.
DETSTVO LOTTE WEISS V BRATISLAVE
Lotte Weiss (za slobodna Charlotte Frankl) sa narodila r. 1923 v Bratislave. Mala tri sestry a dvoch bratov. Ako vo svojich spomienkach uviedla, prvých päť rokov chodila do židovskej školy, kde sa vyučovalo po nemecky, potom do slovenskej. Až do nástupu prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa nepociťovala v živote žiadny antisemitizmus, povedala. Mala oveľa viac nežidovských kamarátok ako židovských. Jej detstvo a mladosť v Bratislave označila ako šťastné. Rodina Franklovcov bola ortodoxná, v sobotu nepracovali, ale chodievali napríklad pravidelne na prechádzky do lesov pri Bratislave, po čom si išli niekam sadnúť - deti si dali zmrzlinu a rodičia kávu. Po vzniku Slovenskej republiky r. 1939 sa život židovského obyvateľstva začal v krajine viac a viac obmedzovať. Koncom r. 1941 museli Franklovci až odísť zo svojho bytu do židovského geta, kde však nebolo dosť možností na ubytovanie, preto im pridelili na bývanie triedu v škole. Žili v nej všetci ôsmi. Franklovci si rozdelili miestnosť závesmi na tri časti - pre chlapcov, pre dievčatá a pre rodičov.
.
DEPORTÁCIA 18-ROČNEJ LOTTE WEISS
Strašným dňom pre 18-ročnú Lotte Weiss sa stal 22. marec 1942. V tento deň okolo 23.30 hodine v noci ľudia z Hlinkovej gardy jej a jej dvom starším sestrám priniesli úradné nariadenie, aby sa na druhý deň o 7. hodine ráno dostavili do koncentračného strediska v priestoroch Patrónky, teda bývalej továrne na patróny v Bratislave. Zničení rodičia im cez noc zbalili veci, teplé oblečenie, jedlo a pod. Ich matka nedokázala pri ich rannom odchode prerušiť plač a niečo povedať. Keď prišli všetky tri na Patrónku, kde boli už stovky židovských dievčat, museli najskôr odovzdať svoje veci. Sestry Franklové potom dali do miestnosti, kde bolo asi 60 dievčat a zamkli. Dievčatá mohli vyjsť iba dvakrát denne na WC a ráno sa umyť. Dostávali kúsok chleba a trocha polievky. Dňa 27. marca 1942, teda po štyroch dňoch v priestoroch Patrónky, sa stovky dievčat museli zoradiť do päťstupov a ísť niekoľko kilometrov na hlavnú stanicu. Tam boli pre ne pripravené dobytčie vagóny. Do jedného išlo asi po 60 dievčat a zamkli ich. Vo vagóne boli len dve vedrá ako WC. Vlak sa pohol, keď sa začalo stmievať. Bol to prvý transport z Bratislavy - 703 židovských dievčat a mladých žien (z Popradu išiel prvý slovenský transport vôbec 999 dievčat o dva dni skôr - 25. marca 1942). Z Bratislavy išli dievčatá, vrátane Lotte Weiss, natlačené do vagónov určených pre zvieratá celú noc. Skoro ráno sa dostali na hranice a slovenských vojakov vystriedali Nemci. Potom vlak pokračoval do Osvienčimu, kam dorazili na druhý deň popoludní, teda 28. marca 1942. Nemali dovtedy žiadne jedlo ani pitie. Keď otvorili v Osvienčime vagóny, čakali ich tam príslušníci SS so psami, kričali na ne a kopali ich.
.
NÁVRAT LOTTE WEISS PO VOJNE DO BRATISLAVY
Lotte Weiss bola v niekoľkých koncentračných táboroch, naposledy v Terezíne, ktorý 9. mája 1945 oslobodila Červená armáda. Lotte Weiss sa vrátila do Bratislavy. Pocit v prvých dňoch vo svojom rodnom meste označila ako fantastický, pretože zrazu bola slobodná, mohla sa voľne prechádzať po uliciach bez toho, aby na ňu mieril zbraňou príslušník SS. Po pár dňoch sa však začal cítiť veľmi osamotene - všetci jej piati súrodenci aj obaja rodičia zomreli v koncentračných táboroch. Okrem toho zistila, že sa o ľudí ako je ona, sa vlastne aj tak nikto nestará, nikoho nezaujímajú. Dokonca keď si prišla vybavovať veci na radnicu, jeden z úradníkov na ňu zakričal, že Židov sa vrátilo viac, ako odišlo. Asi po roku stretla muža, s ktorým si začala rozumieť. Aj on prežil koncentračný tábor. V r. 1948 obaja odišli z Československa a r. 1949 sa usadili na Novom Zélande, kde sa im narodili dvaja synovia. Po smrti manžela Lotte Weiss odišla žiť za svojimi synmi do Austrálie, kde zomrela r. 2021. Ako 80-ročná napísala knihu o svojom živote My Two Lives (Moje dva životy). Do slovenčiny zatiaľ preložená nebola.
.
ZDROJE:
