.
Keď bol Krman dieťa, jeho otec musel odísť z domu a skrývať sa
Daniel Krman mal zložité už detské roky. Matka ho porodila r. 1663 v Omšení, krátko po tom, ako vo vysokom štádiu tehotenstva utiekla pred Tatármi, ktorí vraždili ľudí, brali ich do otroctva a pálili domy. V r. 1672, keď bol jeho otec, Daniel Krman starší, evanjelickým farárom v Turej Lúke a malý Daniel mal 9 rokov, prišla do ich dediny štátna komisia s katolíckym biskupom Jurajom Báršoňom, ktorá žiadala kľúče od evanjelického kostola. Túto požiadavku zobralo miestne evanjelické obyvateľstvo ako pokus pripraviť ich o kostol, lebo podobné praktiky sa robili aj na iných miestach, a na komisárov sa vrhli. Pri útoku zomrel jeden z členov komisie, biskupa Báršoňa z rúk rozčúleného davu vyslobodil evanjelický farár Daniel Krman starší. Úrady však obvinili z podnecovania vzbury práve farára - otca 9-ročného Daniela. Turolúcky evanjelický farár v snahe vyhnúť sa zatknutiu ušiel zo svojho pôsobiska a niekoľko rokov sa skrýval na rôznych miestach krajiny. Malý Daniel Krman tak vyrastal v neprítomnosti otca, ktorý bol zároveň v neustálom nebezpečenstve.
.
Krman ako 15-ročný odišiel do škôl v zahraničí. Po návrate sa stal farárom
Daniel Krman chodil do škôl na viacerých miestach na Slovensku, v 15-ich rokoch však odišiel do zahraničia - najskôr na gymnázium do Vratislavi, potom študoval na nemeckých univerzitách v Lipsku a vo Wittenbergu. Na Slovensko sa vrátil ako 20-ročný r. 1683. Stal sa rektorom v Ilave, potom v Mošovciach a od r. 1687 bol farárom v Turej Lúke ako predtým jeho otec. V r. 1690 prešiel mladý Krman za farára do neďalekej Myjavy. Keď však úrady, ktoré sa vytrvalo snažili o rekatolizáciu krajiny, po viacerých rokoch chceli na evanjelickej Myjave inštalovať miesto Krmana katolíckeho farára, evanjelickí Myjavčania dosadeného katolíka vyhnali. Úrady označili Krmana za iniciátora nepokojov a r. 1699 ho uväznili v Čachticiach. Po troch mesiacoch však Krman z väzenia ušiel do Nemecka, kde počas pobytu v Berlíne požiadal pruského panovníka Fridricha, aby jeho veľvyslanec vo Viedni intervenoval u cisára v prospech myjavských evanjelikov, čo sa aj stalo. R. 1700 šiel Krman z Nemecka do Viedne, kde dostal od veľvyslancov Pruska a Holandska listinu, v ktorej sa píše, že dostali od cisára ústny súhlas na to, aby na Myjave a v šiestich okolitých obciach mali evanjelici pokoj. Táto ochranná listina im tento pokoj aj na niekoľko rokov zabezpečila.
.
Krman sa dostal na čelo evanjelikov. Navrhol kultúrnu obnovu Slovenska
Od r. 1703 veľkú časť Uhorska ovládol povstalec František II. Rákoci, tolerantný katolík, a činnosť evanjelikov sa začala opäť rozvíjať. Slováci boli v tom čase väčšinou evanjelici. Daniel Krman sa medzitým stal superintendentom, teda evanjelickým biskupom. V r. 1707 sa v Ružomberku konala synoda evanjelickej cirkvi, kde bol ústrednou postavou práve Daniel Krman. Úlohou tohto niekoľkodňového stretnutia bola komplexná obnova evanjelickej cirkvi po dlhých rokoch rekatolizácie, teda odoberaní kostolov, vyháňaní farárov a pod. Na synodu si Krman vypracoval aj podklady, ktorými chcel kultúrne, vzdelanostne a školsky zásadne pozdvihnúť evanjelictvo a osobitne Slovákov. Vypracoval latinský spis Modestae et sine praejudicio cujuspiam scriptae Cogitationes, de Malis malorumque remediis ecclesiae evangelicae, potissimum vero Slavicae (Súkromné úvahy bez predsudkov o zle a liekoch proti zlu najmä v slovenskej evanjelickej cirkvi). V spise napr. žiadal premeniť prešovské kolégium (vyššia škola) na univerzitu, čo by umožnilo uhorskej mládeži absolvovať vysokoškolské štúdium doma, lebo by nemuseli za ním chodiť do zahraničia. Podľa Krmanovho spisu by sa vo všetkých mestách krajiny mali zriadiť kníhkupectvá, aby si ľudia nemuseli knihy kupovať v zahraničí alebo ich prepisovať. Pri školách a cirkevných zboroch žiadal vybudovať verejné knižnice. Navrhol tiež zriadiť tlačiareň, ktorá by mala slúžiť predovšetkým Slovákom. Povstalec František II. Rákoci však začal od r. 1708 vojensky strácať, až r. 1711 uzatvoril s cisárom mier a z krajiny sa stiahol. S Rákociho pádom padli aj Krmanove plány na veľkú kultúrnu obnovu Slovákov.
.
Spisovateľ Krman – ako pomenovať Slovákov v latinčine
Latinčina celé stáročia nerozoznávala pojmy Slovan a Slovák - až v 19. storočí. Dovtedy boli Slováci aj Slovania po latinsky jednotne „Slavi“, a či išlo len o Slovákov alebo o všetkých Slovanov, vyplynulo z kontextu. Ako napísal jazykovedec Ľubomír Ďurovič, prvý, kto sa pokúsil do latinčiny zaviesť pojem Slovák, bol práve Daniel Krman. Zachovali sa jeho dve rukopisné gramatiky spoločného spisovného jazyka Slovákov a Čechov - jedna z r. 1704 (chýba jej prvá strana, takže nevieme jej presný názov), druhá z r. 1729 s názvom Rudimenta linguae slavico-bohemicae... (túto pripravoval do tlače, no nepodarilo sa mu ju vydať). Úryvok zo štúdie Ľubomíra Ďuroviča:
(...) Ten istý Daniel Krman utvoril aj latinský názov pre náš národ Slovacii alebo Slovaci, na rozdiel od dovtedy – ale aj odvtedy! – vo vtedajšej latinčine používaného nediferencovaného Slavi, ktoré mohlo znamenať ‚Slovania‘ i ‚Slováci‘ (aj Bernolák ešte stále píše „...de literis Slavorum“ a „Grammatica Slavica“, až M. M. Hodža špecifikuje „Epigenes slovenicus“). Tak titul druhej, pre uväznenie nedokončenej Krmanovej gramatiky znie „Rudimenta linguae slavico-bohemicae ... in gratiam Slovaciorum, hac lingua utentium...“, t. j. aby sa zavďačil Slovákom, ktorí tento jazyk používajú...
.
Pojem Krmana pre spisovný jazyk Slovákov a Čechov - lingua slav(ic)o-bohemica
Ako tiež historik Ľubomír Ďurovič píše, Daniel Krman zároveň ako prvý vôbec zaviedol termín „lingua slav(ic)o-bohemica“, teda „jazyk slovensko-český“. Je to označenie pre spoločný spisovný jazyk Slovákov a Čechov, pričom jeho slovenský variant má aj slovenské prvky. Tento pojem prevzal od Daniela Krmana aj ďalší slovenský gramatik Pavol Doležal, ktorý rukopis svojho predchodcu poznal a pri svojej knihe Grammatica Slavico-Bohemica z r. 1746 z neho vychádzal. Úryvok zo štúdie Ľubomíra Doležala:
Teda Krmanov konštitutívny vklad do dejín slovenského národa spočíva v tom, že výrazne konštatoval existenciu slovenského národa, iného než je národ český, a že vymedzil spoločný spisovný jazyk Slovákov a Čechov (lingua slavico-bohemica), tento jazyk dostatočne opísal a hojne doložil, ako znie aj u nás Slovákov. Teda dnes často opakovaný názor, akoby Krman a neskôr Pavel Doležal boli chceli svojimi gramatikami učiť Slovákov po česky, stavia veci na hlavu. Aj Krman, aj Doležal ustaľujú a opisujú spisovný jazyk Slovákov (iný vtedy neexistoval!) tým, že do dovtedy používanej spisovnej, vlastne už vtedy archaickej češtiny „zlatého veku“ zavádzajú aj slovenské fonetické a gramatické varianty. Preto ho aj po latinsky pomenúvajú jazykom slovensko-českým.
.
Krmanov výraz „natio slavico-bohemica“ v reči pred švédskym kráľom r. 1708
Na synode evanjelickej cirkvi v Ružomberku r. 1707 sa tiež rozhodlo, že Daniel Krman pôjde za švédskym kráľom Karolom XII. žiadať o podporu pre uhorské evanjelické školstvo. Krman sa so švédskym kráľom, ktorý bol práve na vojnovom ťažení v Rusku, stretol r. 1708. Vo svojom latinskom Cestovnom denníku, v ktorom opisuje cestu a ktorý za jeho života zostal v rukopise, píše, že keď ho prijal vo svojom poľnom stane švédsky kráľ, Krman požiadal o podporu aj preto, nech „dvoje národov, maďarský a slovensko-český, pozostávajúce z niekoľko stotisíc duší, majú Svätú Bibliu Lutherovu“ (preklad Gustáv Viktory). Historik Ľubomír Ďurovič v tejto súvislosti upozornil:
(...) A paralelne s tým Krman tento pojem používa pre slovenské veci aj inde, napríklad v politickom kontexte: tak hovorí na audiencii u švédskeho kráľa v jeho hlavnom stane v Rusku „nostra duplex natio hungarica et slavico-bohemica“, t. j. náš dvojitý štátny národ maďarský a slovensko-český, čo vždy predtým aj potom bolo len natio hungarica.
.
Krmana r. 1729 zatkli. Vraj podnecoval vzburu
V r. 1729 sa Danielovi Krmanovi úplne zmenil život. Zatkli ho. Na začiatku prípad, keď mal už 66 rokov, bolo, že prijal do evanjelickej cirkvi moravského katolíka Václava Mlynářa. Po prestúpení Václava Mlynářa na evanjelickú vieru prišli tohto Moravana úradníci s pomocou vojakov na Myjavu zatknúť. Myjavčania sa však vzbúrili a zatknutého Mlynářa vyslobodili. Následne úrady nariadili zatknúť farára Daniela Krmana, lebo vraj podnecoval vzburu. Krman sa dostavil do Bratislavy, kde ho internovali na hrade. Informácie o tom pre časopis Hamburgerische Correspondent z r. 1730 podal Krmanov syn Matej:
V liste a pamätnom spise (...) rozpráva Matej Krman, že 1. júna 1729 objavil sa na Myjave istý Moravan Václav, katolíckeho náboženstva, a ponosoval sa, že ho posadol diabol. Darmo sa obrátil o pomoc k svojim kňazom. Odmietli ho a vyhrážali sa mu, že ho dajú zbiť. Pobral sa teda so svojím nešťastím k myjavskému evanjelickému farárovi, superintendentovi Krmanovi. D. Krman mu spočiatku nedôveroval a chcel ho tiež odmietnuť. Potom si to však rozmyslel. Venoval záležitosti deň, postil a modlil sa a z Václava vyhnal diabla. Václav dojatý k slzám ďakoval za pomoc a žiadal Krmana, aby mu prislúžil Večeru Pánovu, ba aby ho prijal do evanjelickej cirkvi. Krman mu predbežne nevyhovel; neskoršie mu aj v tom urobil po vôli.
.
Historik Szimonidesz: Zatknutie Krmana mohla byť pripravená pasca
Historik Ľudovít Szimonidesz napísal, že príchod Moravana Václava Mlynářa za Danielom Krmanom na Myjavu mohla byť aj pripravená pasca s cieľom odstrániť ho:
Východisko celej udalosti je také fantastické, že nemôžeme sa ubrániť podozreniu, či to všetko nebola objednaná a nastrojená hra na zahubenie Krmanovo. K tomuto podozreniu vedie nás aj to, že evanjelická cirkev sa vo všeobecnosti nezaoberá vyháňaním diablov. V katolíckej cirkvi viera v démonov v tej dobe a napotom bola taká živá, že podnes ostali v ich obradných knihách úpravy, vzťahujúce sa na vyháňanie diabla. Mlynářovo diabolstvo je teda typickou katolíckou chorobou. K tomu Mlynář je ani nie Myjavec ani z okolia Myjavy, ale Moravan. Jeho príchod ku Krmanovi bol teda v každom ohľade podozrivý.
.
Krman na vypočúvaní: Strážmajster dal povel k streľbe, čo popudilo ľud
V decembri 1729 Daniela Krmana na Bratislavskom hrade vypočúvali. Bol obvinený z podnecovania vzbury na Myjave, keď zatýkali Václava Mlynářa. Krmanova výpoveď sa zachovala v archívoch. Parafrázuje ju historik Ľudovít Szimonidesz:
O zatknutí Mlynářa nevedel, lebo vtedy už spal. Zobudil sa len na viacnásobný krik a hluk. V trme-vrme vyrozumel len toľko, že strážmajster dal povel k streľbe, čím ľud sa len popudil proti vojakom, ktorí sa pred presilou ľudu utiahli do svojho príbytku; ale aj tam boli napadnutí rozbúreným davom, ktorý hádzal oblokom na vojakov hrudy a kamene. Keď to videl vyslanec stolice Ján Nagy, vyviedol Mlynářa za ruku von; tento sa vybral so slzami v očiach, spolu i so svojou manželkou na faru ku Krmanovi.
.
Krman podľa súdu zapríčinil r. 1672 smrť úradníka, hoci mal len 9 rokov
Celková žaloba proti Danielovi Krmanovi obsahovala niekoľko bodov. Okrem toho, že r. 1729 údajne podnietil vzburu proti zatknutiu Václava Mlynářa a v minulosti vraj viackrát urazil katolícku cirkev, najabsurdnejším obvinením bolo, že r. 1672 ako farár spôsobil údajne svojím podnecovaním smrť vysokého úradníka, ktorý bol zastrelený pri ľudovej vzbure na Turej Lúke. Farárom tam však v tom čase bol Krmanov otec, ktorý sa volal tiež Daniel, no v žalobe sa jednoznačne tvrdilo, že farárom bol jeho syn. Ten mal však vtedy len 9 rokov.
.
Krman vraj pred smrťou vo väzení prešiel ku katolíkom; manželka to poprela
Daniela Krmana odsúdil súd r. 1731 z údajných zločinov obsiahnutých v žalobe na doživotie. Evanjelikom na Myjave zároveň vzali kostol a dali ho katolíkom. Vo väzení na Bratislavskom hrade Krman aj zomrel. Niekoľko hodín pred smrťou vraj prestúpil na katolicizmus. Povedali to dvaja jezuiti, ktorí za ním prišli do cely. Žiadny iný svedok údajnej konverzie nebol. Krmanova manželka to označila za lož. Historik Gustáv Viktory o tom napísal:
V piatok 23. septembra krátko po poludní vypovedali z hradného územia Krmanovu manželku, ktorá sa dovtedy smela zdržiavať v Krmanovej komôrke ako jeho opatrovnica. Ráno 24. septembra sa rozchýrilo, že Krman zomrel. S chýrom o Krmanovej smrti sa rozšírila zvesť, že Krman pred smrťou konvertoval, o čom sa i vtedy i neskôr veľa diskutovalo. Na dosiahnutie propagačného a psychologického účinku na evanjelikov a katolíkov ani nebolo potrebné, aby Krman skutočne katolizoval. Stačilo iba rozšírenie chýru, o ktorého pravdivosti alebo nepravdivosti sa verejnosť nemohla presvedčiť. Úmysel využiť takýto účinok Krmanovej konverzie vidieť aj na usporiadaní Krmanovho pohrebu, ktorý bol 26. septembra 1740. Pohrebné obrady vykonal v Dóme sv. Martina v Bratislave pätikostolný biskup gróf Žigmund Berényi. Pri zvukoch smútočnej hudby uložili truhlu s Krmanovým telom do krypty, ktorá je pred hlavným oltárom.
.
Zomierajúcemu Krmanovi údajne vtlačili do úst oblátku
Historik Michal Zsilinszky v životopise Daniela Krmana napísal, že mu ako zomierajúcemu jezuiti vtlačili do úst oblátku a takto vraj pred smrťou prijal katolicizmus. Keď zomrel, rozšírili, že krátko pred smrťou zanechal evanjelickú vieru a prijal katolícku. O posledných chvíľach Krmana vo väzení Zsilinszky uviedol:
Keď už po nevýslovnom mučení duševnom aj telesnú silu svoju utratil, keď posledný svoj boj so smrťou bojoval, keď by najväčšiu potrebu na odpočinok bol mal, aby sa uprostred posilňujúcej nábožnej modlitby so svojimi a svetom bol mohol rozlúčiť, vtedy, 17. septembra 1740, dvaja jezuiti, Jozef Weiszmeyer a jeho spoločník, bezočivo k nemu sa votreli, tam plačúcu manželku jeho z väzenia vyhodiac, sebou nevládnemu, umierajúcemu, lepšie povedané už zomrelému posvätnú oblátku do úst násilne vtisli, aby urbi et orbi hlásať mohli: hľa, veľký luteránsky biskup v poslednú hodinu života svojho sa obrátil a učenie katolíckej cirkvi za pravdivé uznal! Streštenosť jezuitská mnohú nepravosť spáchala na svete; ale tejto podobných len málo bola v stave história zaznačiť.
.
Krmanov epitaf – rátal s tým, že zomrie vo väzení
Daniel Krman vo väzení na Bratislavskom hrade napísal aj svoj epitaf, teda náhrobný nápis. Je to vlastne jeho stručný životopis a vyznanie, čomu v živote veril. V latinskom epitafe píše, že „sa narodil aj zomrel vo vyhnanstve“. Ako to myslel? Pokiaľ ide o Krmanovo narodenie vo vyhnanstve, mal na mysli svoje narodenie, keď jeho matka musela utiecť pred Tatármi z domu desiatky kilometrov. Pokiaľ ide o jeho smrť „vo vyhnanstve“, on už rátal pri skladaní epitafu s tým, že vo väzení aj zomrie, čo sa aj stalo – dožil sa 77-ich rokov. Epitaf (upravený preklad z latinčiny podľa M. Zsilinszkého):
.
Viac: M. Zsilinszky: Život a diela Daniela Krmana, 1901; Ľ. Szimonidesz: Proces s Danielom Krmanom, 1940; D. Krman: Cestovný denník, 1969; G. Viktory: Život Daniela Krmana ml., 1969; J. Minárik: Literárne dielo Krmana ml., 1969; Ľ. Ďurovič: Vývin kodifikácie spisovnej slovenčiny pred Bernolákom, Slovenská literatúra 1990; Ľ. Ďurovič: Gramatiky Daniela Krmana, Slovenská reč, 2012
