.
Timrava a Jozef: „Bola to veľká láska“
Príbuzní spisovateľky Timravy, vlastným menom Boženy Slančíkovej, spomínajú na jej lásku k dvom bratom – učiteľom Jozefovi a Ľudovítovi Čipkayovcom. Láska k staršiemu Jozefovi bola skôr hravá, k mladšiemu Ľudovítovi ju zraňovala. Oba vzťahy sa prejavili v jej tvorbe. Mladá Timrava (nar. 1867) mala najskôr vzťah k staršiemu Jozefovi Čipkayovi. V spomienkach ho opísala spisovateľkina mladšia sestra Mária Krpelcová, rod. Slančíková:
(...) Medzi nimi boli i takí, čo nám dievčatám neboli ľahostajní, ako Jozef Čipkay, ktorého sme pomenovali Bacúrik. Bola to veľká láska Boženkina. (...) Bol to veľmi zábavný spoločník, dobrák, ale trochu čudák. Nadovšetko ho zaujímala poľovačka a rád si vypil. (...) Neoplýval krásou, skôr naopak, no mal neobyčajne pekné, hlboké, čierne oči, ktoré Boženka viackrát ospievala. Cez letné mesiace chodieval s Boženkou denne na prechádzky na Bralce a Husárovo. V zime sa chodil hrávať v karty. (...) Najprv bol učiteľom v Bacúrove (odtiaľ aj to meno „Bacúrik“, ktoré mu Boženka dala), potom na Budinej a Veľkej Vsi, kde aj asi ako 30-ročný zomrel na zápal pľúc.
.
Timrava Jozefovi: Ak budeš kartovať, nebudem sa hnevať
V Timravinej pozostalosti sa našli aj veršovačky z jej mladých čias. Písala ich pre pobavenie svoje, sestier a úzkeho okruhu mladých ľudí. Niektoré texty sú podľa literárneho vedca Ivana Kusého aj Timraviným „intímnym sebaironizujúcim básnickým denníkom“. Ide o 140 nenáročných veršovačiek na melódie najmä dobových módnych maďarských pesničiek. Často boli venované konkrétnym ľuďom. Ukážka z Timravinej pesničky o jej láske – Jozefovi Čipkayovi z r. 1894, mala 27 rokov:
(...) Ak budeš kartovať,/ nebudem sa hnevať,/ Poľovať, víno piť môžeš pre mňa:/ ešte ti nalievať budem./ Ty budeš pán môj sám,/ tebe s úctou oddaná./ Moje srdce, vlastnosť tvoja:/ pre teba som i zomrieť hotová.
.
Jozef ako prototyp literárnej postavy učiteľa Čierneho
Literárny vedec Ivan Kusý píše, že Jozefa Čipkaya Timrava zobrazila v postave učiteľa Ivana Čierneho v silne autobiografickom diele Všetko za národ z r. 1926. Ona sama v próze vystupuje ako Viera Javorčíková. Úryvok z prózy zo stretnutia Viery a Ivana krátko pred jeho smrťou:
On stojí tam nepohnute. Jednu ruku drží na operadle stoličky a jeho zrak rozplamenený horúčkou upretý je na ňu tiež. Oči ich v dychtivom pohľade skúmajú jeden druhého, akoby chceli pochopiť a poznať v tej chvíli, čím sú jeden druhému. A vtom vzduch zapaľuje sa okolo nich, plní horúčosťou, omamuje, sťahuje jeho k nej a ju k nemu, i musí sa stať čosi ... musí. No nič sa nestalo ... nič. On zachvel a spamätal sa, a ona rýchlo uniká preč. „Dobrú noc!“ rečie poľakaná a dojatá. Čierny ostal stáť, kým odišla, potom sadol na stoličku zmorene a privrel oči. „Dobrú noc, na večnosť ... a odpusť, dušička!“ mrmoce perami vyschnutými od horúčky. Zrazu povstala mu tma. V hlave zmútilo sa mu, krútilo, miešalo, akoby už žiadnej myšlienky nebolo v nej. Ešte raz prelomil duch jeho valiace sa bezpovedomie a v tej jasnej chvíľke akoby sudba chcela ho i naposledy vysmievať, či pokúšať, predstúpila pred ducha jeho postava krásneho dievčaťa – ale to nebola Viera...
.
Príchod novej lásky Timravy – „k nehodnému“
Učiteľ Ivan Čierny, prototyp Jozefa Čipkaya, v Timravinej novele Všetko za národ predčasne zomrel. Aj reálny Jozef Čipkay zomrel predčasne. Vzťah hlavnej protagonistky Viery k Čiernemu však nie je vyvrcholením diela, je len epizódou. O príchode ďalšej, väčšej lásky, píše autorka až na konci, no len v malej zmienke, v ktorej nového, nemenovaného muža nazýva „nehodným“:
Viera sa nevydala (...). (...) hoci prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému.
.
„Nehodný“ Ľudovít, mladší brat Jozefa
V roku 1937 Timrava ako 70-ročná redaktorke časopisu Živena Lei Mrázovej analogicky s novelou Všetko za národ povedala: „Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytriezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“ Znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že táto láska našla pravdepodobne svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Ako Kusý tvrdí, prototypom hlavnej mužskej postavy v tomto diele je Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej. Bol to mladší brat Jozefa Čipkaya, ktorého Timrava mala rada predtým, no ktorý predčasne zomrel. O Timravinej láske k Ľudovítovi Čipkayovi jej neter Zlata Petrivaldská v spomienkach napísala:
(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil (r. 1899), teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa bola zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila v novele Bez hrdosti.
.
Vzťah Timravy k Ľudovítovi – láska „bez hrdosti“
V Timravinej novele Bez hrdosti vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do učiteľa Sama, no napokon z lásky „vytriezvie“. Ako povedal literárny vedec Ivan Kusý, Samo je prototypom Ľudovíta Čipkaya. Úryvok zo záveru novely, keď Milina precitne zo vzťahu k Samovi:
I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. „Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“
.
Timrava odišla z nešťastnej lásky na Oravu; rozhodla sa byť spisovateľka
V prvom polroku roku 1900 bola Timrava v Dolnom Kubíne na Orave ako „spoločnica“ jednej vdovy. Spisovateľke išlo na 33-tí rok. Jej neter Zlata Petrivaldská dala pobyt priamo do súvislosti s jej nešťastnou láskou k Ľudovítovi Čipkayovi: „Videla beznádejnosť svojej lásky, preto sa rozhodla ísť do Kubína, kde ju rodina odporúčala zabudnúť (Skúsenosť).“ Ako vidno, Petrivaldská zároveň uviedla názov neskoršej Timravinej autobiografickej novely Skúsenosť, ktorá sa týkala tohto spisovateľkinho obdobia. Autorka v diele píše aj o dôvodoch cesty hlavnej postavy Maríny Majtáňovej (teda Timravy) do Dolného Kubína. Hlavný dôvod v tejto autobiografickej novele výrečne nedopovie: „Ona odíde ďaleko, treba! Po prvé, je ´spisovateľka´, po druhé, tam bývajú ´naši rýdzi´, po tretie ... toto je hlavné, prečo ide, ale to nepovie nikomu ...“ Ako 70-ročná Timrava redaktorke Živeny Lei Mrázovej povedala: „Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“
.
Viac: Timrava: Všetko za národ, časopis Živena, 1926; L. Mrázová: Pol dňa s Timravou, Živena, 1937; Ivan Kusý: Literárne dielo Timravy, 1955; M. Krpelcová: Moja sestra, 1958; Z. Petrivaldská: Spomienky na moju tetu, 1958; Ivan Kusý: Timrava (Život a dielo), 1958; Slovenská národná knižnica
