.
LÁNI BOL SIROTA, ŠTUDOVAL V NEMECKU
Evanjelik Juraj Láni sa narodil v Trenčianskej Teplej r. 1646. Otca stratil ako osemročný, matku ako 17-ročný. "Dorúbali" ju, ako sám napísal, Tatári počas plienenia. Lániho štúdiá, ako siroty, vyvrcholili z uhorských škôl na gymnáziu v Levoči, od r. 1667 pokračoval v Nemecku na univerzite vo Wittenbergu, r. 1669 išiel na univerzitu v Rostocku. Odtiaľ sa však už r. 1670 kvôli zdravotným ťažkostiam vrátil do Uhorska.
.
LÁNI AKO UČITEĽ: ŠKOLA ŽIAKOV NAUČÍ VEREJNE VYSTUPOVAŤ
Juraj Láni nastúpil r. 1670 ako 24-ročný na miesto rektora, teda riaditeľa evanjelickej školy v Krupine. V úvodnom prejave sa obrátil aj na podporovateľov školy a rodičov. Podľa neho je pre deti lepšie vzdelávať sa v škole s ďalšími žiakmi ako doma so súkromným učiteľom. Domáce vyučovanie bolo vtedy v zámožnejších rodinách bežné. Lánil tvrdí, že osobnosť dieťaťa sa v školskom prostredí vyvíja lepšie ako osamotene doma. Úryvok z Lániho reči (podľa prekladu z latinčiny od Jána Mišianika):
Výučbe vo verejných školách dávam ďaleko väčšiu prednosť než súkromným stenám, a to hlavne z dvoch príčin. Prvá je tá, že tu je väčšia možnosť napredovania. Keď sú žiaci rozdelení do tried a vzájomným pretekaním výkvet čestnej mládeže, tieto mladistvé duše, sú podnecované k súťaživosti a odmenám za prospech, až je podivné, čo toto pretekanie dokáže pri tvorivých vlohách a aké podnety k vyniknutiu akousi nebadanou silou a spôsobom vie dodať ušľachtilým povahám. (...) Druhou príčinou je, že chlapci si pri veľkej početnosti školy zvykajú na ľudí, získavajú si slobodu a nenútenosť reči i znamenite si naprávajú zajakavosť, nadanejším povahám temer vrodený nepokoj v tvári a rozpačitosť, ktorá mnohým znemožňuje sa uplatniť, a ak treba prehovoriť vo veľkom kruhu poslucháčov, nikto neváha vystúpiť pred publikum (...).
.
NÁSTUP REKATOLIZÁCIE PO R. 1670
Práve r. 1670, teda v čase, keď sa Juraj Láni vrátil z nemeckých štúdií, odhalili proticisárske sprisahanie vysokej uhorskej šľachty, ktorého jedným z predstaviteľov bol napr. aj František Nádašdy z Čachtíc, popravený za to r. 1671; mimochodom, vnuk Alžbety Bátoriovej. Okrem popráv hlavných aktérov sprisahania sa však v krajine začala séria rozsiahlych represií s cieľom eliminovať reálny aj možný odboj. Medzi opatreniami bolo aj akcelerovanie rekatolizácie Uhorska, ktoré bolo v tom čase väčšinou evanjelické. A to aj napriek tomu, že hlavní sprisahanci boli katolíci. Evanjelikov však vládnuci katolícki Habsburgovci tradične považovali za nedostatočne lojálnych. V rámci opatrení proti nekatolíkom sa konali rôzne mimoriadne súdy s ich predstaviteľmi, najmä farármi, ktoré sa často končili ich núteným exilom. Najväčší, bezprecedentný zásah proti nim prišiel r. 1674. Jeho strojcom bol katolícky ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi zo Slepčian pri Zlatých Moravciach, ktorého cisár Leopold I. poveril vedením súdu so všetkými evanjelickými a kalvínskymi kňazmi a učiteľmi v krajine. Boli obžalovaní z údajnej účasti na sprisahaní. V krajine sa de facto zastavil normálny verejný život evanjelickej väčšiny.
.
MONSTERPROCES S EVANJELIKMI R. 1674
Najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi v krajine, ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi za súhlasu cisára Leopolda I. predvolal na 5. marca 1674 na súd do Bratislavy protestantskú inteligenciu ako takú. Konkrétne išlo o evanjelikov a kalvínov (tých bola asi pätina predvolaných), čo boli jediné dve protestantské cirkvi povolené v krajine. Predvolanie dostali farári, rektori, ale aj ich pomocníci, či starší študenti. Predvolaných mohlo byť okolo 700 ľudí, exaktný počet nie je známy - dostavilo sa ich asi 400. Medzi nimi bol aj Juraj Láni, ktorý vo svojich neskorších pamätiach opakovane zdôraznil, že išlo o vykonštruovaný proces so súhrnnou obžalobou, nie o regulérne žaloby proti jednotlivcom podložené dôkazmi. A to s jediným cieľom - zmeniť celú krajinu na katolícku. Sudca, arcibiskup Juraj Szelepcsényi od predvolaných po príchode na súd vytrvalo žiadal, aby podpísali tzv. reverzy, teda priznanie si viny, po čom by mohli slobodne odísť do exilu, prípadne zostať doma, ale vzdať sa svojho povolania. Juraj Láni trvanie na reverzoch vysvetľuje tým, že súd nemal voči obvineným dôkazy a chcel ich údajnú vinu "dokázať" ich vlastným priznaním. Obvinení však reverzy o vlastnej vine nepodpísali, tak ich v apríli 1674 odsúdili na trest smrti. Juraj Láni vo svojom diele s názvom Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia) z r. 1676 napísal (preložil Jozef Minárik):
Ale súdny proces, ktorý trval štyri týždne, a to od 5. marca až do 4. apríla, neviedol sa proti každému zvlášť, ale len všeobecne (ako to možno vidieť z prešporských súdnych spisov), a to najprv proti duchovným oboch konfesií, a potom aj rovnako proti prítomným, ako aj proti neprítomným rektorom škôl. Hoci mi počas tohto procesu nedokázali nijaký zločin urážky Veličenstva, tobôž nejakú rebéliu alebo zradu (rozumie sa, ani ostatným, z ktorých tam bolo asi 400 kazateľov a rektorov, nerátajúc ich žiakov a kolegov), lebo nepredviedli ani jedného vierohodného svedka (dokazovali iba na základe niekoľkých falošných listov zosnulého uhorského šľachtica menom Vitnyédi), predsa o mne a o všetkých ostatných, čo stáli pred slávnym súdom, vyniesli rozsudok smrti bez ohľadu na moju a ich nevinu.
.
ROZSUDOK SMRTI PODPÍSAL ARCIBISKUP SZELEPCSÉNYI
V súhrnnom rozsudku boli evanjelickí a kalvínski farári a učitelia obvinení nielen z údajnej účasti na sprisahaní, ale aj zo spájania sa s nepriateľskými mocnosťami, z podnecovania vzbúr, či z urážok katolíckeho náboženstva. Teda neboli do individuálne dokázané skutky, ale nahromadenie najťažších zločinov bez akéhokoľvek spojenia s konkrétnymi osobami. Rozsudok podpísal 30. apríla 1674 sudca, ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Uvádza sa v ňom (preklad Peter Kónya):
(...) stali sa účastníkmi, spolukumpánmi a spolupáchateľmi proti tejto cisárskej výsosti a verejnému poriadku zosnovanej vzbury, povstania, vnútorného a vonkajšieho sprisahania, nezatrasúc sa ani pred najprísnejšími trestami hroziacimi za tieto zločiny, ktoré zvykové právo a zákony krajiny posvätili. Preto vyššie vymenovaných obžalovaných (...) ako previnivších sa zločinom urážky majestátu, teda nevernosti, trestajú sa stratou hlavy, ako aj – aby tie pripadli kráľovskej pokladnici – stratou kdekoľvek sa nachádzajúcich akýchkoľvek hnuteľných a nehnuteľných majetkov (...).
.
LÁNI Z EVANJELIKOV VZDOROVAL NAJVIAC, PRVÉHO HO UVÄZNILI
Odsúdených hneď nepopravili ani neuväznili - nechali im voľnosť, ale museli zostať v Bratislave. Medzitým ich stále presviedčali, aby podpísali reverzy. Väčšina ich napokon aj podpísala, a tí boli voľní. Samozrejme, museli sa vzdať svojho duchovného úradu alebo ísť do exilu. Začiatkom mája 1674 predseda súdu, uhorský prímas Juraj Szelepcsényi, tým, ktorí ešte nepodpísali, oznámil, že cisár Leopold I. im udelil milosť a zmenil trest smrti na väzenie. Z evanjelikov arcibiskupovi Szelepcsényimu najviac protirečil krupinský učiteľ Juraj Láni. Odmietal podpísať svoju vinu a odrádzal od toho aj ostatných. Preto ho ako prvého evanjelika uväznili (niekoľkých kalvínov už predtým), a to 8. mája 1674 na Bratislavskom hrade. Celkovo v máji odviedli do niekoľkých väzení, napr. v Leopoldove alebo v Komárne, vyše 90 evanjelických a kalvínskych duchovných, resp. učiteľov, ktorí stále odolávali a reverz nepodpísali. Po odsune do väzení však niekoľko ďalších predsa len podpísalo. Juraja Lániho v júni s niekoľkými ďalšími previezli z Bratislavského hradu do väzenia na hrade Branč.
.
ODSÚDENÝCH ESKORTOVALI NA GALEJE
Po niekoľkých mesiacoch vo väzniciach vyrazila napokon v marci 1675 vojenská eskorta so 41 väzňami na galeje, vrátane Juraja Lániho. Išli peši, s okovami. Dňa 25. apríla 1675 nechali vojaci v talianskom meste Chieti šiestich väzňov, ktorí nevládali pokračovať ani pešo ani na oslovi. Medzi nimi bol napr. kalvínsky farár z Rimavskej Soboty Štefan Harsányi, či kalvínsky farár z Fiľakova Michal Miskolczi. Na galeje pokračovalo 35 väzňov. Dňa 29. apríla 1675 však zomrel po ceste od vyčerpania jeden z eskortovaných - 75-ročný evanjelický farár z Malomsoku v dnešnom Maďarsku Gregor Hely. Juraj Láni o tom napísal:
Práve toho istého dňa, ako sme prišli do Capracotty, prihodilo sa toto: Jeden kňaz augsburskej konfesie, menom Gregor Hely, bol už niekoľko dní chorý na červienku. Preto sa niesol na oslovi a z oboch strán ho neustále držali dvaja väzni, aby nespadol. Prinútili ich k tomu vojaci, aby nás tým viac sužovali. Ale na jednom mieste, ktoré sa veľmi prudko zvažovalo, spadol na zem a hneď zomrel. Stalo sa to prv, než sa nazdali jeho pomocníci, ktorí si museli jednou rukou pridržiavať okovy a druhou chorého. Nechali ho ležať takto naprostred cesty, vystretého na zemi, polonahého (nedožičili mu totiž ani staré handry: kabát a nohavice, ktoré mal ešte na sebe) a nepochovaného.
.
LÁNI Z ESKORTY UŠIEL
Krupinský učiteľ Juraj Láni napokon 1. mája 1675 z eskorty ušiel. V spomienkach o svojom úteku napísal:
(...) Tu sa náš chodník, ktorým sme išli, rozdelil na dve cestičky. Jedna z nich bola riadne vychodená a po nej mašírovali vojaci s väzňami. Ale druhá po ľavej ruke bola menej vychodená a po nej nešiel nik. A keď som ju zbadal, hneď som na ňu vkročil, ale nie preto, aby som ušiel, ale aby som predbehol ostatných a nemusel azda nastavovať svoj chrbát úderom vojakov, keby som šiel posledný. (...) A keď som išiel ďalej po tomto chodníku, vzdialenom od druhej cestičky sotva sedem krokov, a chcel som chytro prebehnúť popri kameni, ktorý ležal medzi týmito dvoma cestičkami a bol asi päť lakťov vysoký a široký, hľa, tu som musel nad všetko svoje očakávanie znezrady zastať. Ostal som totiž visieť za svoje široké nemecké nohavice, ktoré som nosil, na najbližšom tŕní, akoby som sa bol náročky zavesil. (...) A takto som unikol z rúk svojich prenasledovateľov a nemálo som sa zaradoval.
.
LÁNI V EXILE VYDAL SPISY O SVOJOM VÄZNENÍ
Po úteku z eskorty sa 29-ročný Juraj Láni postupne dostal do evanjelického Saska, kde ešte r. 1675 vydal o svojom väznení spis Kurtzer und doch wahrhafftiger Historischer Extract der grausamen und fast unerhörten Papistischen Gefängnüss. Za dôvod uväznenia označil svoje evanjelické presvedčenie, nie vzburu proti cisárovi, ako znel rozsudok. Dielko vyšlo opakovane, aj v iných jazykoch. Už r. 1676 vydal Juraj Láni aj obsiahlejší spis s podobným obsahom a pozmeneným názvom Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia). Dielo opäť vyšlo opakovane, príp. upravené. Niekoľkonásobné vydanie Lániho spisu vo viacerých jazykoch svedčí o veľkom záujme o jeho svedectvo vo viacerých krajinách. Vydanie z r. 1677 vyšlo v slovenskom preklade literárneho historika Jozefa Minárika r. 1961.
.
ČO SA STALO S OSTATNÝMI ODVÁDZANÝMI NA GALEJE
Zo 41 uhorských väzňov, farárov a učiteľov, ktorých v marci 1674 zaradili do eskorty na galeje, 25 bolo kalvínov, 16 evanjelikov. Dvaja zomreli od vysilenia už počas eskorty, šiestich vysilených nechali v talianskom meste Chieti, traja eskortovaní ušli, zvyšných 30-tich predali 8. mája 1675 v Neapole na galeje. Tam museli otrocky pracovať pripútaní na lodiach k veslám. Šiesti na galejach zomreli. Zvyšných 24-och sa podarilo vykúpiť 11. februára 1676 holandskému admirálovi Michielovi de Ruyterovi. Tí určitú dobu, či natrvalo zostali v exile.
.
V JÚLI 1675 VYRAZILA NA GALEJE ĎALŠIA SKUPINA
V júli 1675 vyrazila na galeje ďalšia skupina väzňov - bolo to 20 kalvínskych a evanjelických farárov a učiteľov. Uviazli však v meste Buccari v dnešnom Chorvátsku - dvaja sa vykúpili, desiati prestúpili na katolícku vieru a boli prepustení, traja zahynuli, piati sa dožili oslobodenia, keď im v máji 1676 udelil cisár milosť.
.
LÁNI SA V NEMECKU VRÁTIL K UČITEĽSTVU
Juraj Láni už natrvalo zostal v Nemecku, kde sa venoval pedagogickej činnosti. V roku 1684 nastúpil ako učiteľ na Gymnáziu sv. Mikuláša v Lipsku. Významnú úlohu pri formovaní žiakov prikladal dramatickému vyučovaniu - nacvičoval s nimi školské divadlo. Práve r. 1684 nacvičil a verejne predviedol so 64 žiakmi vlastnú školskú hru Agapetus scholasticus seductus et reductus (Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedený). O rok ju vydal aj knižne. V predhovore sa Juraj Láni odvoláva na náhľady svetového pedagóga, českého exulanta Jana Amosa Komenského. Úryvok z Lániho úvodu (podľa prekladu Jozefa Minárika):
Dobre vieme, že niektorí vylučujú zo škôl scénické a divadelné predstavenia, najmä komédie; ale dobré dôvody radia, aby sa udržali, a ak nie sú niekde nijaké, aby sa zaviedli. Po prvé, totiž takéto akoby verejné výkony pred očami divákov povzbudzujú ľudského ducha k nadšeniu mocnejšie, než je to možné dosiahnuť nejakými napomínaniami alebo i celou mocou disciplíny. Preto sa stáva, že akékoľvek pamätihodné veci, keď sú tak živo predstavené, ľahšie sa vryjú do pamäti, ako keby sa o nich len počulo alebo čítalo; a ľahšie sa tak naučia mnohé verše a myšlienky alebo celé knihy, ako oveľa menej osobitným morením sa (...).
.
LITERATÚRA:
T. Masník, J. Simonides, J. Láni: Z vlasti na galeje, 1961; Antológia staršej slovenskej literatúry, 1981 (ed. J. Mišianik); J. Láni: Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedený, 1998; E. Kowalská: Na ďalekých cestách, v cudzích krajinách (Sociálny, kultúrny a politický rozmer konfesionálneho exilu Uhorska v 17. storočí), 2014; Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. Turci v Uhorsku, 2. časť, 2006
