.
Počiatočný úspech reformácie v Uhorsku a postupný nástup protireformácie
Po nástupe európskej reformácie r. 1517 ju Uhorsko pomerne rýchlo prijalo. Odhaduje sa, že okolo roku 1600 bolo asi 90 percent obyvateľov krajiny, vrátane Slovákov, evanjelikmi, príp. kalvínmi. Po upevnení moci vládnucich katolíckych Habsburgovcov sa však za pomoci žoldnierov a jezuitov z cudziny začala katolizácia krajiny. Akcelerovala po r. 1670, keď cisár Leopold I. potlačil rebéliu časti uhorskej šľachty. Boli to účastníci tzv. Wesselényiho sprisahania – išlo hlavne o katolíkov a konvertitov, ktorí nechceli Habsburgovcov. Cisár dal následne obsadiť Uhorsko vojskom, čo zároveň využil na jeho ďalšiu katolizáciu. Robili to jednoducho – zvyčajne nejaký katolícky biskup, či vysoký úradník chodil s vojskom po krajine a odoberal evanjelikom silou, ľsťou, či po vyhrážkach kľúče od ich kostolov. Prípadne vylomili dvere. Evanjelických farárov vojaci z fár vyháňali. Takto po roku 1670 úrady zabrali veľa evanjelických kostolov. No nie všade sa im to podarilo hneď – evanjelický ľud tvoril v krajine stále väčšinu a búril sa.
.
Vzbury evanjelikov v Senici a v Turej Lúke - 1672
Vážne vzbury evanjelikov sa začali v lete 1672. Napr. niekedy koncom júna 1672 prišiel s vojskom do Senice vysokopostavený uhorský sudca (tzv. protonotár), katolík Ján Báršoň a žiadal kľúče od evanjelického kostola. Keď vojaci išli k fare evanjelického farára Štefana Pilárika, na mieste sa zhromaždili rozhorčené ženy. Vojaci chceli Pilárika zadržať, no Seničanky sa postavili na odpor. Nastal veľký krik, prišli ďalší ľudia a začali brániť kostol. Niektorí bili na poplach na zvonoch. Po tomto vzdore sudca Ján Báršoň aj s vojakmi odišiel. Seničania svoj kostol ubránili. Onedlho, 14. júla 1672, ten istý sudca Ján Báršoň, teraz aj s bratom Jurajom Báršoňom, katolíckym biskupom, sa snažil zabrať evanjelikom kostol v neďalekej Turej Lúke. Tamojší ľud sa tiež vzbúril a Jána Báršoňa dokonca niekto zastrelil. Na jeho brata, biskupa Juraja Báršoňa, sa ľudia vrhli a bili ho. Z rozzúreného davu ho vyslobodil miestny evanjelický farár Daniel Krman (starší). Turolúčania teda svoj kostol tiež ubránili. O dva týždne, konkrétne 27. a 28. júla 1672, však na Turú Lúku prišla trestná výprava a niekoľko ľudí popravili. Farár Daniel Krman starší ušiel.
.
Vzbury evanjelikov v Bratislave a opäť v Senici - 1672
V tomto období sa búrili aj evanjelici v Bratislave – odmietli odovzdať svoje dva kostoly katolíkom. Hlavného bratislavského evanjelického farára Dávida Titia úrady 13. júna 1672 uväznili v Trnave. Dňa 18. júla 1672 prezident Uhorskej komory (úrad, ktorý mal na starosti hospodárske, či finančné záležitosti krajiny) Leopold Kolonič, inak katolícky biskup, si na pomoc proti Bratislavčanom povolal vojakov. Tí sekerou rozrúbali ťažké dvere na evanjelickej škole prepojenej s väčším evanjelickým kostolom a takto sa dostali aj do neho. Ani do menšieho evanjelického kostola nevošli katolíci cez dvere, ale cez dom, s ktorým bol kostol prepojený. O mesiac, 18. augusta 1672, dostal senický evanjelický farár Štefan Pilárik varovanie, že aj jeho prídu zatknúť. Preto v noci utiekol a krátko po tom naozaj do mestečka prišli vojaci. Vyrazili na fare dvere, no Pilárik tam už nebol. Pri kostole sa opäť zhromaždil ľud, po čom vojaci radšej odišli. Pilárik ušiel do Veľkých Levár, kde ho niekoľko mesiacov chránil miestny evanjelický šľachtic Krištof Kolonič, inak, paradoxne, bratranec Leopolda Koloniča, katolíckeho biskupa, pôvodne vojaka, ktorý pomocou vojska zabral evanjelické kostoly aj so školou v Bratislave.
.
1673 – ďalšia vzbura evanjelikov v Senici a jej vyplienenie vojakmi
Na 4. júna 1673 si katolíci naplánovali vo vtedy prevažne evanjelickej Senici procesiu. Ako píše historik Jozef Minárik, Seničania už vopred predpokladali s blížiacou sa procesiou konflikt, preto pred slávnosťou rozostavili v evanjelickom kostole a na cintoríne stráž. Do Senice prišiel aj evanjelický ľud z okolitých mestečiek a dedín. Súčasťou katolíckej procesie boli tiež vojaci, no tí vraj mali len vypáliť slávnostnú salvu. Evanjelici im neverili, predpokladali útok na svoj kostol. Keď sa sprievod pohol, vojaci naozaj vypálili salvu, a to práve v blízkosti evanjelického kostola, čo ľud považoval za signál k zabratiu ich kostola. Ľudia sa vrhli na vojakov, zatlačili ich do katolíckej fary a napadli všetkých, ktorí boli v nej. Niektorých z nich dobili na smrť a vyrabovali katolícky kostol, napísal historik Minárik. Senický evanjelický farár Štefan Pilárik sa v tom čase už niekoľko mesiacov skrýval vo Veľkých Levároch. Po senických búrlivých udalostiach prišiel v polovici júla 1673 trest. Senicu prepadli cisárski vojaci. Niektorí obyvatelia hneď bežali k veži, začali zvoniť a volať o pomoc. Medzi nimi boli evanjelický kantor, organista a zvonár. Vojaci ich chytili a potom obesili. Celkovo vojsko pozabíjalo viacero Seničanov. Zároveň vyplienili celé mesto, vrátane evanjelického kostola a nakoniec všetko podpálili. Pilárika úrady považovali za jedného z iniciátorov vzbury, aj keď bol vo Veľkých Levároch. Preto sa rozhodol utiecť za hranice.
.
Pilárik postavil v nemeckom exile kostol pre slovenských a českých exulantov
Senický farár Štefan Pilárik odišiel r. 1673 do exilu do Žitavy v Hornej Lužici, ktorú spravoval saský evanjelický panovník, kurfirst Ján Juraj II. Už r. 1674 sa tento Slovák dokonca stal farárom v neďalekom novozaloženom mestečku Neusalza. Jeho obyvatelia boli do veľkej miery evanjelickí exulanti z českých a slovenských oblastí. Bohoslužby vykonával v slovakizovanej češtine. Pilárik zároveň začal organizovať výstavbu kostola pre nich, ktorý bol posvätený r. 1679. Správcu farnosti Pilárik vykonával do r. 1691, o dva roky vo veku 78 rokov zomrel. Medzitým vydal v nemčine r. 1678 vo Wittenbergu vlastný životopis pod názvom Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží). Úryvok z Pilárikovho životopisu, ktorý sa zaoberá začiatkom výstavby kostola (preklad Jozef Minárik):
Jeho Jasnosť kurfirst nám úbohým zarmúteným ľuďom najmilostivejšie dokázal svoju hlboko vrodenú kresťanskú láskavosť a kniežaciu milosť, pretože dovolil láskavo nielen slobodné vykonávanie náboženských obradov, ale aj stavbu kostola. (…) A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla (1675) toto dielo so zvláštnymi obradmi (…): Išli sme v sprievode z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. (…) V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči. Potom som držal biblickú reč v miešanom jazyku, nie bez sĺz.
