.
Timrava nechodila klasicky do školy, učil ju otec doma
Spisovateľka Timrava, vlastným menom Božena Slančíková, nemala klasickú školskú dochádzku. Otec, evanjelický farár v Polichne, ju učil aj s jej súrodencami doma. V životopise napísala:
Narodila som sa roku 1867, 2. októbra na Polichne, malej dedinke v Novohrade. Môj otec bol tam evanjelickým farárom. (...) Bolo nás viac detí. Z nich sme nažive šiesti, dvaja bratia a štyri sestry. Bratia šli do škôl učiť sa za kňazov, my sestry sme sa učili doma. Otec nás vyučoval, mal k tomu zvláštne nadanie, ale aj preto, že nedostačovalo zo skromnučkého dôchodku poslať nás preč z domu. Len ako na zavŕšenie výchovy poslal nás na jeden rok do škôl. Mňa dali do B. Bystrice do IV. meštianky.
.
Rodinné vyučovanie u Slančíkovcov
Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová, rod. Petényiová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v dedine Budiná, ktorá je neďaleko od Polichna. Obe rodiny sa často navštevovali:
Po raňajkách vzali Spevníky do ruky a zaspievali spoločne pobožnú pieseň. Jedno zo starších detí sa zatým hlasno pomodlilo, ostatní tíško za ním, a potom už brali deti školské knihy a začalo sa vyučovanie riadne, ako v škole, ktoré trvalo až do poludnia pri obdivuhodnej disciplíne, tichosti. (...) Takto vyučoval môj krstný otec Slančík svoje deti rok po roku, až kým nedorástli.
.
Timrava začala publikovať zo „škodoradosti“
Timrava svoju prvú črtu s názvom Za koho ísť publikovala r. 1893. V neskoršej autobiograficky zameranej próze Všetko za národ z r. 1926 píše, že uverejniť svoj prvý text ju podnietila - škodoradosť. Impulz prišiel vo chvíli, keď v Slovenských novinách r. 1893 čítala jednu sentimentálnu prózu podpísanú „Cilkou“, ktorej „prázdnota“ Timravu rozčúlila. Úryvok z diela Všetko za národ, v ktorom hlavná postava Viera Javorčíková (teda Timrava) nazýva Cilku Milkou:
Zvláštna myšlienka jej blysla umom. Oči zablysli škodoradosťou. „Počkajte!“ myslí si pomstivo. „Keď Milkine hlúposti uverejňujete, napíšem vám aj ja jednu!“ Noviny zdvihne zo zeme, hodiac ich na stôl, a berie papier i pero, v záchvate sadajúc k stolu. (...) „Aj ja vás nakŕmim prázdnotou, ako ste vy mňa kŕmili, a ak neuverejníte, dám vám ja potom!“ vyhráža sa srdnato (...). (...) Na druhý deň bola už poviedka napísaná, na štvrtý spísala ju dočista a vynájduc meno na podpis, zapakovala do obálky, poslala v tajnosti a bez sprievodného listu novinám...
.
Timravina prvotina Za koho ísť
Timravinu prvú črtu s názvom Za koho ísť s podtitulom Z denníka dievčaťa uverejnili v Slovenských novinách. Typická je jej „nesentimentálnosť“. Začiatok:
Teraz, že každý uteká z miest, akoby boli epidémiou navštívené, prišla som i ja letovať na dedinu. Vlastne môj úmysel je: lapiť dajedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať sa pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto poslednú nádej zúfale – celou silou. Môj ujec, farár v dedine, volával ma každý rok na leto; vždy som opovrhla vraviac: „Čo mne dedina? Za dukát nevidíš elegantného človeka!“ Teraz, sklamúc sa v elegantných ľuďoch, ktorí len obletujú a neberú, začala som rojčiť – za prostodušnými dedinčanmi, ktorí neobletujú, nedvoria, nezaľubujú sa, ale – berú.
.
Timrava odhaľovala vnútorný svet postáv
V Timravinej tvorbe ľudia vystupujú paralelne v dvoch svetoch – v tom, v ktorom žijú navonok, a v druhom, vnútornom, ich skutočnom. Vonkajším správaním svoj duševný život často zakrývajú, Timrava ho však u svojich postáv odhaľuje. Aj v diele Hrdinovia, ktoré je z obdobia Prvej svetovej vojny a publikovala ho ešte pred jej koncom, ukazuje, že v ľuďoch tento ozbrojený konflikt nevyvolával len strach, ale niekedy aj zadosťučinenie, či radosť. Napr. protagonistku Zuzu Pekovú pred vojnou nečakane nechal jej frajer Ďuro, ktorý sa oženil s bohatou Ančou Matvejovie (Ďurovo priezvisko spisovateľka nepoužíva, volá ho len „prístavok Matvejovie“, čo znamená, že sa ako chudobný priženil do domu bohatých Matvejovcov). Keď Ďura povolali po roku od sobáša na vojnu, Zuza Peková pocítila úľavu z nešťastia mladomanželov: „Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala...“ Ďuro nakoniec vo vojne aj padol. Chudobná Zuza Peková, ktorou ohrdol, smutná nebola:
„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“ znelo z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro, jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho — to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.
.
Groeblová: Timrava prišla do literatúry ako hotový talent
78-ročný básnik, zberateľ rozprávok a ich vydavateľ Ján Francisci 12. februára 1900 napísal vtedy ešte málo známej Timrave súkromný list, v ktorom ju mimoriadne ocenil. Úryvok: „Slečna Božena! Vy máte veľmi vzácny a bohatý dar pozorovania, ktorý Vám je, v porovnaní s inými, na veľkej pomoci, a taký šťastný takt, ktorým viete určiť a ustáliť čoho nie primnoho a nie primálo, ale práve koľko treba (...).“ V r. 1906 len 22-ročná publicistka, študentka Ľudmila Groeblová uverejnila v Slovenských pohľadoch prvú literárnokritickú štúdiu o Timrave s názvom Timrava a jej novely. Píše, že „Timrava prišla do literatúry ako hotový talent“. Oceňuje jej „výbornú charakteristiku osôb spojenú so správnym psychologickým pozorovaním (...)“. V roku 1927 sa Ľudmila Groeblová (už vydatá Chaloupecká) vrátila pri príležitosti Timravinho jubilea opäť k tvorbe spisovateľky:
Jej realizmus je niečím tak podivuhodne samorastlým, nedá sa stopovať ani knižne ani literárne a len akoby u Timravy vznikol akousi dobovou intuíciou a vplyvom realistického fin de siecle..
.
Timrava bola proti sentimentu, chcela písať inak ako ostatní
Keď sa r. 1934 literárny vedec Andrej Mráz pýtal Timravy na vplyv iných spisovateľov na ňu, povedala: „Neviem ver´, ktorý zo spisovateľov pôsobil na mňa a vplýval. Hádam ani jeden. (...) Práve som chcela inak písať, ako druhí dotiaľ písali.“ Ako 70-ročná redaktorke Živeny Lei Mrázovej o spôsobe svojej tvorby povedala: “Alebo niektorí naši spisovatelia vtedy: to opisovanie prírody, tie zákruty a výkruty dlhočizné, pri iných to sentimentálčenie – mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch.“
.
Timravu hnevalo vyhadzovanie írečitých slov korektormi
Hoci Timrava ukončila školskú dochádzku už v 16-tich rokoch a neovládala riadne pravopis, odmietala zásahy niektorých jazykových korektorov ako necitlivé a významovo nepresné. Keď jej napr. začali po r. 1918 vychádzať Zobrané spisy, pri korektúre jej povyhadzovali niektoré slová ako „neslovenské“, medzi nimi aj slovo „žiaden“. Názov novely Žiadna radosť jej napr. zmenili na Nijakej radosti. Dňa 13. júna 1922 v liste svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej vtipne poznamenala: „Žiaden človek tu nezaobíde sa bez slovíčka žiaden.“ Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a pracovníkovi Matice slovenskej, 24. júla 1937 napísala:
Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora. Veľmi ma hnevalo, keď mi naprávali v už vydaných zobraných spisoch a vyhádzali alebo zmenili originálne ľudové výrazy, aké dávno a dávno užíva. Tiež slová: „okamih“, „žiaden“, „dakedy“ pod titulom germanizmus, čechizmus, maďarizmus zmenili. „Okamih“ nedá sa nahradiť „chvíľou“, lebo „chvíľa“ môže aj za pol hodiny trvať, „žiaden“ tiež nie je „nijakým“ a „dakedy“ nie je „niekedy“.
.
Timrava pálila knihy, kde jej urobili úpravy proti jej vôli
Spisovateľkina neter Zlata Petrivaldská povedala, že Timrava, ktorá v jednom období bola aj vychovávateľkou v materskej škole, sa až tak veľmi hnevala na to, že jej írečité slová vyhadzovali z noviel, že svoje knihy pálila:
Zo škôlky mala taký malý stolček, na tom sedela a trhala tie knihy a hádzala ich do kachlí. „A teta“, reku, „pre pána kráľa, čo robíš?“ „Ale veď sú to nie moje knihy. To som ja nenapísala, tam sú celkom iné slová.“
.
Zdroje: Timravine diela Skúsenosť, Všetko za národ, Hrdinovia, Bez hrdosti, Ťažké položenie; kniha Timrava v kritike a spomienkach, 1958; film Moja teta Timrava, réžia K. Kočalková
