.
Timrava nechodila klasicky do školy, učil ju otec doma
Spisovateľka Timrava, vlastným menom Božena Slančíková, nemala klasickú školskú dochádzku. Otec, evanjelický farár v Polichne, ju učil aj s jej súrodencami doma. V životopise napísala:
Narodila som sa roku 1867, 2. októbra na Polichne, malej dedinke v Novohrade. Môj otec bol tam evanjelickým farárom. (...) Bolo nás viac detí. Z nich sme nažive šiesti, dvaja bratia a štyri sestry. Bratia šli do škôl učiť sa za kňazov, my sestry sme sa učili doma. Otec nás vyučoval, mal k tomu zvláštne nadanie, ale aj preto, že nedostačovalo zo skromnučkého dôchodku poslať nás preč z domu. Len ako na zavŕšenie výchovy poslal nás na jeden rok do škôl. Mňa dali do B. Bystrice do IV. meštianky.
.
Rodinné vyučovanie u Slančíkovcov
Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová, rod. Petényiová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v dedine Budiná, ktorá je neďaleko od Polichna. Obe rodiny sa často navštevovali:
Po raňajkách vzali Spevníky do ruky a zaspievali spoločne pobožnú pieseň. Jedno zo starších detí sa zatým hlasno pomodlilo, ostatní tíško za ním, a potom už brali deti školské knihy a začalo sa vyučovanie riadne, ako v škole, ktoré trvalo až do poludnia pri obdivuhodnej disciplíne, tichosti. (...) Takto vyučoval môj krstný otec Slančík svoje deti rok po roku, až kým nedorástli.
.
Timrava začala publikovať zo „škodoradosti“
Timrava svoju prvú črtu s názvom Za koho ísť publikovala r. 1893. V neskoršej autobiograficky zameranej próze Všetko za národ z r. 1926 píše, že uverejniť svoj prvý text ju podnietila - škodoradosť. Impulz prišiel vo chvíli, keď v Slovenských novinách r. 1893 čítala jednu sentimentálnu prózu podpísanú „Cilkou“, ktorej „prázdnota“ Timravu rozčúlila. Úryvok z diela Všetko za národ, v ktorom hlavná postava Viera Javorčíková (teda Timrava) nazýva Cilku Milkou:
Zvláštna myšlienka jej blysla umom. Oči zablysli škodoradosťou. „Počkajte!“ myslí si pomstivo. „Keď Milkine hlúposti uverejňujete, napíšem vám aj ja jednu!“ Noviny zdvihne zo zeme, hodiac ich na stôl, a berie papier i pero, v záchvate sadajúc k stolu. (...) „Aj ja vás nakŕmim prázdnotou, ako ste vy mňa kŕmili, a ak neuverejníte, dám vám ja potom!“ vyhráža sa srdnato (...). (...) Na druhý deň bola už poviedka napísaná, na štvrtý spísala ju dočista a vynájduc meno na podpis, zapakovala do obálky, poslala v tajnosti a bez sprievodného listu novinám...
.
Timravina prvotina Za koho ísť
Timravinu prvú črtu s názvom Za koho ísť s podtitulom Z denníka dievčaťa uverejnili v Slovenských novinách. Typická je jej „nesentimentálnosť“. Začiatok:
Teraz, že každý uteká z miest, akoby boli epidémiou navštívené, prišla som i ja letovať na dedinu. Vlastne môj úmysel je: lapiť dajedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať sa pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto poslednú nádej zúfale – celou silou. Môj ujec, farár v dedine, volával ma každý rok na leto; vždy som opovrhla vraviac: „Čo mne dedina? Za dukát nevidíš elegantného človeka!“ Teraz, sklamúc sa v elegantných ľuďoch, ktorí len obletujú a neberú, začala som rojčiť – za prostodušnými dedinčanmi, ktorí neobletujú, nedvoria, nezaľubujú sa, ale – berú.
.
Timrava odhaľovala vnútorný svet postáv
V Timravinej tvorbe ľudia vystupujú paralelne v dvoch svetoch – v tom, v ktorom žijú navonok, a v druhom, vnútornom, ich skutočnom. Vonkajším správaním svoj duševný život často zakrývajú, Timrava ho však u svojich postáv odhaľuje. Aj v diele Hrdinovia, ktoré je z obdobia Prvej svetovej vojny a publikovala ho ešte pred jej koncom, ukazuje, že v ľuďoch tento ozbrojený konflikt nevyvolával len strach, ale niekedy aj zadosťučinenie, či radosť. Napr. protagonistku Zuzu Pekovú pred vojnou nečakane nechal jej frajer Ďuro, ktorý sa oženil s bohatou Ančou Matvejovie (Ďurovo priezvisko spisovateľka nepoužíva, volá ho len „prístavok Matvejovie“, čo znamená, že sa ako chudobný priženil do domu bohatých Matvejovcov). Keď Ďura povolali po roku od sobáša na vojnu, Zuza Peková pocítila úľavu z nešťastia mladomanželov: „Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala...“ Ďuro nakoniec vo vojne aj padol. Chudobná Zuza Peková, ktorou ohrdol, smutná nebola:
„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“ znelo z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro, jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho — to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.
.
Groeblová: Timrava prišla do literatúry ako hotový talent
78-ročný básnik, zberateľ rozprávok a ich vydavateľ Ján Francisci 12. februára 1900 napísal vtedy ešte málo známej Timrave súkromný list, v ktorom ju mimoriadne ocenil. Úryvok: „Slečna Božena! Vy máte veľmi vzácny a bohatý dar pozorovania, ktorý Vám je, v porovnaní s inými, na veľkej pomoci, a taký šťastný takt, ktorým viete určiť a ustáliť čoho nie primnoho a nie primálo, ale práve koľko treba (...).“ V r. 1906 len 22-ročná publicistka, študentka Ľudmila Groeblová uverejnila v Slovenských pohľadoch prvú literárnokritickú štúdiu o Timrave s názvom Timrava a jej novely. Píše, že „Timrava prišla do literatúry ako hotový talent“. Oceňuje jej „výbornú charakteristiku osôb spojenú so správnym psychologickým pozorovaním (...)“. V roku 1927 sa Ľudmila Groeblová (už vydatá Chaloupecká) vrátila pri príležitosti Timravinho jubilea opäť k tvorbe spisovateľky:
Jej realizmus je niečím tak podivuhodne samorastlým, nedá sa stopovať ani knižne ani literárne a len akoby u Timravy vznikol akousi dobovou intuíciou a vplyvom realistického fin de siecle..
.
Timrava bola proti sentimentu, chcela písať inak ako ostatní
Keď sa r. 1934 literárny vedec Andrej Mráz pýtal Timravy na vplyv iných spisovateľov na ňu, povedala: „Neviem ver´, ktorý zo spisovateľov pôsobil na mňa a vplýval. Hádam ani jeden. (...) Práve som chcela inak písať, ako druhí dotiaľ písali.“ Ako 70-ročná redaktorke Živeny Lei Mrázovej o spôsobe svojej tvorby povedala: “Alebo niektorí naši spisovatelia vtedy: to opisovanie prírody, tie zákruty a výkruty dlhočizné, pri iných to sentimentálčenie – mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch.“
.
Láska mladej Timravy k dvom bratom Čipkayovcom
Timravini príbuzní hovoria o jej láske k dvom bratom - učiteľom Jozefovi a Ľudovítovi Čipkayovcom. Mladá Timrava mala najskôr vzťah k staršiemu Jozefovi Čipkayovi. V spomienkach ho opísala spisovateľkina sestra Mária Krpelcová, rod. Slančíková:
Bola to veľká láska Boženkina. (...) Bol to veľmi zábavný spoločník, dobrák, ale trochu čudák. Nadovšetko ho zaujímala poľovačka a rád si vypil. (...) Neoplýval krásou, skôr naopak, no mal neobyčajne pekné, hlboké, čierne oči, ktoré Boženka viackrát ospievala. Cez letné mesiace chodieval s Boženkou denne na prechádzky na Bralce a Husárovo. V zime sa chodil hrávať v karty. (...) Najprv bol učiteľom v Bacúrove (odtiaľ aj to meno „Bacúrik“, ktoré mu Boženka dala), potom na Budinej a Veľkej Vsi, kde aj asi ako 30-ročný zomrel na zápal pľúc.
.
Timrava Jozefovi Čipkayovi: Ak budeš kartovať, nebudem sa hnevať
V roku 1953, teda po smrti Timravy, sa našli práve u jej sestry Márie Krpelcovej veršovačky zo spisovateľkiných mladých čias. Timrava ich písala pre pobavenie svoje i sestier a úzkeho okruhu mladých ľudí. Niektoré básničky sú podľa literárneho vedca Ivana Kusého aj Timraviným „intímnym sebaironizujúcim básnickým denníkom“. Ide o 140 veršovačiek, teda nenáročných textov na melódie najmä dobových módnych maďarských pesničiek. Ukážka z Timravinej pesničky o Jozefovi Čipkayovi:
(...) Ak budeš kartovať, / nebudem sa hnevať,/ Poľovať, víno piť môžeš pre mňa:/ ešte ti nalievať budem./ Ty budeš pán môj sám,/ tebe s úctou oddaná./ Moje srdce, vlastnosť tvoja:/ pre teba som i zomrieť hotová./ A tak prídi, prídi./ Ó, nech ťa uvidí/ oko moje čím skôr, dnes-zajtra už,/ prídi, prídi, staň sa môj pán, môj muž!
.
Jozef Čipkay ako prototyp literárnej postavy učiteľa Čierneho
Pesničky na učiteľa Jozefa Čipkaya si Timrava zapisovala v rokoch 1894-7. Literárny vedec Ivan Kusý píše, že Jozefa Čipkaya spisovateľka zobrazila v postave učiteľa Ivana Čierneho v silne autobiografickom diele Všetko za národ. Ona sama v próze vystupuje ako Viera Javorčíková. Úryvok z prózy zo stretnutia Viery a Ivana krátko pred jeho smrťou:
On stojí tam nepohnute. Jednu ruku drží na operadle stoličky a jeho zrak rozplamenený horúčkou upretý je na ňu tiež. Oči ich v dychtivom pohľade skúmajú jeden druhého, akoby chceli pochopiť a poznať v tej chvíli, čím sú jeden druhému. A vtom vzduch zapaľuje sa okolo nich, plní horúčosťou, omamuje, sťahuje jeho k nej a ju k nemu, i musí sa stať čosi ... musí. No nič sa nestalo ... nič. On zachvel a spamätal sa, a ona rýchlo uniká preč. „Dobrú noc!“ rečie poľakaná a dojatá. Čierny ostal stáť, kým odišla, potom sadol na stoličku zmorene a privrel oči. „Dobrú noc, na večnosť ... a odpusť, dušička!“ mrmoce perami vyschnutými od horúčky. Zrazu povstala mu tma. V hlave zmútilo sa mu, krútilo, miešalo, akoby už žiadnej myšlienky nebolo v nej. Ešte raz prelomil duch jeho valiace sa bezpovedomie a v tej jasnej chvíľke akoby sudba chcela ho i naposledy vysmievať, či pokúšať, predstúpila pred ducha jeho postava krásneho dievčaťa – ale to nebola Viera...
.
Próza sa končí zmienkou o príchode „lásky k nehodnému“
Učiteľ Ivan Čierny, prototyp Jozefa Čipkaya, v Timravinej novele Všetko za národ predčasne zomrel (ako aj reálny Jozef Čipkay). Vzťah hlavnej protagonistky Viery k nemu však nie je vyvrcholením diela, je len epizódou. O príchode ďalšej, väčšej lásky, píše autorka až na konci, no len v malej zmienke, v ktorej nového, nemenovaného muža nazýva „nehodným“:
Viera sa nevydala (...). (...) hoci prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému.
.
Neter: Timrava sa zaľúbila do Ľudovíta Čipkaya, mladšieho brata Jozefa
V roku 1937 Timrava ako 70-ročná redaktorke časopisu Živena Lei Mrázovej analogicky s novelou Všetko za národ povedala: „Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytriezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“ Znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že táto láska našla pravdepodobne svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Ako inde Kusý tvrdí, prototypom hlavnej mužskej postavy v tomto diele je Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej. Bol to mladší brat Jozefa Čipkaya, ktorého Timrava mala rada predtým, no ktorý zomrel. Láska k Ľudovítovi Čipkayovi však pre ňu bola bolestivá. K tomu Timravina neter Zlata Petrivaldská v spomienkach na svoju tetu napísala:
(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil (r. 1899), teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa bola zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila v novele Bez hrdosti.
.
Novela Bez hrdosti ako odraz Timravinej lásky k Ľudovítovi
V Timravinej novele Bez hrdosti vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do učiteľa Sama, no napokon z lásky "vytriezvie“. Ako povedal literárny vedec Ivan Kusý, Samo je prototypom Ľudovíta Čipkaya, Timravinej lásky. Úryvok zo záveru novely, keď Milina precitne zo vzťahu k egoistickému Samovi:
I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. „Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“
.
Neter: Timrava odišla z nešťastnej lásky na Oravu
V prvom polroku roku 1900 bola Timrava v Dolnom Kubíne na Orave ako „spoločnica“ jednej vdovy. Spisovateľke išlo na 33-tí rok. Jej neter Zlata Petrivaldská dala pobyt priamo do súvislosti s jej nešťastnou láskou k Ľudovítovi Čipkayovi: „Videla beznádejnosť svojej lásky, preto sa rozhodla ísť do Kubína, kde ju rodina odporúčala zabudnúť (Skúsenosť)." Petrivaldská zároveň uviedla názov neskoršej Timravinej autobiografickej novely Skúsenosť, ktorá sa týkala tohto spisovateľkinho obdobia. Autorka v diele píše aj o dôvodoch cesty hlavnej postavy Maríny Majtáňovej (Timravy) do Dolného Kubína. Hlavný dôvod v tejto autobiografickej novele výrečne nedopovie: „Ona odíde ďaleko, treba! Po prvé, je ´spisovateľka´, po druhé, tam bývajú ´naši rýdzi´, po tretie ... toto je hlavné, prečo ide, ale to nepovie nikomu ...“ Ako 70-ročná Timrava redaktorke Živeny Lei Mrázovej povedala: „Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“
.
Timravu hnevalo vyhadzovanie írečitých slov korektormi
Hoci Timrava ukončila školskú dochádzku už v 16-tich rokoch a neovládala riadne pravopis, odmietala zásahy niektorých jazykových korektorov ako necitlivé a významovo nepresné. Keď jej napr. začali po r. 1918 vychádzať Zobrané spisy, pri korektúre jej povyhadzovali niektoré slová ako „neslovenské“, medzi nimi aj slovo „žiaden“. Názov novely Žiadna radosť jej napr. zmenili na Nijakej radosti. Dňa 13. júna 1922 v liste svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej vtipne poznamenala: „Žiaden človek tu nezaobíde sa bez slovíčka žiaden.“ Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a pracovníkovi Matice slovenskej, 24. júla 1937 napísala:
Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora. Veľmi ma hnevalo, keď mi naprávali v už vydaných zobraných spisoch a vyhádzali alebo zmenili originálne ľudové výrazy, aké dávno a dávno užíva. Tiež slová: „okamih“, „žiaden“, „dakedy“ pod titulom germanizmus, čechizmus, maďarizmus zmenili. „Okamih“ nedá sa nahradiť „chvíľou“, lebo „chvíľa“ môže aj za pol hodiny trvať, „žiaden“ tiež nie je „nijakým“ a „dakedy“ nie je „niekedy“.
.
Timrava pálila knihy, kde jej urobili úpravy proti jej vôli
Spisovateľkina neter Zlata Petrivaldská povedala, že Timrava, ktorá v jednom období bola aj vychovávateľkou v materskej škole, sa až tak veľmi hnevala na to, že jej írečité slová vyhadzovali z noviel, že svoje knihy pálila:
Zo škôlky mala taký malý stolček, na tom sedela a trhala tie knihy a hádzala ich do kachlí. „A teta“, reku, „pre pána kráľa, čo robíš?“ „Ale veď sú to nie moje knihy. To som ja nenapísala, tam sú celkom iné slová.“
.
Zdroje: Timravine diela Skúsenosť, Všetko za národ, Hrdinovia, Bez hrdosti, Ťažké položenie; kniha Timrava v kritike a spomienkach, 1958; film Moja teta Timrava, réžia K. Kočalková
