.
Predvolanie evanjelickej inteligencie na súd
Arcibiskup Juraj Szelepcsényi, uhorský miestodržiteľ cisára Leopolda I. v súdnych veciach, ktorý bol zároveň najvyšším predstaviteľom katolíckej cirkvi v Uhorsku, predvolal na 5. marca 1674 súhrnne na súd do Bratislavy evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov z celej krajiny za údajnú vlastizradu. Vraj podporovali sprisahanie uhorských veľmožov proti cisárovi, za ktoré boli r. 1671 popravení aj traja hlavní sprisahanci, všetko katolíci, medzi nimi František Nádašdy z Čachtíc. Na súd podľa odhadov predvolali asi 700 vzdelancov, dostavilo sa 300-400. Boli to hlavne evanjelici, väčšinu z nich tvorili Slováci, asi pätina predvolaných boli kalvíni. Protestantská inteligencia označila spojitosť s konšpirátormi za vykonštruovanú s cieľom zlikvidovať nekatolícke cirkvi v krajine. Evanjelická a kalvínska cirkev boli jediné dve povolené. Počtom ľudí boli v tom čase v Uhorsku oproti katolíkom vo väčšine. Už len to, že niekoľko stoviek protestantských kňazov muselo byť v Bratislave a ďalší, ktorí sa nedostavili, sa skrývali, znamenalo de facto zastavenie verejného náboženského života nekatolíckych cirkví v krajine. Medzi predvolanými bol aj Daniel Mazarius, slovenský evanjelický farár z Tomášoviec pri Lučenci. Predtým bol farárom alebo učiteľom na iných miestach na Slovensku.
.
Predvolaných odsúdili na trest smrti
Vzdelancom, obvineným z rebélie, hrozil trest smrti a konfiškácia majetku. Súd preložil ako dôkaz proti nim text údajného listu jedného evanjelického šľachtica inému, vtedy už boli obaja mŕtvi, v ktorom bolo, že evanjelickí farári vo všeobecnosti podporia sprisahanie. Originál listu nikto nikdy nikde nepredložil. Obžalovaní text neuznali ako hodnoverný dôkaz. Sudcovia potom navrhli, že rozsudok nevynesú, obžalovaní sa však písomne musia za beztrestnosť priznať k rebélii. Musia sa zároveň "dobrovoľne" zaviazať, že odídu do exilu, alebo, ak zostanú doma, už nebudú vykonávať svoje duchovné povolanie. Obžalovaní to označili za nútenie k falošnému priznaniu, ktoré má byť potom "dôkazom" ich viny, lebo žiadny relevantný dôkaz ich údajnej rebélie nemajú. Vyhlásili, že nevidia dôvod, aby sa priznali k niečomu nepravdivému. Tak ich súd v apríli 1674 odsúdil na trest smrti - nie individuálne na základe dôkazov voči každému, ale súhrnne. Aj Daniela Mazaria z Tomášoviec.
.
Odsúdených na smrť ďalej prehovárali, aby sa priznali
Stovky protestantských vzdelancov odsúdených na smrť však neodviedli do väzení, aby čakali na popravu, ale ich nechali voľne sa pohybovať po Bratislave. Zároveň ich stále prehovárali, aby priznania, ktoré nazývali reverzami, podpísali. Takto to trvalo do konca apríla a takmer celý máj. Práve v tomto období mnohí reverzy podpísali, po čom mohli ísť domov, hoci už nie ako duchovné osoby, len súkromné, alebo mohli odísť do zahraničia. Medzitým aj cisár Leopold I. zmenil trest smrti na väzenie. Zostala však necelá stovka pevných, ktorí nechceli v žiadnom prípade priznanie si údajnej viny podpísať. Odvolávali sa na svoje svedomie, že nemôžu klamať, aj keď by sa vyhli väzeniu. Túto necelú stovku 29. mája 1674 odviedli do viacerých väzení v krajine. Daniel Mazarius išiel do väzenia vo vojenskej pevnosti v Leopoldove.
.
Mazarius išiel z Leopoldova na galeje
V leopoldovskej pevnosti uväznili niekoľko desiatok evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov. Žili v ťažkých podmienkach. Ich cela nebola dostatočne utesnená pred vodou, hmyzom a malými živočíchmi, v zime v nej bolo mimoriadne chladno, lebo tam nikto ničím nekúril, väzni často nemali čo jesť a piť, hoci mali dostávať vodu a chlieb, museli robiť ťažké a ponižujúce práce ako vyberanie a vynášanie vojenských latrín, kopanie jám, vozenie kameňov, piesku, často bezúčelne. Duchovne sa o nich "staral" miestny jezuita Mikuláš Kelio, ktorý ich nútil klaňať sa rôznym katolíckym predmetom, aj pomocou bitiek od vojakov, celé hodiny museli nedobrovoľne stáť v katolíckom kostole. V Leopoldove boli od júna 1674 do marca 1675. Nikto z príbuzných ich nemohol počas celého pobytu navštíviť, či to boli manželky, rodičia alebo deti. Jezuita Kelio a iní ich neustále prehovárali, aby prestúpili na katolícku vieru, po čom by boli okamžite prepustení na slobodu, teda trest nebol za nejaký skutok, ale za zotrvanie vo svojej viere. Leopoldovské väzenie Daniela Mazaria nezlomilo - zostal verný svojmu presvedčeniu. V marci 1675 protestantských kňazov a učiteľov z leopoldovskej väznice vyviezli do rakúskeho mestečka Schottwien, kde ich odovzdali vojakom, aby ich eskortovali na galeje do Talianska.
.
Smrť Mazaria na galejach
V Schottwiene sa k nim ešte pripojili väzni, ktorí boli po odsúdení v Bratislave v žalári na hrade Branč. Dohromady išlo na galeje 41 evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov, medzi nimi Daniel Mazarius. Väzni dlhodobo nemali dostatok potravy, trpeli chorobami, boli vysilení, mali nedostatok spánku. Niekoľkotýždňové útrpné eskortovanie peši na galeje v Taliansku si vyžiadalo životy šiestich z nich, ktorí od vysilenia zomreli ešte po ceste. Dvaja ďalší vôbec nevládali a nechali ich v jednom meste, traja ušli. Na galeje v máji 1675 predali 30-tich, medzi nimi Daniela Mazaria, ktorý zomrel od vyčerpania z otrockej práce v auguste 1675. Pred smrťou citoval z jedného listu apoštola Pavla: "Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval." Historik Ján Drobný o Mazariovi napísal:
Dňa 4. apríla bol odsúdený na stratu života i majetku ako burič a vlasti nebezpečný kacír; odviedli ho do Leopoldova, kde ho dlhých deväť mesiacov trýznil Kelio. Najmä Mazarius trpel mnoho. Keď nechcel Božskú česť dať oblátke, Kelio ho povalil na zem a bil ho, dokiaľ sa mu palica nezlámala. Dňa 18. marca 1675 aj Mazaria odpredali na galeje. Skôr ešte, ako sa dostali do Neapola, surový vojak prerazil mu hlavu, lebo sa mu nepáčilo, aké miesto zaujal na lodi. Dňa 8. mája 1675 predali Mazaria za 50 zlatých za otroka na galeje. Medzi siedmimi, ktorých velitelia vybrali do námornej bitky proti Francúzom, bol aj Mazarius. Tak sa dostal na Sicíliu. Mnohé bitky a údery, väzenie, dlhá cesta a ťažká práca na galejach, k tomu hlad, páľava, smäd vysilili ho nadobro, takže dokonal život plný strastí.
.
Syn Mazaria vinil za smrť otca aj evanjelikov, ktorí podpísali reverz
Krištof Mazarius, syn galejníka Daniela Mazaria, študoval v čase otcovho väznenia vo Wittenbergu v Nemecku. Za otcovu smrť vinil nielen katolícky klérus, ale aj skupinu evanjelických farárov, ktorých už r. 1673 súdil sudca a arcibiskup Juraj Szelepcsényi za údajnú vzburu a ktorí v snahe vyhnúť sa rozsudku podpísali tzv. reverz o priznaní sa k obvineniu, hoci sami tvrdili, že je vykonštruované. Podľa Krištofa Mazaria povzbudila táto skupina evanjelikov svojimi podpismi sudcu Juraja Szelepcsényiho, aby v r. 1674 obvinil všetkých evanjelických kňazov a učiteľov, vrátane Daniela Mazaria, z údajnej vzbury. Pre mnohých sa súd z r. 1674 skončil väzením alebo galejami, ktoré viacerí neprežili. Ani evanjelický farár z Tomášoviec pri Lučenci Daniel Mazarius.
Zdroje: Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, z latinčiny preložil J. Minárik; J. Drobný: Evanjelickí martýri
