.
Pre Kompánka prvým obrazom sveta v detstve bolo dedinské okno
Ako si výtvarník Vladimír Kompánek pamätal vonkajší svet z najútlejšieho detstva? Ako obrazy: ako maličké dieťa ho vykladali do dedinského okna a on cezeň - akoby v ráme - vnímal ulicu, domy na nej, náradie opreté o ne, ľudí, vozy, kone... Vo svojich spomienkach napísal:
Najkrajším prvým výrezom sveta bolo pre mňa hlboké kuchynské okienko „u starkých“ - ako sme hovorili domu starých rodičov. Bolo vložené do bielej kamennej steny a dolu malo veľký jedľový hladučký parapet. Bolo tam toľko miesta! Keď ma teta Irenka do neho vyložila, vedel som tam sedieť aj celý deň. Hodiny a hodiny som vykúkal na svoj prvý svet. Za malým hlbokým okienkom bola Kurucova ulička s kováčskou vyhňou. Bola uzučká, zaplnená vždy vozmi alebo saňami, koňmi a senom.
.
Kompánek sa snažil vrátiť do detstva prostredníctvom obrazov zimy
Vladimír Kompánek sám o sebe napísal, že všetky jeho zimné obrazy možno vyšli z jediného podnetu - namaľovať zimu svojho detstva za oknom ich dedinského domu v Rajci. Na týchto obrázkoch ukázal, ako sneh „zmenil“ domy a všetko ostatné – vystúpili obrysy vecí, siluety – vznikli akési výtvarné dielka. Vo svojich spomienkach ďalej napísal:
Pravú zimu som videl hádam prvý raz cez oblok prednej izby. Nevedel som, čo sa stalo. Všetko bolo naopak a všetko nabielo. Vznikol nový, obrátený svet. Len tmavé výrezy, ukryté predmety, domy ako v negatíve. A strechy na nebi. To bolo čosi, to bolo radosti. Ešte večer predtým bolo všetko normálne. Tmavý, trocha primrznutý decembrový deň. Hlboké koľaje po vozoch, staré humná, strechy, opustené stromy, vlhké mlynské kolesá.
.
Kompánkove slovenské „totemy“
Sochár a maliar Vladimír Kompánek vyabstrahoval zo svojich dedinských tém akúsi slovenskú prapodstatu, archetypy, znaky. Sú akýmsi splynutím človeka a krajiny. Jeho sochy-znaky možno nazvať aj „slovenskými totemami“. Pôsobia dôstojne, človek má pred nimi takmer pokoru. Historička umenia Katarína Bajcurová o Kompánkovi napísala:
Do snehu schúlené drevenice, ženy vo vlniakoch, prvky ľudovej architektúry: kríže, náhrobky, trojuholníkové štíty, zvonice, poľné ostrvy, stĺpy, rebrinové ploty a iné charakteristické motívy Kompánkovho obrazového sveta sa procesom abstrahovania, vzájomného spájania, kombinovania menili na zvláštne zostavy totemických skulptúr, kde znak architektúry – kaplnky, zvonice, štítu – často evokoval znak figúry – ženy, matky, madony a vice versa. Svojbytne sa tak prestupovali, splývali do novotvarov architektonické, figurálne a predmetné znaky.
.
Viac: V. Plevza: Vladimír Kompánek, 1988; 111 diel zo zbierok SNG, 2008; Web umenia
