Začať možno takmer od hocikoho. Napríklad od prvorepublikového československého premiéra Milana Hodžu. Jeho otec Ondrej bol žiakom a stúpencom Ľudovíta Štúra. Brat Milanovho otca Michal M. Hodža bol spolukodifikátorom slovenčiny. Michal M. Hodža zdvihol zároveň spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom M. Hurbanom r. 1848 zbrane proti maďarskej nacionálno-liberálnej revolúcii. Účastníkom slovenskej ozbrojenej vzbury bol napr. aj syn sobotištského evanjelického farára Viliam Šulek, ktorého za to Maďari popravili v októbri 1848. Sestra Viliama Šuleka Ludovika Šuleková bola manželkou evanjelického farára v Krajnom Pavla Štefánika. Bol to dedo Milana R. Štefánika. Ludovika Šuleková bola teda stará mama Milana R. Štefánika. Jozef M. Hurban mal za manželku Annu Jurkovičovú, dcéru sobotištského učiteľa Samuela Jurkoviča. Hrala v ochotníckom divadle svojho otca, kde hral napr. aj Ľudovít Šulek, brat Viliama a Ludoviky. Ľudovít Šulek zomrel r. 1849 vo väzení v Komárne, kde ho zavreli uhorské úrady, keď išiel v máji 1848 odniesť nitrianskym župným úradníkom petíciu za slovenčinu. Hurbanova žena Anna Jurkovičová mala sestru Emíliu, ktorá bola matkou slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Teda ujom Dušana Jurkoviča bol Jozef M. Hurban, Jurkovičovým bratrancom Svetozár Hurban Vajanský. Otec Jozefa Hurbana Pavol Hurban, evanjelický farár, pochovával Zuzanu Beňovskú, manželku Mórica Beňovského, ktorá zomrela r. 1826 v Beckovskej Vieske. Brat Ľudovíta Štúra Samuel, farár v Zemianskom Podhradí, mal dcéru Adelu Štúrovú, ktorú pomenoval po Adele Ostrolúckej, súkromnej žiačke jeho brata Ľudovíta, ktorá predčasne zomrela. Žiakom Ľudovíta Štúra na lýceu v Bratislave bol aj Gejza Ostrolúcky, brat Adely Ostrolúckej. Dcéra Samuela Štúra, brata Ľudovíta, Adela Štúrová sa vydala za holíčskeho učiteľa Pavla Groebla, vdovca s troma malými dcérami. Dievčatá vychovala. Jednou z dcér bola Ľudmila Groeblová, ktorá študovala na vysokej škole v Prahe a bola členkou spolku slovenských študentov. Členom spolku bol aj básnik Ivan Krasko, ktorý pre Groeblovú písal verše. Jedna zo sestier Ľudmily Groeblovej bola matkou slovenského nadrealistického básnika Pavla Bunčáka. Členom študentského spolku v Prahe bol aj Milan R. Štefánik. S Ivanom Kraskom boli priatelia. Ivan Krasko sa vlastným menom volal Ján Botto, bol vzdialeným príbuzným autora Smrti Jánošíkovej, menovca Jána Botta. Ich spoločný predok Jakub Botto z Lukovíšť zomrel r. 1765. Žiakom Ľudovíta Štúra na lýceu v Bratislave bol Ján Francisci, ktorý bojoval so svojím učiteľom medzi slovenskými dobrovoľníkmi proti maďarskej revolúcii v r. 1848/9. Ako Francisci vo svojom životopise napísal, k slovenskému povedomiu ho ešte pred Štúrom prebudila gramatická príručka Pavla Šramka, evanjelického farára v Klenovci. Pavol Šramko vydal r. 1778 aj pozoruhodnú knihu, v ktorej opísal duševnú aj fyzickú krásu svojej manželky. Túto knihu odsúdil evanjelický farár v Hybiach Augustín Doležal ako neslušnú. Augustín Doležal je autorom aj mohutnej veršovanej skladby o prvotnom ľudskom hriechu so skráteným názvom Tragoedia z r. 1791. Augustín Doležal bol synovcom Pavla Doležala, autora česko-slovenskej gramatiky z r. 1746, v ktorej úvod napísal učenec Matej Bel. Doležalova gramatika vychádza z rukopisu gramatiky Daniela Krmana, myjavského evanjelického farára a superintendenta, ktorý bol uväznený na Bratislavskom hrade za to, že do evanjelickej cirkvi prijal jedného moravského katolíka. Väzňa Krmana navštevoval na hrade bratislavský evanjelický farár Matej Bel a pomáhal mu. Daniel Krman bol r. 1707 spolupredsedom evanjelickej synody v Ružomberku, kde ho poverili cestou za švédskym kráľom v snahe získať jeho podporu pre evanjelické kolégium v Prešove. Svetským spolupredsedom ružomberskej synody bol Štefan Petróci z Košece, manžel Alžbety Révayovej zo Sklabine, ktorá podporovala školu v neďalekých Necpaloch. Necpalskí žiaci jej z vďačnosti písali úctivé slovenské verše. Alžbeta Révayová bola prastarou matkou Márie Zayovej, manželky Imricha Zaya z Uhrovca, po nemecky píšucej spisovateľky, ktorá podporovala a odmeňovala žiakov v uhrovskej škole. Svoju spomienku na ňu si zachoval aj Ľudovít Štúr, ktorý ako dieťa do tejto školy chodil. Daniel Krman, ktorý zomrel vo väzení na Bratislavskom hrade, bol strýkom Tobiáša Masnicia (Masníka), ktorý vydal r. 1696 prvú pravopisnú príručku pre Slovákov. V tom čase pôsobil v Uhrovci na panstve Zayovcov. Tobiáš Masnicius bol v mladších rokoch vo väzení v Leopoldove za to, že sa na monsterprocese so stovkami evanjelických duchovných r. 1674 nechcel vzdať svojho evanjelického povolania. Po deviatich mesiacoch v Leopoldove ho zaradili do eskorty na galeje do Talianska, ale v Taliansku z nej ušiel. Ušiel s ním aj ďalší väzeň Ján Simonides, evanjelický rektor z Brezna. Ján Simonides bol v r. 1683-7 aj farárom v Radvani u zemepána Juraja Radvanského. Juraja Radvanského však umučili r. 1687 na smrť na tzv. Prešovských jatkách za údajnú podporu povstalca Imrich Thökölyho. Radvanský na mučidlách neustále tvrdil, že je nevinný. Synom Juraja Radvanského bol Ján Radvanský, ktorému ako 12-ročnému venoval r. 1678 prvú zbierku slovenských prísloví Daniel Sinapius-Horčička. Ján Radvanský bol aj prapraprapradedom Adely Ostrolúckej, súkromnej žiačky Ľudovíta Štúra. Sestra Daniela Sinapia Helena bola manželkou Eliáša Ladivera, učiteľa na evanjelickom kolégiu v Prešove a autora školských divadelných hier. Túto školu navštevovali r. 1668 aj Tobiáš Masnicius a Ján Simonides. Ich spolužiakom bol aj neskorší povstalec Imrich Thököly. Priamym potomkom Jána Radvanského bol aj Anton Radvanský, ktorý v 19. storočí písal slovenské verše - boli uverejnené v Slovenských pohľadoch. Učiteľom synov Jána Radvanského na lýceu v Bratislave bol Matej Bel. Ján Radvanský zasielal Matejovi Belovi aj vlastivedné poznatky do mohutného Belovho diela Notitia. Keď bol Tobiáš Masnicius rektorom v Senici, senickým evanjelickým farárom bol Štefan Pilárik, ktorého r. 1663 odvliekli pri jednom zo svojich nájazdov Tatári v službách Turkov. Pilárik však zo zajatia ušiel a napísal o tom veršovanú skladbu. Štefan Pilárik r. 1651 vydal v Trenčíne aj slovenskú modlitebnú a oslavnú knižku venovanú Eve Ilešháziovej, manželke Gabriela Ilešháziho, ktorý sídlil na Trenčianskom hrade. Pilárik bol Ilešháziovým dvorným kazateľom. Toto je len torzo neprerušenej kontinuity stáročného celku vzájomných rodinných, literárnych, či pedagogických vzťahov slovenskej evanjelickej inteligencie.
