.
Štefánik zoznámil francúzskeho premiéra s málo známym Masarykom
Slovák Milan R. Štefánik z Košarísk vyštudoval r. 1904 na Karlovej univerzite v Prahe astronómiu a odišiel do Francúzska. Chcel mať väčšie možnosti pracovať v odbore. Neskôr získal aj francúzske občianstvo a r. 1914 po vypuknutí 1. svetovej vojny nastúpil do francúzskej armády. Mal chronické zdravotné problémy, ktoré vyvrcholili na srbskom fronte, musel ísť do nemocnice do Ríma a r. 1915 sa vrátil do Francúzska. Uvedomil si, že pri veľkých vojnách zaniká starý svet a vzniká nový a priam raketovou rýchlosťou si začal budovať sieť spoločenských stykov. Jeho cieľom bolo rozbiť Rakúsko-Uhorsko a založiť Československo. Rýchlo stúpal po rebríčku známostí, až sa dostal k premiérovi a ministrovi zahraničných vecí Aristidovi Briandovi a predstavil mu svoju koncepciu. Dovtedy sa Francúzi, nehovoriac o iných štátoch, touto myšlienkou vážne nezaoberali. Štefánik zároveň zorganizoval začiatkom r. 1916 u Aristida Brianda prijatie českého profesora Tomáša G. Masaryka, Štefánikovho bývalého učiteľa, ktorý na tejto myšlienke v exile s rôznymi roztratenými organizáciami pracoval, no vo Francúzsku bol málo známy. Prijatie Masaryka Briandom, ktoré ideovo aj organizačne pripravil Štefánik, znamenalo oficiálne akceptovanie myšlienky vzniku Československa francúzskou vládou a jej zahraničnou politikou. Vtedajší československý politik Bohdan Pavlů o tom povedal:
Štefánik rozprával mi aj o tom, ako r. 1915 prišiel do Paríža Masaryk ako máloznámy český profesor, ale že jemu, Štefánikovi, podarilo sa získať preňho pozornosť ministerského predsedu Brianda; rozprával mi o tom, ako sa uskutočnil rozhovor medzi Briandom a Masarykom, pri ktorom sa predstaviteľ francúzskej politiky prvý raz oficiálne vyslovil v prospech nárokov československého národa na slobodu; spomínal, ako to potom „Matin” (noviny Le Matin) oznámil svetu veľkým článkom, ktorý Briand pred uverejnením sám čítal a korigoval, aby francúzske osvedčenie bolo čo najoficiálnejšie. Bol to náš prvý veľký diplomatický úspech na Západe. Francúzsko bolo získané v tom čase, keď Anglicko o nás ešte nechcelo počuť a Amerika to ešte nevedela.
.
Osuský: Československé hnutie nebolo sústredené. Potom prišiel Štefánik
Krátko pred angažovaním sa Milana Štefánika u Aristida Brianda vznikol v októbri 1915 v Londýne pod vedením Tomáša G. Masaryka Český komitét zahraniční ako orgán československého odboja. Podľa dobového československého politika a diplomata Štefana Osuského zostalo však vyhlásenie Českého komitétu zahraničního z novembra 1915 v Paríži nepovšimnuté. Kľúčová bola až Štefánikova aktivita v Paríži na začiatku roka 1916. V r. 1929 Štefan Osuský napísal:
Už v januári 1916 pripravuje (Štefánik) audienciu prof. Masaryka u ministerského predsedu a zahraničného ministra francúzskeho Aristida Brianda, ktorá sa uskutočnila 3. februára a o ktorej si už napred vyjednal text úradného komuniké, pre tlač určeného. Dňa 4. februára Sauerwein otvára stĺpce Matinu (Jules Sauerwein bol redaktor novín Le Matin) prof. Masarykovi, aby čitateľom vyložil československý politický program. Do toho času československé hnutie v cudzine bolo vlastne nesústredené. V jednotlivých štátoch spojeneckých boli síce národné organizácie Čechov a Slovákov, ale ich snaženie nebolo koordinované. Takzvaný Český komitét zahraničný vlastne nebol nijakým organizovaným orgánom.
.
Štefánik zariadil, aby v Paríži bolo centrum československého odboja
Ako Štefan Osuský dodal, Milan Štefánik tiež zariadil, aby v Paríži bolo centrum československého odboja sídliace v jednej budove. Tak vznikla Národná rada československá:
Aby sa vyhlo vnútorným sporom medzi jednotlivými národnými organizáciami a aby na verejnosť revolučné hnutie československé nevyzeralo ako súkromné podujatie niekoľkých jednotlivcov, Štefánik horlil za to, aby bol ustanovený ústredný orgán revolučného hnutia československého. Ako ho ustanoviť? Kto ho má ustanoviť? Tento naozaj nesmierne ťažký organizačný problém bol vyriešený tým prostým spôsobom, že traja ľudia jednoducho vyhlásili sa za ústredný orgán pod menom Národní rada zemí českých, ktorý bol neskoršie pod tlakom a vplyvom slovenským na Národnú radu československú premenovaný.
.
Štefánikovu zásadnú aktivitu v Paríži ocenil Beneš
Aj český politik Edvard Beneš zdôraznil, že to bol práve Milan Štefánik, kto vydláždil pre československé hnutie cestu k francúzskej vláde. Dňa 6. januára 1919 Beneš napísal.
Na začátku války v době, kdy ještě nebylo o našem hnutí potuchy, kdy naše kolonie instinktivně začaly vyvolávati hnutí pro osvobození vlasti, on (Štefánik), maje už tehdy přístup k vynikajícím kruhům politickým mezi Francouzy, začal velmi intensivně pracovati! Nehledě k jeho osobním vysokým kvalitám dlužno zejména zdůrazniti, že cestu k politickým kruhům, k jednotlivým vládám, specielně francouzské a italské, otevřel našemu hnutí on.
.
Francúzska novinárka Weissová a Štefánik
Milan Štefánik a Louise Weissová sa spoznali r. 1915 - on mal 35 rokov, ona 22. Mladá vzdelaná Louise sa začala hlbšie zaujímať o medzinárodnú situáciu a postupne sa venovať novinárstvu. Štefánik podstatne mladšiu Weissovú ako muž zaujal a jej city k nemu gradovali. Dňa 27. mája 1917 mu napísala mimoriadne úprimný list, ktorý sa nachádza v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Úryvok (preklad Bohumila Ferenčuhová):
Ľúbim Vás najpravdivejším a najprostejším možným citom a už dlho sa mi zdá, že existujem iba pre lásku, ktorú od Vás dostávam. Chcela by som, aby ste vo mne našli zdroj svojej sily, jedno z tajomstiev svojej prestíže. Pokorne prichádzam požiadať Vás, aby som sa stala Vašou snúbenicou. Je to možno iba slovo, čo prichádza zbytočne po tom, čo ste mi povedali vo štvrtok. Ale ak by ste súhlasili, zbavilo by ma to zbytočného utrpenia a dovolilo opäť nájsť pokoj, ktorý som stratila po Vašom návrate. Bojím sa tejto novej neprítomnosti a necítim silu zopakovať si kalváriu, ktorou pre mňa bola Vaša kampaň v Rusku a Rumunsku. Obávam sa krehkého puta slov. Prv ako ma opustíte, chcela by som ho posilniť a poprosiť Vás, aby ste prijali skutočný dar mojej mladosti a oddanosti. Nemyslím si, že by Vás to ponížilo. Som Vás absolútne hodna. Záväzne prijímam obeť Vašej osoby, ktorú ste vzali na seba – a pomôžem Vám, aby bola ešte plnšia. Nikdy z mojich pier nebudete počuť ponosu. Dáte mi to, čo okolnosti dovolia. Viem, že teraz ste povinný starať sa o iné. Čo urobíte, bude dobré. Vždy ma nájdete hotovú otvoriť Vám náruč. Keď budete ustatý, položíte si hlavu na moju hruď a tlkot môjho srdca bude tichý, prispôsobí sa rytmu Vášho silného a pravidelného dychu. Hovorím Vám to všetko bez vášne, zbavujúc sa ilúzií, ktoré sú len sebaklamom. Píšem Vám a cítim, že som úplne čestná a úprimná. Viem, že aj Vy sa tak budete správať ku mne. Žiť pri Vás by nebolo obeťou, ako ste si, tuším, mysleli. Ak by som si myslela, že by to tak mohlo byť, popravde by som sa hanbila navrhnúť Vám to, priateľ môj, a mlčala by som. A Vy by ste boli vinný, ak by ste to prijali, a určite by ste mi neodpustili, že Vás zaťahujem do záležitosti nižšej kvality. Pre mňa jedinou obeťou je vzdať sa Vás. Krutou existenciou je nebyť Vašou ženou. Dúfam, že to odo mňa nebudete žiadať. Ak si myslíte, že už nikdy nemáte byť tak blízko pri mne, ako ste boli, povedzte mi to, prosím Vás. Hoci je už veľmi neskoro, pokúsim sa žiť s Vaším odmietnutím – bez Vás neúplná. Ale ak by ste chceli, aby som sa potom, keď budem najprv Vašou snúbenicou, stala aj Vašou ženou, bola by to plnosť života.
.
Weissová Štefánikovi: Vycítila som Vaše odmietnutie
Priama reakcia Milana Štefánika nie je známa, veľa sa však dá vytušiť z listu Louise Weissovej, ktorý mu napísala 30. júna 1917, teda po viac ako mesiaci:
Drahý priateľ, dopredu som vycítila neoblomnú jemnosť Vášho odmietnutia. Ste lepším sudcom vecí, ako som ja. To je dobre... Tajne som dúfala v akýsi zázrak z intenzity svojho citu a upokojenie z Vašej odpovede. Neprávom veríme na zázraky... Vidíte, aká som odvážna a veselá a ako prijímam Vašu vôľu. Zostávam prosto Vašou priateľkou.
.
City Weissovej k Štefánikovi pokračovali aj po skončení vojny r. 1918
Hoci Milan Štefánik nepovedal Louise Weissovej „áno“, jej city k nemu stále trvali. Vo svojich pamätiach neskôr písala o tom, ako v Paríži, keď bola redaktorkou novín L'Europe nouvelle, s nadšením prežívali koniec vojny 11. novembra 1918, no ona žila v obavách o Štefánika, ktorý sa stále nevrátil z Ruska. Úryvok z Weissovej pamätí Mémoires d'une Européenne uverejnili r. 1999 v knihe Women's Writing on the First World War:
Pokoj zbraní nadobudol platnosť o 11. hodine. Bola som v práci vo svojej kancelárii L'Europe nouvelle a snažila som si predstaviť všetky nebezpečenstvá, ktoré Milanovi Štefánikovi hrozili na Sibíri. Zrazu budovou otriasol neuveriteľný rozruch. Dvere buchli, okná sa otvorili. Ľudia kričali a ja som videla, ako moji kolegovia bežia na dvor a na ulicu. Zvony zvonili. Kanón vystrelil. Všetka práca sa prerušila, práve ako som mala urobiť rýchle záverečné edičné rozhodnutia pre náš časopis, ktorý mal uvítať koniec konfliktu, ktorého som bola tieto štyri posledné roky súčasťou. Koniec? Aspoň pre Francúzsko. Nie však pre mňa. Moje srdce bolo na Sibíri stratené v chaose mimoriadnych a zmätených udalostí. (...) Utiahla som sa do jednej kaviarne do zadnej miestnosti. Práve v tom čase Milan Štefánik bojoval niekde medzi Irkutskom a Vladivostokom v snahe dosiahnuť železnicu , ktorá bola jediným dopravným spojením pre jeho vojsko od starej rakúsko-ruskej hranice k prístavom v Čínskom mori...
.
Weissová v marci 1919 o Štefánikovi: Je to dobyvateľ
Štefánikovou vyvolenou sa Louise Weissová nestala, zasnúbil sa s Taliankou Giulianou Benzoniovou. Weissovej však o svojej láske k Benzoniovej povedal. Louise vo svojich pamätiach napísala, že Milan Štefánik jej o Giuliane okrem iného vyriekol aj nasledujúce slová: „Svojmu ľudu chcem predstaviť pannu, pannu telom, ale najmä dušou.“ V marci 1919 vyšiel v časopise Revue de Paris článok Weissovej, v ktorom Štefánika už ako ministra nového štátu - Československa - charakterizovala (preklad Arnošt Bareš): „Tento bledý muž, jehož světlé oči ozařovali vyhublý obličej, jest diplomatem a dobyvatelem.“ V máji 1919 Štefánik tragicky zahynul.
.
Viac: Women's Writing on the First World War, 1999; B. Ferenčuhová: Francúzsko a slovenská otázka 1789-1989, vyšlo r. 2008; Štefánik: Kniha prvá: spomienky a postrehy, red. Š. Osuský a B. Pavlů, 1938
