.
STELLER ŠTUDOVAL VO WITTENBERGU, UČIL V BYSTRICI
V časoch Tomáša Stellera (1640-1715) bola ešte väčšina Slovenska evanjelická, aj keď pokatolíčťovanie krajiny napredovalo. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, toto mesto mu poskytlo aj prostriedky na štúdium na univerzite vo Wittenbergu v Nemecku. Po ukončení univerzitných štúdií r. 1668 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde sa stal konrektorom gymnázia, teda druhým mužom po rektorovi.
.
NEČAKANÉ PREDVOLANIE R. 1674 NA SÚD DO BRATISLAVY
Začiatkom r. 1674 banskobystrický učiteľ Tomáš Steller dostal nečakané predvolanie pred súd v Bratislave. Takéto nariadenie dostali všetci evanjelickí a kalvínski farári, učitelia, aj ich pomocníci v krajine. Boli súhrnne obvinení z údajného podielu na vzbure proti cisárovi Leopoldovi I., ktorú organizovala skupinka uhorských magnátov, medzi nimi napr. František Nádašdy z Čachtíc. Traja hlavní organizátori sprisahania, mimochodom všetci katolíci, boli popravení r. 1671, vrátane Nádašdyho. Evanjelických a kalvínskych vzdelancov, ktorí boli predvolaní na súd, boli stovky. Do Bratislavy sa nedostavili všetci - prišlo ich asi 300 až 400 - približne zo štyroch pätín to boli evanjelici, ktorí boli väčšinou Slováci. Sudcom, ktorý ich predvolal, bola hlava uhorskej katolíckej cirkvi, ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi, ktorý mal na vedenie súdu poverenie od cisára Leopolda I, silného katolíka. Evanjelici a kalvíni boli jediné dve povolené protestantské cirkvi v Uhorsku. Predvolaní obvinenie označili za vykonštruované s cieľom zlikvidovať ich cirkvi a urobiť krajinu čisto katolíckou.
.
STELLEROVI HROZIL TREST SMRTI
Monštruózny súd so stovkami evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov, vrátane Tomáša Stellera, sa začal 5. marca 1674 v Primaciálnom paláci v Bratislave. Dnes už vtedajšia budova nestojí, na jej mieste však postavili nový Primaciálny palác, ktorý stojí dodnes. Primaciálny preto, lebo v ňom sídlil prímas, hlava katolíckej cirkvi, v tom čase Juraj Szelepcsényi, ktorý zároveň predsedal súdu. Jeden z predvolaných, právne mimoriadne zdatný krupinský učiteľ Juraj Láni, povedal, že nelegálnosť súdu spočívala aj v tom, že to neboli konkrétne žaloby proti konkrétnym osobám, ale jedna spoločná žaloba, do ktorej okrem sprisahania zahrnuli aj spájanie sa s Turkami, vyvolávanie vzbúr, či urážky katolíckeho náboženstva. Čiže predvolaným hrozil trest smrti.
.
STELLER ODMIETOL OBVINENIE, BOL ODSÚDENÝ NA SMRŤ
Súd však nepostupoval štandardne - neposudzovali sa dôkazy proti jednotlivcom, po čom mali prísť rozsudky, ale ešte pred koncom súdu obvineným ponúkli, že ak sa písomne priznajú k týmto zločinom, nebudú potrestaní, budú sa však musieť vzdať svojho duchovného povolania a žiť iba ako súkromné osoby, prípadne sa môžu vysťahovať z krajiny. Výrečný krupinský učiteľ Juraj Láni, ktorý často hovoril za ostatných, to zdôvodnil tak, že sudcovia nemali presvedčivé dôkazy proti obvineným, preto chceli mať ako dôkaz vynútené priznanie každého jedného. Toto vyhlásenie o vlastnej vine sa nazývalo reverz. Stovky predvolaných ho však nechceli podpísať, preto všetkých, aj Tomáša Stellera, v apríli 1674 odsúdili na trest smrti.
.
STELLER IŠIEL DO VÄZENIA DO LEOPOLDOVA, BILI HO TAM
Aj ďalšie správanie sa sudcov bolo neštandardné. Po rozsudku odsúdených neuväznili ani nepopravili, ale nechali im voľnosť v rámci Bratislavy. Ďalej ich však prehovárali, aby podpísali reverz, teda priznanie sa k vlastizrade výmenou za slobodu za určitých podmienok. Väčšina to napokon aj urobila. Medzitým aj trest smrti cisár zmenil na väzenie. Zostala však necelá stovka odsúdených, ktorí reverz stále odmietali podpísať, medzi nimi aj banskobystrický učiteľ Tomáš Steller. Týchto v máji rozposlali do rôznych väzení v krajine, Stellera do Leopoldova, novej vojenskej pevnosti. Do Leopoldova išiel z odsúdených napr. aj brezniansky učiteľ Ján Simonides, ktorý neskôr neskôr osudy väzňov opísal. Úryvok z jeho diela (preklad Jozef Minárik):
Dosiaľ najväčšia surovosť postihla magistra Tomáša Stellera, keď zachytili list od jeho priateľa, ktorý písal, že mu posiela žiadanú košeľu a niečo peňazí, a pretože čaká nového hosťa (to jest nového potomka od ťarchavej ženy), modlí sa, aby on — spomenutý pán magister Steller — bol prepustený na slobodu a podelil sa s ním o radosť. Trýznitelia z toho vyvodzovali, že písal vzbúrencom, a preto jeho priateľ očakáva vzbúrencov a želá mu oslobodenie. Siedmi vojaci ho bili na plukovníkovom dvore, pričom tri razy odpočívali. Plukovník mu dupal a skákal po hlave a po tvári. Šaty, ktoré mal oblečené, sa od úderov bakúľ dodriapali a dotrhali až na franforce. Celé telo mal poodierané a doráňané. Zanechali ho ako mŕtveho, ale predsa prišiel k sebe.
.
ESKORTOVANIE STELLERA NA GALEJE
Vo väzení väzňov po celý čas presviedčali, aby podpísali reverz a mohli by odísť, prípadne im ponúkali prestúpenie na katolicizmus. Tomáš Steller z toho nič neprijal, považoval sa za nevinného a nespravodlivo odsúdeného a väzneného. Radšej trpel, akoby poprel svoje presvedčenie. Tento postoj bol u väčšiny odsúdených, hoci niektorí jednotlivci nevydržali a podpísali. V marci 1675 zaradili väznených evanjelických a kalvínskych vzdelancov z Leopoldova a iných väzníc do konvoja smerujúceho na galeje do Talianska, aj Tomáša Stellera. Putovanie odsúdencov bolo náročné, bolo ich 41, mali putá, išli peši, niektorí bosí, niektorí mali aj vyše 70 rokov, niektorí boli chorí, všetci slabí a hladní.
.
GALEJNÍKOV PRIPÚTALI K VESLÁM
Už na talianskej pôde museli vojaci nechať šiestich väzňov v meste Chieti, lebo nevládali ísť ani peši, ani na osloch. Zakrátko na ceste zomrel 75-ročný evanjelický farár z Malomsoku (dnes Maďarsko) Gregor Illés, keď vysilený spadol z osla. Nechali ho tam ležať, vojaci mu ešte zobrali šaty. Ďalší, 71-ročný Michal Gotsch, evanjelický farár v Kalinove (dnes okres Poltár), zomrel po ceste tiež od vysilenia 5. mája 1675. Predtým traja väzni z konvoja utiekli. Napokon prišli 7. mája 30-ti väzni do Neapola, kde ich predali na galeje - boli pripútaní k veslám. Medzi galejníkmi bol aj univerzitne vzdelaný banskobystrický učiteľ, resp. konrektor, 35-ročný Tomáš Steller.
.
Z GALEJÍ VÄZŇOV VYKÚPIL HOLANĎAN RUYTER
Na galejach šiesti uhorskí vzdelanci zahynuli. Zvyšných 26-tich zachránil 11. februára 1676 holandský admirál Michiel de Ruyter, ktorý ich vykúpil, aj Tomáša Stellera. Všetkým oslobodeným vystavil sprievodný list, aby po ceste z Talianska do exilu, lebo do vlasti sa vrátiť nemohli, mali v rôznych krajinách hodnoverné svedectvo o svojom trpkom osude a aby im bola zaručená bezpečnosť a pomoc. Ruyter list datoval 25. marca 1676 (preklad Peter Kónya):
Potom ako Štefan Sélley, Štefan Harsányi,Tomáš Steller, Samuel Nicletius, Štefan Komáromi, Ján Ujvári, Mikuláš Leporinus, Štefan Zsedényi, Ján Szomódi, Bazileus Köpeczi, Baltazár Nicletius, Mikuláš Bugányi, Juraj Kormendi, Juraj Alistáli, Andrej Végh, Ján Jablonczai, František Foris Otrokocsi, Andrej Szódói, Michal Krasznai, Martin Szentpéteri, Michal Szalóczi, Štefan Bátorkeszi, Valentín Csergő Kocsi, Peter Simoni, Peter Czeglédi, Peter Kálnai, všetci služobníci uhorskej evanjelickej cirkvi boli takmer po celý rok ako otroci pripútaní reťazami a prikovaní k veslám na neapolských galérach Jeho Katolíckeho Majestátu, boli im na náš príhovor (...) tvrdé putá uvoľnené a uvideli slobodu (...); vyššie spomínaným uhorským služobníkom cirkvi, ako začali svoju cestu, sme žičlivo vystavili tento prítomný sprievodný list.
.
SLOBODNÝ STELLER ŠIEL DO WITTENBERGU, POTOM DO BYSTRICE
Tomáš Steller odišiel z Talianska do Wittenbergu, mesta svojich univerzitných štúdií. V Uhorsku zároveň vypuklo r. 1678 proticisárske povstanie evanjelika Imricha Thökölyho, ktorý ovládol značnú časť krajiny. Cisár Leopold I. zvolal r. 1681 do mesta Šopron uhorský snem, na ktorom urobili evanjelikom niektoré ústupky, napr. zrušili rozsudky z r. 1674. Tomáš Steller sa následne r. 1683 vrátil do Banskej Bystrice, ktorá mu na cestu poskytla peniaze. Stal sa kňazom v mestskom špitáli, no už r. 1687 musel s touto prácou prestať, pretože v dôsledku dlhodobého zlého zaobchádzania a ťažkých podmienok vo väzení v Leopoldove a na galejach prišiel o zrak. Do konca života ho podporovali banskobystrickí evanjelici. Mimoriadne si vážili jeho vytrvalosť vo viere počas nespravodlivého súdu a následného väznenia.
.
ZDROJE:
J. Láni: Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia, 1961; J. Simonides: Väznenie, vyslobodenie a putovanie, 1981; J. Rezik: Gymnaziológia, 1971; Pramene k vojenským dejinám Slovenska, 2017
