.
Gauguin, maliar bez domova
Keď sa r. 1882 zrútila parížska burza, Paul Gauguin, ktorý na nej pracoval ako maklér a popri tom maľoval, prišiel postupne nielen o dobre platené zamestnanie, ale aj o domov. Pre nedostatok peňazí sa musel aj so svojou rodinou (s dánskou manželkou mal 5 detí) vysťahovať z francúzskej metropoly do menšieho mesta Rouen, no pre neustále narastajúce ekonomické komplikácie sa Gauguinova manželka napokon rozhodla odísť aj s deťmi do Dánska k svojej matke. Gauguin síce prišiel za nimi, no v Dánsku si nevedel nájsť prácu. V júni 1885 sa teda vrátil do Paríža. Nemal žiadne peniaze a cítil sa ponížený. Odišiel do Bretónska, kde nebol taký nákladný život, a ubytoval sa v penzióne v mestečku Pont-Aven, kde sa už niekoľko rokov schádzala maliarska komunita obľubujúca miestny kolorit. Gauguinova chudoba však neprestávala, tak odišiel dokonca do Panamy, kde si chcel zarobiť pri kopaní kanála. Naspäť do Francúzska si však nedoniesol žiadne peniaze, len choroby. Opäť išiel do mestečka Pont-Aven v Bretónsku, kde sa však už utvoril malý okruh ľudí, ktorí obdivovali jeho farebný umelecký štýl, odlišný od dovtedajšieho tradičného prístupu k maľbe. No stále bol bez peňazí. Novú šancu mu r. 1888 dal parížsky obchodník s obrazmi Theo van Gogh. Navrhol mu, aby išiel do juhofrancúzskeho mesta Arles, kde chcel jeho brat, maliar Vincent van Gogh, založiť umeleckú komunitu. Theo by za to Gauguinovi v Arles platil mesačné výdavky a odkupoval jeho obrazy. Ten súhlasil.
.
Maliarsky „guru“ Gauguin
Paul Gauguin odchádzal z bretónskeho Pont-Aven do juhofrancúzskeho Arles 21. októbra 1888. Keď v tento deň čakal aj so zbalenou batožinou pred svojím penziónom na dostavník, oslovil ho so žiadosťou o radu jeden zo študentov maliarstva, ktorí sa v tejto oblasti vyskytovali. Volal sa Paul Sérusier. Gauguin mal vtedy 40 rokov a napriek svojej chudobe mal v miestnej komunite maliarov svoju vážnosť. Sérusier obdivoval Gauguinovo novátorstvo. Chcel teda ešte pred jeho odchodom „lekciu maľovania“. Gauguin ho vzal do blízkeho lesa, ktorý mal Sérusier začať maľovať. Bol to parížsky študent klasickej maľby, odchovávaný na „starých majstroch“ od renesancie po klasicizmus. Nemal po ruke plátno, tak mu Gauguin kázal maľovať na drevené veko od krabice od cigár. Potom začal s „lekciou“. Pýtal sa Sérusiera, ako sa mu javia stromy, na ktoré pozerali. Teda nie, aké reálne sú, ale ako ich on vidí. Zároveň mu kázal vybrať ten „najkrajší“ odtieň farby stromov, či už žltej alebo zelenej, čiže nemal hľadať tón najbližší realite, ale výraznejší. Ak sa Sérusierovi zdali tiene stromov do modra, nemal sa báť maľovať ich jednoznačne modrou. Ak sa mu listy videli trochu červené, mal ich pokojne namaľovať jasnou červenou. Sérusier svoj zážitok s Gauguinom prerozprával neskôr svojim priateľom v Paríži. Jeden z nich - Maurice Denis to spísal a uverejnil. Takto zaznamenal Gauguinove rady Sérusierovi o farbách:
Comment voyez-vous cet arbre; il est vert? Mettez donc du vert, le plus beau vert de votre palette. Et ceux-ci, ils sont jaunes… eh bien, mettez du jaune. Et cette ombre, plutôt bleue? Ne craignez pas de la peindre aussi bleue que possible. Ces feuilles sont rouges? Mettez du vermillon.
.
Oslobodzujúci účinok Gauguina, „majstra farieb“
Paul Gauguin nemal 21. októbra 1888 veľa času na „lekciu“ pre Sérusiera a rýchlo sa rozlúčili. Inovatívne pomaľovaná doska mala byť iba prvotná skica, no Sérusier už v práci nepokračoval. Dielo považoval za hotové. Nadchlo ho. Mal pri ňom pocit oslobodenia od prísnych pravidiel realistickej maľby, ktoré boli celé storočia na výtvarných akadémiách doslova zákonom. O svoju skúsenosť sa s podelil s niektorými svojimi spolužiakmi na výtvarnej akadémii. Gauguinov prístup prijali tiež ako isté umelecké oslobodenie od zväzujúcej tradičnej snahy po „dokonalom“ znázornení prírody. Obrázok sa pre nich stal takmer relikviou a preto ho nazvali Talizmanom. Bola tam spontaneita, ktorá však vychádzala z reality. Ide len o jeden z príbehov charakteristických pre Gauguinovu filozofiu novej maľby. Stal sa inšpiráciou aj východiskom pre ďalšiu generáciu maliarov, ktorí Gauguina považovali za „majstra farieb“. Obraz Talizman je vystavený v Musee d´Orsay v Paríži.
Viac: Musée d’Orsay; S. Prideaux: Wild Thing, 2024; L. a E. Hansonovci: Urozený divoch, 1967
