.
Raskoľnikov zabil starú ženu. Sú vraj dve kategórie ľudí
Klasický ruský spisovateľ Fiodor Dostojevskij napísal román Zločin a trest r. 1866. Hlavný hrdina Rodion Raskoľnikov, bývalý študent práva v Petrohrade, zabije sekerou starú ženu, ktorá požičiava peniaze, a okradne ju. Na svoj zločin má však vlastné, filozofické ospravedlnenie. Ľudstvo sa podľa neho rozdeľuje na dve kategórie – v prvej, „nižšej“, sú vraj ľudia „obyčajní“, „na materiál“, ktorí musia a aj chcú byť poslušní. V druhej sú ľudia „neobyčajní“, ktorí majú právo prekročiť zákon, aj zabiť. Patrili tam podľa neho silné historické osobnosti, napr. Napoleon, či Mohamed, ale napríklad aj fyzik Isaac Newton, ktorý by podľa Raskoľnikova mal právo zabiť niekoho, ak by mu bránil v jeho prospešnej práci pre ľudstvo. Sám Raskoľnikov sa zaradil medzi „neobyčajných“ ľudí, a tak si udelil aj právo zabiť a okradnúť starú ženu – podľa neho neužitočnú - v mene svojich budúcich dobročinných cieľov. V jednom rozhovore o svojej teórii Raskoľnikov povedal:
Pokiaľ ide o moje delenie ľudí na obyčajných a neobyčajných, súhlasím, že je trochu svojvoľné, ale ja na presných číslach netrvám. Ja len verím v moju hlavnú myšlienku. Spočíva v tom, že ľudia sa podľa zákona prírody vo všeobecnosti delia na dve kategórie: na nižšiu (obyčajných), teda takpovediac na materiál, ktorý slúži jedine na rodenie sebe podobných, a vlastne na ľudí, teda tých, ktorí majú dar alebo talent povedať vo svojom prostredí nové slovo. Podkategórií je samozrejme nekonečne veľa, no rozlišovacie črty oboch kategórií sú dosť ostré: prvá kategória, teda materiál, hovoriac všeobecne, sú ľudia vo svojej prirodzenosti konzervatívni, poriadni, žijú v poslušnosti a radi sú poslušnými. Podľa mňa aj musia byť poslušní, lebo to je ich určenie, a to rozhodne nie je pre nich nič ponižujúce. Druhá kategória: všetci prekračujú zákon, sú ničitelia alebo majú k tomu sklony, podľa schopností. Zločiny týchto ľudí sú samozrejme relatívne a mnohoraké; väčšinou žiadajú, v rôznych vyhláseniach, zničenie súčasného v mene lepšieho. Ale ak musí pre svoju myšlienku prekročiť hoci aj cez mŕtvolu, cez krv, podľa mňa môže vo svojom vnútri, podľa svedomia, sám si dať povolenie prekročiť cez krv, – hľadiac však na myšlienku a jej rozmery, – to si všimnite.
.
Raskoľnikov sa priznal k zločinu, no svojej filozofie sa nevzdal
Rodion Raskoľnikov však svoj krvavý skutok napokon psychicky neuniesol a priznal sa na polícii. Považoval to ale za svoju slabosť. Teóriu dvoch kategórií ľudí však neopustil, došiel ale k záveru, že nepatrí k neobyčajným ľuďom, no k obyčajným. Úryvok z úvah Raskoľnikova zo záveru Dostojevského románu Zločin a trest:
„O čo, - rozmýšľal, - bola moja myšlienka hlúpejšia než druhé myšlienky a teórie, rojace sa a narážajúce jedna do druhej od tých čias, ako svet stojí? Treba sa len pozrieť na vec úplne nezávislým, širokým pohľadom, zbaveným prízemných vplyvov, a potom sa samozrejme moja myšlienka ukáže vôbec nie taká... čudná. Ó, kritici a lacní mudrci, prečo sa zastavujete na polceste! Čím sa im môj skutok zdá taký hrozný? – hovoril si. – Tým, že to je – zločin? Čo znamená slovo „zločin“? Moje svedomie je pokojné. Samozrejme, bol to trestný čin; samozrejme, bola porušená litera zákona a preliata krv, no a zoberte za literu zákona moju hlavu... a dosť! Samozrejme, v takom prípade dokonca mnohí dobrodinci ľudstva, ktorí nezdedili moc, ale ju sami uchvátili, by mali byť popravení pri svojich prvých krokoch. Ale títo ľudia uniesli svoje kroky, a preto sú v práve, ale ja som neuniesol, a tak som nemal právo dovoliť si tento krok.“ V tom jedinom si priznával svoj zločin: len v tom, že ho neuniesol a priznal sa.
