.
Alžbeta Révayová zo Sklabine
Alžbeta Révayová bola jediným dieťaťom turčianskeho župana Imricha Révayho a jeho manželky Kataríny Ujfalušiovej. Žila na Sklabinskom hrade, r. 1682 sa vydala za Štefana Petróciho z Košece pri Ilave. Na začiatku manželstva mali dve deti, tie im však v útlom veku zomreli. Manžel ako účastník protirakúskeho povstania Imricha Thökölyho r. 1685 odišiel do exilu a manželku nechal osamotenú vo vlasti. V exile bol dlhých 19 rokov, do r. 1704.
.
Rukopisná gratulácia v tvare ľalie pre Révayovú
V slovenských archívnych fondoch sa nachádza rukopisný pamätník z r. 1686-99, ktorý patril rodine Imricha Révayho. Sú v ňom aj gratulačné verše venované jeho dcére Alžbete, medzi nimi aj pozoruhodná báseň pri príležitosti jej menín v tvare ľalie, teda nie zaznačená do riadkov. Literárno-výtvarné dielko, pri ktorom nie je uvedený autor, mohol vytvoriť napr. jeden zo žiakov evanjelickej školy v neďalekých Necpaloch, ktorú rodina Imricha Révayho podporovala. Vyplýva to z autorstva iných básní v pamätníku, pod ktorými sú títo žiaci podpísaní. Z veľkých písmen v gratulačnej básni v tvare kvetu pre Alžbetu Révayovú možno prečítať aj slovo ELIZABETHA. Autor v básni vymenúva jej cnosti, ktoré podľa neho vydávajú vône ako kvety, napr. aj ľalia, v tvare ktorej je báseň. Jazyk básne je z dnešného pohľadu slovenčená čeština, no takto písali vzdelaní Slováci v 17. storočí a tento jazyk nazývali aj slovenským. Záver do veršov prepísanej básne literárnou historičkou Gizelou Gáfrikovou:
.
Necpalská evanjelická škola
V 17. storočí bola väčšina Slovenska evanjelická, po r. 1670, po odhalení protikráľovského sprisahania časti šľachty, však začal katolícky uhorský kráľ Leopold I. plošnú katolizáciu krajiny. V r. 1674 sa na monsterprocese v Bratislave krajina zbavila všetkých evanjelických a kalvínskych kňazov. Boli obvinení z vlastizrady - kto chcel, mohol ísť do exilu, kto chcel zostať doma, mohol len vtedy, ak prestane vykonávať svoje duchovné povolanie. Život evanjelikov tak bol iba súkromný alebo tajný. Po krajine bolo rozmiestnené žoldnierske vojsko z cudzincov, ktoré rad za radom zaberalo evanjelické chrámy. Katolícka hierarchia v nich inštalovala katolíckych farárov, aj keď mestá či obce boli celé evanjelické. Až prišiel rok 1678, keď v krajine vypuklo povstanie evanjelika Imricha Thökölyho. Keď r. 1680 ovládol veľkú časť krajiny, Leopold I. bol nútený urobiť ústupky. Zvolal r. 1681 do Šopronu snem, na ktorom sa prijali zákony aspoň v minimálnej miere umožňujúce evanjelikom verejný život. Každá stolica (okrem tých, ktoré vtedy ovládal Thököly) mohla mať dva evanjelické kostoly so školami, tzv. artikulárne. Takáto artikulárna škola bola aj v Necpaloch v Turčianskej stolici. Existoval v nej aj v ťažkých časoch istý slovenský literárny život a práve z tohto prostredia vzišla aj baroková gratulačná báseň v tvare ľalie pre Alžbetu Révayovú, dcéru hradného pána zo Sklabine.
.
Révayová vydala knihu slovenských smútočných veršov
Keď r. 1700 zomrela Alžbete Révayovej matka Katarína, rod. Ujfalušiová, na pohrebe, ktorý sa konal 4. decembra na Sklabinskom hrade, odznela aj séria slovenských smútočných veršov od neznámych autorov, ktoré jej dcéra Alžbeta vydala v Žiline knižne pod názvom Srdečné a velmi žalostivé slzy. Vo veršoch napísaných v dobovom slovensko-českom literárnom jazyku Slovákov, ktorý v tlačiarni korektori zvyčajne ešte viac počeštili - je podaný aj trpký osud samotnej pozostalej Alžbety Révayovej. V tom čase jej už zomreli obaja rodičia, nemala súrodencov, vtedy ani deti a jej manžel Štefan Petróci žil už roky v exile. Zostala teda úplne sama, ako "opadaná ruža". Úryvok zo skladby o Alžbete Révayovej:
.
Révayová financovala slovenský evanjelický katechizmus pre školy i ľud
Alžbeta Révayová financovala r. 1704 náklad evanjelického katechizmu pre Slovákov, ktorý spísal a v Nemecku vydal banskobystrický farár Ján Simonides, známy slovenský barokový spisovateľ. Do knihy napísal aj venovanie Alžbete, označil ju za "patrónkyňu" (čitateľsky upravené):
Vysoce urozené Elisabethe Revay rozené z Réwu etc., pána Štěpána Petrócy manželce, paní patrónkyni modlitby vrucně oferuji. Jednoho skutku nemohu prikryti a zatajiti, totiž že kdy sem oznámil moje předsevzetí s přičiny této knihy, hned hotová byla na vytlačení její učiniti náklad.
.
Štefan Petróci, manžel Alžbety Révayovej
Manžel Alžbety Révayovej Štefan Petróci bol synom Štefana Petróciho st., majiteľa hradu a panstva Košeca pri Ilave. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, ktoré poskytovalo najvyššie vzdelanie evanjelikom v Uhorsku. V Prešove bol spolužiakom Thökölyho, na povstaní ktorého sa neskôr zúčastnil. Po potlačení povstania bol v r. 1685-1704 až 19 rokov v exile. Vrátil sa počas ďalšieho protirakúskeho povstania, ktoré viedol František II. Rákoci. V r. 1705 sa Petrócimu a jeho manželke Alžbete Révayovej narodila dcéra Alžbeta Petróciová, ktorá sa vydala za Kristiána Kališa. Jej vnučka Mária Kališová si vzala za manžela Imricha Zayho, ktorý povolal za učiteľa do Uhrovca Samuela Štúra, otca Ľudovíta Štúra.
.
Viac: Srdečné a velmi žalostivé slzy, 1948, ed. R. Brtáň; G. Gáfriková: Zabúdané súvislosti, 2006; G. Gáfriková: Príspevok k figurálnej poézii slovenského baroka, 1989; J. Simonides: Wyswětlenj Křesťianskeho Včenj, 1704
