.
Mladý Jánošík viedol vojenský život
Ako uvádzajú zachované súdne záznamy, Juraj Jánošík začal viesť už od mladosti vojenský život – najskôr vo vojsku uhorského vzbúrenca Františka II. Rákociho, ktorý r. 1703 vyhlásil boj vládnucim rakúskym Habsburgovcom a vtrhol s ozbrojenými oddielmi z poľského exilu do krajiny. V snahe vybudovať veľkú armádu Rákoci deklaroval, že každý, kto vstúpi do jeho radov, bude oslobodený od poddanských povinností. Pripojil sa k nemu aj mladý Jánošík. Rákocimu sa spočiatku darilo, obsadil veľkú časť Uhorska a na sneme r. 1707 detronizoval Habsburgovcov. V r. 1708 však prišiel zvrat a vojenské porážky. Jánošík od Rákociho odišiel, hoci nevedno presne kedy, a vrátil sa do rodnej Terchovej. No čoskoro začal slúžiť vo vojsku cisára Jozefa I., čiže opäť vojenský život, aj keď nie na bojovom poli, ale v strážnej službe na Bytčianskom zámku.
.
Strážca Jánošík stretol väzňa Uhorčíka, jeho život sa obrátil
Juraj Jánošík mal na Bytčianskom zámku strážiť aj väzňa Tomáša Uhorčíka z Predmiera (dnes časť Turzovky), ktorý so svojimi spoločníkmi prepadával ľudí a oberal ich o majetok. Zároveň sa zúčastňoval na akciách rákociovcov. Väzeň Uhorčík a strážca Jánošík sa spriatelili. Zakrátko Jánošíka rodičia vykúpili z vojenskej služby a on sa k nim vrátil do Terchovej. Uhorčík niekedy v tom čase z väzenia ušiel, nevie sa ako, a onedlho Jánošíka vyhľadal. Začala sa ich nezvyčajná koexistencia. Úradmi hľadaný Uhorčík zmenil spôsob života - zanechal riskantné kriminálne prostredie, niekedy r. 1711 sa usadil ďaleko od rodných Kysúc - v Klenovci v Malohonte, zmenil si meno na Martin Mravec, oženil sa a našiel si prácu pastiera a dokonca aj hajdúcha. Mladý, vojensky skúsený Jánošík zas prevzal vedenie Uhorčíkovej skupiny a začal s ňou prepadávať a oberať na cestách ľudí. Takýto život však neviedol dlho - od jesene 1711 do zimy 1712/3. V marci 1713 ho popravili. Podľa vlastného priznania Jánošík uskutočnil asi 13 prepadov – hlavne zemanov a kupcov. Pri prepadávaní – ako vyplýva z rozsudku - nikoho nezabil ani nezranil. Veci a peniaze nezhromažďoval, míňal ich na vlastnú spotrebu, oblečenie, strelivo alebo v krčmách, na salašoch. Peniaze aj viackrát požičal, veci si niekedy nechal, niekedy ukryl, predal alebo rozdal. Nemal ani vlastný dom, býval u rodičov, resp. brata Jána v Terchovej, alebo u spriahnutého Tomáša Uhorčíka v Klenovci.
.
MALÝ PREHĽAD ČINOV JÁNOŠÍKA, KU KTORÝM SA PRIZNAL:
Jánošík sa v septembri 1711 pridal k Uhorčíkovej skupine. - Juraj Jánošík pred súdom v Liptovskom Mikuláši povedal, že s prepadmi začal okolo Michala (29. septembra) 1711, keď sa pridal k skupine Tomáša Uhorčíka. Tá prepadávala ľudí a oberala ich o veci, tovar a peniaze už od r. 1704. Jánošík mal vtedy 23 rokov a postupne vystriedal vo vedení Uhorčíka, ktorý začal žiť v Klenovci pod falošným menom Martin Mravec.
5. október 1711, prepadnutie žilinského kupca Šípoša. - Uhorčík s Jánošíkom prepadli žilinského kupca Jána Šípoša, zobrali mu súkno a iné veci. Súkno predali v Sliezsku.
Zima 1711/2, slúžil. - Jánošík slúžil „tam tej zimy“ tri týždne u istého Ondreja Kovalčíka v Kokave nad Rimavicou. Od neho odišiel k „Šutkovi“ do Krásna nad Kysucou. Predtým Jánošík povedal, že bratia Juraj a Jakub Šutkovci ho zásobovali pušným prachom aj jedlom.
27. marec 1712, pil na Kysuciach. - Na Veľkú noc v Krásne nad Kysucou Jánošík s druhmi pivo pil u „Hvezdáka“, ktorý vraj vedel, „čo sú za ľudia“.
Zobral kone Žilinčanom. - Nejakým Žilinčanom zobral Jánošík pod Strečnom pasúce sa kone aj zbroj.
Prepadnutie oravského farára pod Strečnom. - Jánošík s Uhorčíkom prepadli jedného oravského farára, ktorý išiel okolo Váhu. Uhorčík si vzal farárovu mentieku a Jánošík klobúk, ktorý však Uhorčík neskôr kúpil. Farárovi zobrali aj peniaze, ktoré si rozdelili, prepili ich najmä v krčmách v Dunajove (dnes okres Čadca) a v Klenovci, povedal Jánošík vyšetrovateľom.
10. máj 1712, druhé olúpenie žilinského mešťana Šípoša. - K druhému prepadu žilinského mešťana Jána Šípoša došlo 10. mája 1712. Pod Strečnom mu Jánošík s druhmi vzal opasok a štyri zlaté. Ján Šípoš je tak jediným človekom, ktorý sa môže „pochváliť“, že ho Jánošík prepadol dvakrát.
Prepadnutie zemana Zmeškala. - V Malatinskej doline na Orave Jánošík prepadol zemana Ladislava Zmeškala a obral ho.
Akcia v Žaškove. - Vyšetrovatelia sa Jánošíka pýtali, čo urobil s 200 zlatými, ktoré so spoločníkmi vzal z pivnice istej Káforky zo Žaškova. Jánošík odpovedal, že vzali len jeden cisársky toliar.
Prepadnutie Révayho. - Na Žiaroch v Turci Jánošíkova skupina prepadla šľachtica Pavla Révayho. Juraj Turiak, zvaný Huncaga, si zobral šabľu v striebre, strieborné nite a jednu pušku. Ďalšiu pušku si zobral Uhorčík a tretiu istý Chlastiak.
Olúpenie manželky farára z Liptovského Jána. - Keď sa manželka evanjelického farára z Liptovského Jána plavila na plti dolu Váhom, pod Žilinou ju Jánošík s druhmi obral o veci, medzi nimi o mentieku.
Prepadnutie Alexandra Ottlíka. - Jánošíkova skupina prepadla aj zemana Alexandra Ottlíka z Horných Ozoroviec.
Prepadnutie zlatníka Skalku. - Jánošík obral s Jurajom Turiakom a s istým Plavčíkom z Dunajova zlatníka menom Skalka. Zobrali mu zlaté veci, prstene, strieborné lyžice, zbroj, paloš, oblečenie, dolomán, sedlo z koňa. Prstene vraj rozdali ženám a dievkam v Terchovej. Krčmárovej manželke dali strieborný pohár, ona im za to dala tabak, pivo, pálenku a iné veci, povedal Jánošík.
4. september 1712 – postrelenie farára Vrtíka. - Dňa 4. septembra 1712 pri dedine Fačkov Juraj Turiak, zvaný Huncaga, postrelil katolíckeho farára z Domaniže Juraja Vrtíka. Bol pri tom aj Plavčík z Dunajova. Farárovi nič nevzali. Bol s nimi aj Jánošík, no práve vtedy pil vodu zo studničky. Kňaz zomrel na následky zranenia o mesiac, 2. októbra 1712. Na domanižskej fare 5. októbra 1712 do úmrtnej matriky zapísali, že farára Juraja Vrtíka postrelili „dvaja zbojníci“.
September 1712 – prepadnutie Radvanského, keď išiel na pohreb v Necpaloch. - Jánošík sa priznal aj k olúpeniu šľachtica Jána Radvanského z Radvane, ktorý išiel na pohreb ďalšiemu šľachticovi - Štefanovi Petrócimu. Toho pochovali 29. septembra 1712 v evanjelickom kostole v Necpaloch. Radvanský aj Petróci boli bývalí účastníci protihabsburského povstania Františka II. Rákociho. Jánošíkova skupinka prepadla Radvanského v Kremnických horách. Najskôr chytila kuriéra, ktorý im jednak dal tabak a jednak im povedal, že tadiaľ pôjde Radvanský.
26. október 1712, uväznenie v Hrachove. - Na Demetera (26. októbra) 1712 Jánošíka aj Uhorčíka, alias Martina Mravca, uväznili v kaštieli v Hrachove v Malohonte kvôli istému prepadu. O krátky čas ich však pustili, lebo na inkriminovaný čas mali alibi.
November 1712, prepadnutie Schardonovej. - Po prepustení z väzenia v Hrachove išiel Jánošík na Liptov, kde si pri potoku medzi Važcom a Východnou počkal s niektorými svojimi druhmi na koč manželky rakúskeho dôstojníka Schardona a obrali ju. Ulúpené veci si Jánošík ukryl pod skalu, pušku z lupu si nechali jeho ľudia. Jánošík si vzal len dve parochne. Pri prepade bol prítomný aj jeden valach, ktorý bol zároveň prievozníkom a ktorý vedel o Jánošíkovej skrýši. Práve on vraj neskôr Jánošíkov lup zo skrýše tajne vzal. Liptovskí hajdúsi našli potom niektoré veci rakúskeho dôstojníka u niekoľkých gazdov v Štrbe.
Začiatok r. 1713, obral kupcov o víno medzi Važcom a Štrbou. - Jánošík vyšetrovateľom potvrdil aj to, že „toho roku“, teda zrejme začiatkom r. 1713, na Hochwalde na Liptove obral o víno kupcov, ktoré potom vypil so spoločníkmi a furmanmi.
Začiatok r. 1713 - bral ovce. - Jánošík chodil začiatkom r. 1713 aj po liptovských salašoch - veľkobobroveckom, liptovskojánskom, liptovskorevúckom, dolnom a hornom likavskom, porubskom, hybskom, važeckom, kde si s druhmi nechával zarezať a opiecť ovce, niekedy aj proti vôli valachov, čím urobili majiteľom škodu.
Začiatok r. 1713, v Klenovci ho chytili u kamaráta. - Potom išiel znova do Klenovca, kde ho drábi našli u Uhorčíka. Oboch vzali do Liptovského Mikuláša, súdili a popravili.
.
Čo o Jurajovi Jánošíkovi hovoril žalobca, čo obhajca a aký bol rozsudok
V spisoch zo súdneho procesu s Jurajom Jánošíkom 16. a 17. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši, konkrétne v Kongregačnom protokole Liptovskej stolice, sú stanoviská jeho žalobcu aj obhajcu a je tam aj rozsudok. Sú to vlastne jeho malé čiastočné životopisy.
.
Žalobca 16. marca 1713 o Jurajovi Jánošíkovi
Obžalobu proti Jurajovi Jánošíkovi vypracoval prokurátor Alexander Čemický, ktorý v dobovom úradnom slovenskom jazyku o obžalovanom povedal, že bol už tretí rok zbojníckym kapitánom a so svojimi druhmi zastavoval v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a iných stoliciach, dokonca aj v Sliezsku, na horách aj na cestách kupcov a iných ľudí a oberal ich o veci. Pri dedine Fačkov chcel vraj ozbíjať aj jedného farára, ktorého, keď sa ten bránil, smrteľne postrelil. Okrem toho, povedal prokurátor, Jánošík bol kuruc, teda proticisársky povstalec. Preto pre neho žiadal trest smrti. Úryvok z Čemického reči (podľa prepisu J. Krzyżanowského):
Kterak predepsaní J(anossik) jest od tretího roku, neveduce jakovým diabelským duchom podzbudený a nadchnutý byvše, neostýchajíce se a zavrchnuvše jak prikazani boske, tak teš i zemskeho prava zakazu a pokuty, zbojníckym vudcem stavše se, a tovarišov svých rovne zbojníkov k sobě pritovarišivše, v okolných slavných stolicach, totižto: v trenčanskej, nitranskej, turčanskej, liptovskej, oravskej, a v jiných, ano i v Sliesku. Po horach a lesoch, ano i na slobodných cestach kralovských a na vodach, zbojníckym a tolvajským spůsobem dobrým a statečným lidom jak kupeckým tak teš i jinym pocestným zastavat a mnohých takových spravedlivých ludí zbíjat a ze všeckého zberat ano i ranit a mordovat, a co více, v nekterych mestečkach a dedinach s takovými svými tovarišmi tolvajskými i ve dně (k tomu více, že je on kuruc) statečných ludí oberat neostýchal se; jakožto in specie teš okolo Fačkova pripadnuvše na jedneho pana plebana a jeho zbíjat chtejíce, který branivše se mu, tohože pana plebana tak smrtedlne ranil, že z takovej rany i umriet musel. (...) A ponevačže zemske prava mnohe (...) prísně zakazují takové zločinstvo a ktery by se bezbožni takových skutkúv dopustili, to prikazují, aby takoví zbojníci a lotrovia na hrdle prísně byli trestaní, jmenovite pak takoví obvzlaštní zbojníci kolom, kolesom aneb hakom maji trestaní byti, a to na príklad jiných zločincov, aby se takoveho zločinství vystrihali.
.
Obhajca o Jurajovi Jánošíkovi
Žalobca Alexander Čemický ešte po svojej reči žiadal mučenie Juraja Jánošíka, aby prezradil svojich komplicov a to, kam dal ulúpené veci. Obhajcom Juraja Jánošíka bol Baltazár Palugyay, ktorý po vystúpení žalobcu odmietol, že by Juraj Jánošík zavraždil pri Fačkove farára, čo je obžalovaný ochotný aj odprisahať. Potom obhajca v reakcii na tvrdenie Čemického o Jánošíkovi povedal, že od kurucov odišiel a býval s bratom v Terchovej. Potom sa obžalovaný prihlásil do cisárskeho vojska, slúžil na Bytčianskom zámku, kde strážil aj uväzneného Tomáša Uhorčíka, ktorému preukázal nejaké dobrodenia. Rodičia však Jánošíka z vojenskej služby vykúpili. Následne sa Uhorčík dostal z väzenia von, vyhľadal Jánošíka v Terchovej a nahovoril ho na zboj. Jánošík však zboj oľutoval, povedal Palugyay, a chcel sa vrátiť domov, ale mal strach a neodvážil sa. Preto si obhajca myslí, že by obžalovaného nemali mučiť, ako to chce žalobca. Obhajca žiadal od súdu milosť pre Jánošíka, ktorý ho ubezpečil, že sa napraví, a preto aj žiada, aby ho oslobodili. Úryvok z reči obhajcu Baltazára Palugyayho (z latinčiny preložil A. Melicherčík):
V mene čulého Juraja Jánošíka, ako ináč spomínaného obžalovaného, vystúpil urodzený Baltazár Palugyai s dovolením slávneho úradu a za osobnej prítomnosti tohože obžalovaného, keď predostrel, čo podľa práva predostrieť má a vyhradil si, čo si vyhradiť má, odmieta proti nemu navrhnutú žalobu, týkajúcu sa vyslovenej vraždy, čo je odhodlaný stvrdiť zložením prísahy. Pokiaľ ide o ostatné body obžaloby, uvádza, že sa obžalovaný vrátil od zlovestných kurucov do slávnej župy Trenčianskej, do dediny Terchovej, kde býval i so svojím bratom. Potom sa prihlásil do vojska najposvätnejšieho Veličenstva a zostal na Bytčianskom hrade, kde bol vtedy väznený akýsi zločinec Tomáš Uhorčík, ktorému tenže obžalovaný urobil mnohé dobrodenia. Keď potom obžalovaného jeho rodičia od vojenskej povinnosti vykúpili, ďalej doma zostal. Keď sa však menovaný Tomáš Uhorčík z väzenia vyslobodil, súc pamätlivý dobrodení menovaného obžalovaného, šiel za ním do Terchovej a odviedol ho z tejže dediny, sprisahal ho, s ním šiel a k nemu sa pripojil. Pretože obžalovaný bol takouto prísahou zaviazaný, bol tiež nútený ho nasledovať, neskôr však pamätlivý svojej prísahy, ako teraz sám priznáva, robil zbojstvá. Potom však, ako tenže obžalovaný svoju vinu priznal, ľútosťou vedený, chcel sa vrátiť domov, ale zo strachu sa svoj úmysel neodvážil uskutočniť. Preto platí i preňho také spravodlivé riešenie, keď sám všetko dobrovoľne pred slávnym úradom vyznal, že nemôže byť podrobený mučeniu (...) a keďže aj ináč sú poľahčujúce okolnosti, žiada si od slávneho úradu milosť, uisťujúc, že svoj život celkom napraví. Preto žiada, aby ho z pút a z väzenia oslobodili, zbavili obžaloby a prepustili na slobodu.
.
Dňa 17. marca prišlo mučenie a rozsudok
Súd rozhodol o tom, že Juraja Jánošíka treba podrobiť najskôr ľahšiemu, potom ťažšiemu mučeniu, aby prezradil svojich druhov a to, kam dal nazbíjané veci. Po mučení 17. marca 1713 vyniesli rozsudok. Smrteľné postrelenie domanižského farára Jurajovi Jánošíkovi nepripísali, vraj to urobili jeho ľudia. Jeho meno v rozsudku trocha pozmenili – na „Janošak“. Za mnohonásobný zboj ho napokon odsúdili na popravu napichnutím na hák. Rozsudok:
Poneváč predepsaný Ďuro Janošak, zavrhnuvše prikázaní jak božské tak též i zákon krajinský, predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tovariši svými na cestách zastavujíce mnohých lidí o statek, áno i jako se z jeho vlastného vyznania zdá, jeho tovariši, kdy on též bol prítomný, pána patera z Domaniže postrelili a bezbožne zamordovali. Tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkov se dopustil. Potom pre takové veliké zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na levem boku prehnaný a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený.
.
Jánošíka sa na súde pýtali na styky s kuruckou emigráciou
V zachovaných spisoch z procesu s Jurajom Jánošíkom sa píše aj to, že obžaloba pri vyratúvaní jeho zločinov mu ako priťaženie uviedla: „k tomu více, že on je kuruc“ (kuruc bol protihabsburský povstalec vo vojsku Františka II. Rákociho). Obhajoba bránila Jánošíka tým, že „sa vrátil od zlovestných kurucov do slávnej župy Trenčianskej, do dediny Terchovej“. Kuruci však boli porazení, uzatvorili r. 1711 mier, pričom viacerí, vrátane samotného Rákociho, odišli do emigrácie do Poľska. To, či Jánošík mal styky s kuruckou emigráciou, sa ho na súde v roku 1713 tiež pýtali: „Nech povie, či nemal porozumení so zradci krajiny a vlasti Uhorskej, obzvlášte s takými, kterí sú v Polskej na vyhnanství.“ Na túto otázku Jánošík neodpovedal.
.
Čo Jánošík pil, čo jedol, ako sa zabával
Zo zachovaných súdnych záznamov sa dá vyčítať nielen kriminálna činnosť Jánošíka, ale aj to, ako trávil s druhmi čas, čo jedol, pil, ako sa zabával. Napríklad povedal, že na Veľkú noc r. 1712 v Krásne nad Kysucou „dva pachtele piva vypili“. Terchovskej krčmárke vraj dali strieborný pohár (asi z lupu) a ona im dala „dohánu, piva, pálenky“. Hovoril tiež, že „píjal často“ v Dunajove (na Kysuciach). Jeden človek im dal na salaši „syra a žinčice“. Na katolíckeho farára z Domaniže Juraja Vrtíka, ktorý neskôr zomrel, vystrelil Jánošíkov druh Juraj Turiak, on (teda Jánošík) „v ten čas vodu pil“ zo studničky. Priznal sa, že s Tomášom Uhorčíkom alias Martinom Mravcom „pod Strečnom“ prepadli oravského farára a ulúpené peniaze hlavne v Dunajove a v Klenovci „prepíjali“. V Klenovci to konkrétne bolo u Martina Mravca (asi mal krčmu). Keď Jánošíka s Martinom Mravcom nakrátko v októbri 1712 uväznili v Hrachove, dali „stoličným oficierom“ z vďačnosti líščie kožušiny a „sedem syrov“. Priznal sa tiež, že pod Strečnom zobral nejakým Žilinčanom kone. Vraj len preto, aby sa na nich presúval „cez mestá a dediny“. Potvrdil aj to, že „tohto roku“, teda zrejme začiatkom r. 1713, na Hochwalde na Liptove obral o víno kupcov, ktoré potom vypil so spoločníkmi a „furmanmi“. Keď bol na likavskom salaši, valasi tam „kázali zarezať ovce“ (aby ich spoločne piekli). Dodal, že na liptovskorevúckom salaši zarezali jednu ovcu, na dvoch likavských po jednej, na porubskom tri, „jednu sami a dve valasi“, na hybskom jednu, na važeckom dve. V Kremnických horách chytili jedného kuriéra, ktorý „im i dohánu dal“. Vyšetrovateľ sa ho opýtal na peniaze a súkno, o ktorých vraj hovoril Martin Mravec, „keď tancovali“ v Kokave nad Rimavicou a v Klenovci. Keď v apríli 1713 súdili Tomáša Uhorčíka alias Martina Mravca, na súd prišli v jeho prospech vypovedať aj Klenovčania. Povedali, že (už popraveného) Juraja Jánošíka vraj v Klenovci neskrýval, len „mu vyhrával“, a to vraj verejne (Uhorčík hral asi na gajdy).
.
Nie sú záznamy o tom, že Jánošík bol vo svojej dobe známy
O popravenom Jurajovi Jánošíkovi sa v jeho dobe okrem súdnych záznamov nezachovali žiadne zmienky. Nepísali o ňom žiadni doboví historici, či kroniky a nikto ho nespomínal. Napr. veľký znalec Uhorska Matej Bel bol v rokoch 1710-14 rektorom gymnázia v Banskej Bystrici, ktorá leží neďaleko L. Mikuláša, Juraja Jánošíka popraveného r. 1713 však nikdy nespomenul. Bel pritom po celý život zbieral so sieťou spolupracovníkov po všetkých stoliciach historické a vlastivedné poznatky o nich. Spolupracoval napr. aj so šľachticom Jánom Radvanským z Radvane pri Banskej Bystrici, ktorého Juraj Jánošík v septembri 1712 priamo prepadol. Nie je známe, že by Ján Radvanský Juraja Jánošíka sám niekde spomínal, hoci súd prepad vyšetroval. Okrem toho Juraja Jánošíka po prvý raz drábi chytili už v októbri 1712 – v Klenovci v Malohonte, a to v rámci rozsiahlej pátracej akcie po aktéroch jedného prepadu. Jánošíka však po pár dňoch väzenia v Hrachovskom kaštieli pustili – ako nevinného, vraj mal alibi. To, že mal za sebou už niekoľko prepadov od Moravy cez Trenčiansku župu, Turčiansku až po Liptovskú, malohontské úrady, ktoré ho pustili, nevedeli. Bol pre nich neznámy. O tom, že meno Juraj Jánošík nebolo dobre známe ani úradníkovi, ktorý spísal r. 1713 jeho rozsudok, svedčí aj to, že ho menoval ako „Janossak“ - teda Jánošák, a nie Jánošík (na iných miestach záznamov sa uvádza správne - Jánošík).
.
Podžupan Láni: Jánošík bol dobrý človek
To, že o Jánošíkovej nezákonnej činnosti sa do súdu s ním nevedelo, tiež potvrdzuje malohontský podžupan Pavol Láni. Jánošíka poznal osobne, čo dosvedčil na súde v Liptovskom Mikuláši s Jánošíkovým spoločníkom Tomášom Uhorčíkom. Oboch previnilcov chytili liptovskí drábi r. 1713 práve v Malohontskej stolici – v Klenovci. Súd s Jánošíkom bol v marci, s Uhorčíkom v apríli. Podžupan Pavol Láni naň prišiel svedčiť v prospech obvineného, ktorý dokonca pracoval v stoličnej správe ako hajdúch, a vyjadril sa aj o už odsúdenom Jánošíkovi. Ako sa v súdnych dokumentoch píše, „malohontský podžupan hovoril, že poznal Uhorčíka aj spolu s Jánošíkom ako dobrého a vážneho človeka“.
.
Zmienka o Jánošíkovi r. 1785
Literárne zmienky o Jánošíkovi sa objavili až s veľkým odstupom času od jeho popravy r. 1713. Prvá tlačená je z banskobystrických Starých novín literního umění z r. 1785 - ide o anonymnú Znamenitú kázeň jednoho kazatele za dnů hlavního zbojníka Jánošíka. Je to dobrodružno-poučný príbeh, bežný v európskych literatúrach, ktorý nemá s reálnym životom Juraja Jánošíka z Terchovej nič spoločné – len meno. Pokiaľ ide o poéziu, meno Jánošík do nej ako prvý vniesol bratislavský učiteľ Juraj Palkovič – tieto verše vytlačil vo svojom kalendári r. 1807: „Vy tam kde Hrajnoha po horách lid zbíjel/ hrozným obuškem jim vůkol hlavy svíjel,/ vy kde ten Jánošík, putující sběral,/ od buka do buka žákům sukno měral (...)“. V oboch dielkach je Jánošík bez krstného mena a nie je v nich nič o živote skutočného Juraja Jánošíka. Korešponduje to s Jánošíkom v ľudových piesňach a povestiach - tam tiež nemáva krstné meno, vyskytuje sa v rôznych oblastiach Slovenska, resp. Karpát, v rôznych obdobiach, má najrôznejšie vlastnosti a je hrdinom najrôznejších príbehov.
.
Historického Juraja Jánošíka „objavil“ básnik Tablic
O historickom Jurajovi Jánošíkovi odsúdenom r. 1713 v L. Mikuláši bolo od jeho popravy a popráv jeho druhov úplne ticho, nikde sa nespomínal. Až r. 1809 vydal slovenský spisovateľ Bohuslav Tablic poloľudovú Pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi (bez krstného mena, v pôvodnom zápise Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi) a s ňou aj sprievodný životopis historického Juraja Jánošíka. Vyplýva z neho, že Tablic poznal dovtedy nikým nepovšimnuté súdne protokoly o Jurajovi Jánošíkovi. Ako sa nim dostal, nie je známe. Folklórnemu Jánošíkovi tak „dal“ krstné meno Juraj spisovateľ Bohuslav Tablic - od neho to prebrali postupne ďalší.
.
Jarmočná pieseň o Jánošíkovi
Anonymná jarmočná Pieseň o zbojníkovi Jánošíkovi (Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi) je najstarší rukopisný záznam o Jánošíkovi od súdnych spisov s ním z r. 1713. Pieseň sa nachádza v tzv. Mikulášskom kódexe, čo je anonymný zborník piesní s posledným zápisom z r. 1781. Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi však podľa literárnej vedy vznikla pravdepodobne oveľa skôr. V skladbe sa fikcia mieša s reálnymi faktami zo života Juraja Jánošíka. Zo súdnych materiálov napr. vyplýva, že Juraj Jánošík bol poddaný a istý čas slúžil v cisárskom vojsku, odkiaľ odišiel k rodičom do Terchovej. V jarmočnej piesni je Jánošík tiež poddaný a bol aj cisárskym vojakom, ktorý sa neskôr vrátil k otcovi a začal hospodáriť. Zhoda je napr. aj v tom, že Jánošíka chytili v Klenovci. Teda anonymný autor vedel niečo o historickom Jánošíkovi. Úryvok z piesne:
Byl jmena pekného, Jánošík rečený,/ rodu jen sprostného, junák velký, silný./ Býval jest hejtmanem a kapitán mladý,/ kdy s husármi chodil a slúžil cisári./ Potom když jest prišel, z vojny se navrátil,/ do domu k otcovi z vojny se navrátil,/ počal hospodárit a gazdovat sobe.
.
Jarmočný spevák mohol urobiť z Jánošíka symbol naprávania krívd
Čo je však v anonymnej Piesni o zbojníkovi Jánošíkovi oproti súdnym spisom napr. naviac, to je dôvod, prečo začal Jánošík prepadávať majetnejších ľudí. Pieseň upozorňuje, že poddaní museli odovzdávať veľké dávky (tzv. porcie), hoci nemali z čoho. Panskí vyberači ich však vraj v ničom neľutovali. Preto sa údajne Jánošík nahneval a začal sa pánom mstiť: „Ale pre porcie nahneval se hrozne:/ že museli dávat porcie veliké/ gazdové, sedláci; trápili jich hrozne./ Potom se zas oddal na zbojstvo s paholky.“ Neznámy autor teda mohol byť spolutvorcom legendy o spravodlivom Jánošíkovi, Slovákmi prijatej ako istý ideál. V piesni dal neznámy autor priestor aj vyjadreniam samotného Jánošíka, ktorý takto ospravedlňuje svoje skutky:
Však sem ja nezbíjal chudobných paholkov,/ krom pánúv, zemanúv, tých zlých prokurátrúv, neb sem se rozhneval, že ludí zdírali,/ porcie pýtali, ludí naháňali./ Kde je vzal, tu je vzal, sedlák musel dati/ kury, husi, telce, patnáct-šestnáct zlatý./ A tak sem ich ja chtel trochu poturbovat,/ aby svých poddaných prestali turbovat.
.
Viac: I. Houdek: Vyznanie zbojníka Juraja Jánošíka, 1937, J. Krzyżanowski: Proces Janosika, 1936, A. Melicherčík: Juraj Jánošík, 1963; J. Kočiš: Neznámy Jánošík, 1986; B. Tablic: Poezye III, 1809; J. Vilikovský: Tři nejstarší slovenské zbojnické písně, 1935
