.
Rakúsky kancelár Metternich - „kočiš Európy“
Po porážke francúzskeho cisára Napoleona, ktorý rozpútal vojny v mnohých častiach Európy, sa r. 1814 stretli vo Viedni hlavní víťazi nad ním – Rakúsko, Prusko, Rusko a Anglicko – a ďalší, aby sa dohodli, ako ďalej. Ústrednou postavou niekoľkomesačného medzinárodného rokovania, tzv. Viedenského kongresu, bol rakúsky kancelár Klemens Metternich. Chcel v Európe vybudovať nový poriadok, ktorý by po rokoch revolučných nepokojov a vojen zabezpečil mier a stabilitu. Z Viedenského kongresu napokon vzišiel medzinárodný systém, ktorému sa to aj na dlhšie obdobie do veľkej miery podarilo. Rakúsko, Prusko a Rusko utvorili tzv. Svätú alianciu - na odvrátenie potenciálnych revolučných hnutí využívali aj rozsiahly policajný aparát a cenzúru tlače. K reálnemu výsledku Viedenského kongresu sa úspešne prišlo najmä vďaka diplomatickej obratnosti Klemensa Metternicha, ktorý svoje schopnosti a možnosti využíval viac-menej úspešne aj niekoľko desaťročí potom. Aj preto sa vo svojej dobe nazýva „kočišom Európy“. Samozrejme, kancelár Metternich nezasahoval len do európskych záležitostí, ale, a to predovšetkým, do vnútornej politiky Rakúskej monarchie. V r. 1845 súhlasil s tým, aby Ľudovít Štúr vydával politické noviny v slovenčine.
.
Štúra pred vydávaním novín preveroval Metternichov policajný prezident
Štúrovu žiadosť vydávať slovenské noviny prerokúvali v Štátnej konferencii, čo bol de jure poradný orgán cisára Ferdinanda I., de facto však o veciach rozhodoval, v novembri 1844. Štátna konferencia, ktorej členom bol aj Metternich, rozhodla, že Slováci majú právo vydávať noviny, no odporučili, aby policajný prezident Josef Sedlnitzky pomocou svojich ľudí zhotovil Štúrov posudok. Sedlnitzky bol priamo podriadený kancelárovi Metternichovi. Policajný prezident Štúra na základe svojich zistení 29. decembra 1844 odporučil. V zápisnici Štátnej konferencie z 1. januára 1845 sa pre panovníka píše (preklad z nemčiny Mária Vyvíjalová):
Oddane poslušná Štátna konferencia (...) podotkla, že proti vydávaniu slovenských novín v Uhorsku v podstate nemožno vôbec nič namietať; len sa jej zdalo potrebné nadobudnúť predovšetkým ešte istotu, či Štúr je taký človek, ktorému možno celkom spokojne zveriť takého podujatie. Predložená správa policajného prezidenta teda ani z tejto stránky nepripúšťa nijakú pochybnosť, Vaše veličenstvo môže sa teda teraz najmilostivejšie odhodlať Štúrovej žiadosti vyhovieť podľa návrhu Uhorskej dvorskej kancelárie a grófa Sedlnitzkého.
.
Metternich viazal noviny len na osobu Štúra
Zápisnicu Štátnej konferencie Klemens Metternich podpísal 10. januára 1845. Zároveň pripojil poznámku (preklad z nemčiny Mária Vyvíjalová):
Úplne súhlasím s vychádzaním slovenských novín v Uhorsku. Podľa osvedčenia, ktoré profesorovi Štúrovi vydali kompetentné úrady, zdá sa súcim človekom na vydávanie takýchto novín. Preto nemám nijakú pripomienku ani k jeho voľbe. Predsa však som tej mienky, že je potrebné upraviť pozornosť vlády na uskutočnenie opatrení, aby sa noviny raz nedostali do zlých rúk. Aby sa tento cieľ dosiahol, podľa mojej mienky malo by sa do povolenia, ktoré sa má udeliť Štúrovi, výslovne vsunúť pozmenenie, že z povolenia mu nevyplýva vlastnícke právo na noviny, že totiž oprávnenie vydávať noviny je len pre jednu osobu, ktoré nemožno zamieňať s vlastníckym právom na noviny.
.
Štúr vydal spis, v ktorom ocenil rakúsku politiku
Štúrove Slovenskje Národňje Novini začali vychádzať 1. augusta 1845. Ľudovít Štúr medzitým napísal nemecký spis s názvom Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (Devätnáste storočie a maďarizmus), v ktorom oceňoval rakúsku politiku. Rakúska cenzúra povolila vydanie tohto diela 2. marca 1845 - v tomto roku aj vyšlo. Úryvok z diela (preklad Adam Bžoch):
Tým, že Rakúsko podporuje najrôznejšie národnosti v ich vlastnom vývoji a podáva im pomocnú ruku, prispieva k spravodlivosti, teda k morálke, ktorá je istotne najlepšou oporou vlády. Je možné, že sa tento spravodlivý postup Rakúska zhoduje s požiadavkami politiky, a ak je to skutočne tak, jestvuje v prípade Rakúska medzi politikou a morálkou taký súzvuk, v ktorom spravodlivý a skutočne ľudský spôsob vlády Rakúska tvorí podstatu teorémy a politika je tu len príveskom. Takto si však Rakúsko potvrdzuje to isté postavenie, aké zaujalo voči svetu a my to považujeme vzhľadom na tieto záležitosti za mimoriadne priaznivú konjunktúru. Ak sa teda majú veci takto, potom musíme Rakúsko vyhlásiť za vládnucu moc 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva prosperovať národy v ich národnom vývine a neobetuje ich abstraktným štátnickým maximám.
.
Štúrove noviny zanikli r. 1848. Po revolúcii 1848/9 mu noviny už nepovolili
Metternich odstúpil zo svojho úradu počas revolúcie 1848. V tomto roku aj Štúr prestal vydávať svoje noviny. Po potlačení maďarskej revolúcie r. 1849 ruskou armádou - ako spojencom Rakúska - sa chcel Ľudovít Štúr opäť vrátiť k vydávaniu novín. Zachoval sa jeho koncept žiadosti o ich povolenie. Žiadosť pravdepodobne odoslal koncom augusta 1850 a adresoval ju Vojenskému veliteľstvu, ktoré malo v Uhorsku v tom čase najvyššiu politickú právomoc. Osud žiadosti nepoznáme, Štúr však noviny nevydával. Úryvok zo Štúrovej žiadosti (preklad z nemčiny Jozef Ambruš):
Najponíženejšie podpísaný, ktorý si lichotí , že od posledných v Uhorsku vedených vojen nezostal vysokému vojenstvu pre boj, podniknutý proti povstalcom s početnými zástupmi zo svojho národa na čele s Jozefom Hurbanom, celkom neznámy, pri posudzovaní stavu svojho národa, odkázaného v každom ohľade na pomoc, rozhodol som sa po zrelej úvahe vydávať pre tento národ politické noviny v jeho materinskej reči. (...) Zapodievajúc sa od veľa rokov blahom svojho dosiaľ zanedbaného národa a vzdelávajúc ho tiež najmä pred vypuknutím povstania ako redaktor v Bratislave vydávaných slovanských politických novín a v ostatnom čase vyzývajúc ho do boja za posvätný trón a jednotu monarchie proti zlostným nepriateľom, najponíženejšie podpísaný si zaumienil teraz, keďže sa na kraje našej vlasti rozložil vytúžený mier, znova naň slovom vzdelávajúco účinkovať a kedysi začaté dielo ďalej privádzať k lepšiemu rozkvetu monarchie.
.
Štúr zostal sklamaný z porevolučnej rakúskej politiky
Ľudovít Štúr bol z rakúskej porevolučnej politiky sklamaný. Ruskému priateľovi Izmailovi Sreznevskému 23. januára 1851 napísal:
Náš spolok literárny Tatrín vzkriesiť sa nemôže pre obleženia, novín nemáme žiadnych okrem tých, ktoré vláda pod názvom Slovenské noviny sama vo Viedni vydáva a ktoré málokto číta a ešte menej kto predpláca, muži slovenskí od vlády sú odstrčení, potupení, prenasledovaní, tí, ktorí robili, čo len mohli pre vládu, na posmech vydaní – prilož k tomu všetkému ducha po bojoch utrmácaného, nad terajším stavom neslýchane rozmrzený a máš obraz Slovenska.
.
Štúr podporil Rusko a ruštinu
Ľudovít Štúr mal po potlačení maďarskej revolúcie 1848/9 veľkú snahu verejne pôsobiť na Slovensku, no nedostal možnosť – nemohol vydávať noviny. Potom, ako sa sklamal v rakúskej politike, obrátil nádeje na Rusko. V liste Sreznevskému z 23. januára 1851 podporil aj úvahy o zavedení ruštiny ako spisovného jazyka všetkých Slovanov:
Už vo viacej novinách južnoslovanských predložila sa v jedných ruská, v druhých staroslovanská za spisovnú všeobecnú reč a vzbudilo to pozornosť neslýchanú. Naša stará dogma je: Komu pán Boh, tomu všetci svätí a nám sa zdá byť Boh so svätou Rossiou.
.
Viac: Listy Ľ. Štúra; M. Vyvíjalová: Slovenskje Národňje Novini - Boje o ich povolenie, 1972; Ľ. Štúr: Devätnáste storočie a maďarizmus, 1993; M. Hodža: Československý rozkol, 1920
