri, na ktorom hral Trubeckoj. Lermontov nevydržal a začal si robiť žarty na jeho účet (...). (...) Martynov zbledol, zahryzol si do pier, v očiach mu zablýskal hnev; podišiel k nám a veľmi tlmeným hlasom povedal Lermontovovi: „Koľko ráz som vás žiadal, aby ste pri dámach svoje žarty nechali?”
.
Súboj: Lermontov vystrelil do vzduchu, jeho protivník ho potom zabil
Lermontovovo správanie Martynova urazilo a vyzval ho na súboj, ktorý sa konal o dva dni. Vtedajší riaditeľ moskovskej poštovej služby Alexander Bulgakov, ktorý sa odvolával na list, ktorý mu ešte v júli 1841 poslal z Piatigorska Lermontovov známy Vladimír Golicyn, vo svojom denníku o súboji napísal:
Keď prišli na miesto, kde mal byť súboj, Lermontov vzal do rúk pištoľ a slávnostne Martynovovi zopakoval, že mu nikdy neprišlo na myseľ uraziť ho, dokonca roztrpčiť, že to bol iba žart a že ak to Martynova uráža, je pripravený požiadať o prepáčenie nielen tam, ale všade, kde chce!... Strieľaj! Strieľaj! - odpovedal besniaci Martynov. Lermontov mal začínať, vystrelil do vzduchu, želal si skončiť túto hlúpu hádku priateľsky. Nie tak veľkodušne rozmýšľal Martynov, bol dosť neľudský a zlý, aby podišiel k svoju protivníkovi a strelil mu (...) priamo do srdca. Bola to taká silná a presná strela, že smrť prišla tak náhle ako výstrel.
.
Viac: Múzeum Lermontova v Moskve, Múzeum Lermontova v Tarchanoch, Všetky Lermontovove diela, listy, portréty a pod.
