.
SÚD SO STOVKAMI EVANJELIKOV
V 17. storočí boli evanjelici a kalvíni jediné dve protestantské cirkvi povolené v Uhorsku. V porovnaní s katolíkmi boli v tých časoch dokonca vo väčšine. Katolíkmi však boli vládnuci Habsburgovci, ktorí krajinu chceli podľa svojho vzoru rekatolizovať. Za vrchol procesu rekatolizácie Uhorska možno považovať 5. marec 1674. Na tento deň predvolali do hlavného mesta Bratislavy na súd evanjelických a kalvínskych kňazov, učiteľov a ich pomocníkov z celej krajiny. Uhorsko bolo dlhodobo v rozvrate, preto ich presná evidencia neexistovala. Podľa odhadov dobových pamätníkov a súčasných historikov ich bolo asi 700. Z predvolaných bola evanjelikov veľká väčšina, kalvínov asi pätina. Boli súhrnne, teda nie individuálne, obvinení z niekoľkých ťažkých zločinov - sprisahania, vlastizrady, podnecovania vzbúr, či z urážok katolíckeho náboženstva, za čo bol trest smrti. Impulzom k obžalobe bolo odhalenie sprisahania skupinky uhorských magnátov proti cisárovi spred niekoľkých rokov, ktoré inicioval František Vešeléni, predčasne však zomrel. Kráľ Leopold I. Habsburský za predsedu bratislavského súdu poveril hlavu uhorskej katolíckej cirkvi, ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho. Predvolaní na súd tvrdili, že sú úplne nevinní, že obvinenia sú vykonštruované s cieľom úplne zlikvidovať nekatolícke cirkvi v krajine.
.
PONÚKLI IM PRIZNANIE ALEBO TREST SMRTI
Z asi 700 predvolaných sa do Bratislavy dostavilo 300 až 400. Tí, čo neprišli - buď sa skrývali, či odišli do zahraničia - boli odsúdení v neprítomnosti. Prítomných však nezačali hneď súdiť, ale ponúkli im najskôr podpísať tzv. reverz, teda formálne priznanie si viny vzbury proti panovníkovi. Po podpise reverzu by mohli okamžite odísť z Bratislavy, nie však domov pokračovať v kňazskej, či učiteľskej službe, ale buď do zahraničia, alebo ak chcú zostať doma, mohli by, ale pod prísnou podmienkou, že by žili iba ako súkromné osoby a nepokračovali by v povolaní protestantského kňaza, či učiteľa. Predvolaní masovo odmietli reverzy podpisovať, pretože sa cítili nevinní. Tvrdili tiež, že súd nemal proti nim dôkazy a práve ich priznania mali byť hlavnými dôkazmi ich vzbury proti kráľovi. Keďže vyše 300 protestantských vzdelancov odmietlo reverzy podpísať, súd ich v apríli všetkých odsúdil na trest smrti a stratu majetku.
.
ČASŤ IŠLA DO ŽALÁROV
Po nebývalom hromadnom rozsudku smrti nad vyše tromi stovkami evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov sa súd zachoval zvláštne. Odsúdencov neuväznili a nechystali na popravu, ale nechali ich niekoľko týždňov voľne sa pohybovať po Bratislave. Počas tohto obdobia ich sudcovia a aj v meste sa nachádzajúci jezuiti ďalej vyhľadávali a opakovane im núkali oslobodenie s podmienkami - odchod do exilu alebo odchod domov s tým, že sa nebudú venovať svojmu kňazskému alebo učiteľskému povolaniu. Museli by však podpísať tzv. reverzy, teda formálne priznanie si viny. Práve počas tohto obdobia väčšina na smrť odsúdených protestantov reverzy podpísala a odišli z Bratislavy. Medzitým aj cisár zmenil trest smrti na väzenie. Zostala však necelá stovka mimoriadne pevných, ktorí vytrvale odmietali podpísať priznanie si údajnej viny a boli ochotní trpieť krutý trest. Tých napokon v máji 1674 rozoslali do väzení na viaceré miesta v krajine: do Leopoldova, na Branč, či do Komárna.
.
V MARCI 1675 IŠLO 41 ĽUDÍ NA GALEJE
Prišiel marec 1675 a 41 väzňov z rôznych väzníc pozvážali do rakúskej dediny Schottwien, aby ich pešo odviedli na galeje do Neapola v Taliansku. 25 bolo kalvínov, 16 evanjelikov. 13 evanjelikov a najmenej 5 kalvínov bolo z územia dnešného Slovenska. Dvaja zomreli od vysilenia už počas eskorty, šiestich vysilených nechali v talianskom meste Chieti, traja eskortovaní ušli, zvyšných 30-tich predali 8. mája 1675 v Neapole na galeje. Tam museli otrocky pracovať pripútaní na lodiach k veslám. Šiesti na galejach zomreli. Zvyšných 24-och sa podarilo vyslobodiť 11. februára 1676 holandskému admirálovi Michielovi de Ruyterovi, ktorý sa práve nachádzal v oblasti a trval u miestnych autorít na prepustení uhorských galejníkov. Presvedčil úrady, že nejde o vzbúrencov proti svojmu panovníkovi, ale vzdelancov, ktorí trpia pre svoju neochvejnosť vo viere. Ako Ruyter potom vyhlásil, dosiahol v živote veľa víťazstiev, ale oslobodenie nevinných uhorských kňazov a učiteľov z galejí považoval za svoj najväčší úspech.
.
NIEKTORÍ GALEJNÍCI:
MICHAL GOTSCH (1604-75) bol evanjelickým farárom v Kalinove (dnes okres Poltár). Zomrel na talianskej pôde počas eskortovania na galeje po niekoľkotýždňovom pochode 5. mája 1675. Mal už 71 rokov. Do poslednej chvíle odmietal prestúpiť na katolícku vieru alebo si priznať údajný podiel na sprisahaní proti cisárovi. Od júna 1674 do marca 1675 bol väznený v Leopoldove, kde ako všetci ostatní trpel nedostatkom stravy, zimou, ťažkou prácou a popri tom znášal údery dozorcov. DANIEL MAŽÁRI bol evanjelickým kňazom v Tomášovciach (okres Lučenec). Deväť mesiacov bol väznený v Leopoldove. Dňa 8. mája 1675 ho po dvojmesačnom pochode do Neapola predali na galeje, kde zomrel od vysilenia. JÁN TIMKOVIČ bol evanjelický farár v Lešti (dnes okres Zvolen). V Leopoldove bol uväznený 9 mesiacov. Zomrel na galejach 6. februára 1676, teda len šesť dní pred oslobodením galejníkov holandským admirálom Ruyterom. MICHAL PAVLOVIČ bol rektorom školy v Martine. Zomrel 4. októbra 1675 na galejach. TOMÁŠ STELLER bol konrektorom (zástupcom riaditeľa) banskobystrického evanjelického gymnázia. Z galejí sa oslobodil po zásahu admirála Ruytera. Následkom bitiek a zlého zaobchádzania vo väzení v Leopoldove a na galejach mal silne poškodený zrak. Žil v exile, r. 1683 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde sa stal evanjelickým kňazom. Postupne však oslepol, tak sa utiahol do súkromia. Zomrel r. 1715. ANDREJ VÉGH-TURÓCI bol evanjelickým farárom vo Fiľakove. Deväť mesiacov bol vo väzení v Leopoldove. Z galejí ho vyslobodil admirál Ruyter 11. februára 1676. Bol však telesne taký zničený, že v exile skoro zomrel. BALTAZÁR NIKLETIUS bol evanjelickým farárom v Dolnej Strehovej. Prežil bratislavský sud, leopoldovské väzenie aj neapolské galeje. Dňa 11. februára 1676 ho vyslobodil admirál Ruyter. Žil v švajčiarskom exile, neskôr sa vrátil do vlasti. MIKULÁŠ LEPORÍNI bol evanjelickým farárom v Poltári. Trpel vo väzení v Leopoldove. Bol odvedený v katastrofálnych podmienkach ako väzeň na galeje v Neapole, kam ho predali 8. mája 1675. Vydržal muky pevný vo viere, až ho 11. februára 1676 vyslobodil spolu s ďalšími admirál Ruyter. Istý čas pobudol v exile, potom sa vrátil do vlasti. MIKULÁŠ BUGÁN (1625-1703) bol evanjelickým farárom v (Šajavskom) Gemeri (dnes okres Revúca). Bol 9 mesiacov väznený v pevnosti v Komárne. Vydržal aj eskortovanie do Talianska. Dňa 8. mája bol predaný na galeje, kde bol do 11. februára 1676, keď ho admirál Ruyter spolu s ostatnými uhorskými galejníkmi vyslobodil. Zostal vo švajčiarskom exile. do vlasti sa vrátil r. 1681. SAMUEL NIKLETIUS bol evanjelický kňaz z Novej Bane. Z galejí bol oslobodený po zásahu holandského admirála Michiela de Ruytera 11. februára 1676. JURAJ LÁNI bol evanjelickým rektorom v Krupine. V apríli a máji 1674 ho väznili na Bratislavskom hrade, potom na hrade Branč. V marci 1675 ho zaradili do eskorty na galeje v Taliansku. Dňa 1. mája 1675 už na talianskej pôde z eskorty utiekol a odišiel do nemeckého exilu, kde zomrel. TOBIÁŠ MASNITIUS bol evanjelickým kaplánom v Ilave. Od mája 1674 do marca 1675 ho väznili v Leopoldove. Potom ho vojaci viedli so skupinkou ďalších väzňov na galeje do Talianska. Dňa 1. mája 1675 z eskorty ušiel, šiel do nemeckého exilu. Neskôr sa vrátil do Uhorska. JÁN SIMONIDES bol evanjelickým rektorom v Brezne. Po deviatich mesiacoch strávených v ťažkých podmienkach vo väzení v Leopoldove ho vojaci v skupinke s ďalšími väzňami pešo odvádzali na galeje do Talianska. Dňa 1. mája 1675 ušiel z eskorty, dostal sa do nemeckého exilu a neskôr sa vrátil do Uhorska.
