.
Slováci žiadali r. 1849 od Rakúska oddelenie Slovenska od Uhorska
Vo februári 1848 vypukli vo Francúzsku nepokoje, ktoré sa preniesli aj do iných častí Európy. Aj do Uhorska, kde sa v marci 1848 začala maďarská nacionálno-liberálna revolúcia namierená proti starému režimu rakúskeho cisárskeho dvora. Časť Slovákov, politicky vedená Ľudovítom Štúrom, si však nové pomery predstavovala inak ako maďarskí revolucionári. Štúr chcel, aby sa na území obývanom Slovákmi úradovalo v slovenčine, či aby sa na školách učilo po slovensky. Toto Maďari odmietali. Preto Slováci vystúpili so zbraňou v ruke proti maďarským revolucionárom na strane Rakúska. Po niekoľkých mesiacoch bojov išla v marci 1849 delegácia slovenských predstaviteľov, medzi ktorými bol aj Ľudovít Štúr, do Olomouca, kde sa práve nachádzal cisár František Jozef I., žiadať oddelenie Slovenska od Uhorska v rámci Rakúskej monarchie. Zo stretnutia s cisárom odišli Slováci s nádejami, že by sa to aj mohlo stať.
.
Návrh na vznik tzv. slovenskej korunnej krajiny
Rakúsko napokon s pomocou Ruska revolučných Maďarov v auguste 1849 porazilo. Rakúska vláda medzitým vymenovala za svojich slovenských dôverníkov evanjelického kňaza a básnika Jána Kollára a právnikov Františka Hanricha a Jozefa Hlaváča, ktorí vypracovali návrh na vznik tzv. slovenskej korunnej krajiny oddelenej od Uhorska. Bol publikovaný 10. septembra 1849 vo vládnych Slovenských novinách. Úryvok:
(...) Rovnoprávnosť ale iba vtedy múže byť uskutočnená, jestliže národ slovenský od nátisku maďarskej nadvlády bude na veky oslobodený a keď sa jej návrat pre budúcnosť nemožným urobí. Z tej príčiny žiada slovenský národ: (...) Aby (...) národ slovenský, od Maďarov oddelený, pod starým menom „Slovensko" (podobne ako srbská Vojvodina) k osobitnej zemi korunnej usporiadanej a vysokej vláde ríšskej bezprostredne bol podriadený.
.
Minister Bach r. 1850 nádeje na slovenskú korunnú krajinu zmaril
Keď však r. 1850 prijal slovenský spisovateľ Jonáš Záborský ponuku rakúskej vlády, aby sa stal redaktorom vládnych Slovenských novín, minister vnútra Alexander Bach mu dal najavo, že so zriadením slovenskej korunnej krajiny sa už nepočíta. Vo Vlastnom životopise Záborský napísal:
Jeho chatrnosť (postu redaktora vládnych Slovenských novín) poznal som hneď pri úradnej poklone u ministra Bacha. Tento sporiadateľ nového Rakúska riekol mi, aby som nič nepísal o „korunnej krajine slovenskej“, a keď budeme chcieť dačo vykonať alebo dáku sťažnosť zdvihnúť, aby sme nepísali o tom v novinách, lež predniesli vec orgánom vlády súkromne.
.
Štúr požiadal o vydávanie vlastných novín
Po prvotnej stabilizácii rakúskej monarchie po potlačení maďarskej revolúcie chcel Ľudovít Štúr vydávať vlastné noviny. Zachoval sa jeho koncept žiadosti o ich povolenie. Žiadosť pravdepodobne odoslal koncom augusta 1850. Úryvok z konceptu Štúrovej žiadosti (preklad z nemčiny Jozef Ambruš):
Najponíženejšie podpísaný, ktorý si lichotí , že od posledných v Uhorsku vedených vojen nezostal vysokému vojenstvu pre boj, podniknutý proti povstalcom s početnými zástupmi zo svojho národa na čele s Jozefom Hurbanom, celkom neznámy, pri posudzovaní stavu svojho národa, odkázaného v každom ohľade na pomoc, rozhodol som sa po zrelej úvahe vydávať pre tento národ politické noviny v jeho materinskej reči.
.
Štúr s vlastnými novinami neuspel
Ľudovít Štúr s novinami neuspel a celkovo bol z porevolučného vývoja na Slovensku sklamaný. Ako 15. decembra 1850 napísal svojmu ruskému priateľovi Izmailovi Sreznevskému, "nám sľúbila rakúska vláda rovnaké práva s druhými národmi, ale nedržali a nedržia z toho nič". Dňa 23. decembra 1851 písal Sreznevskému "rozmrzený" list znova:
Náš spolok literárny Tatrín vzkriesiť sa nemôže pre obleženia, novín nemáme žiadnych okrem tých, ktoré vláda pod názvom Slovenské noviny sama vo Viedni vydáva a ktoré málokto číta a ešte menej kto predpláca, muži slovenskí od vlády sú odstrčení, potupení, prenasledovaní, tí, ktorí robili, čo len mohli pre vládu, na posmech vydaní – prilož k tomu všetkému ducha po bojoch utrmácaného, nad terajším stavom neslýchane rozmrzený a máš obraz Slovenska.
.
Štúr: Slovania by sa mali pripojiť k Rusku
V tomto období sa začal výrazný nezáujem Ľudovíta Štúra o rakúsku politiku smerom k Slovákom a zároveň jeho radikálny príklon k rusofilstvu. Svoje porevolučné názory zhrnul v nemecky písanom politickom spise Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), o ktorom však verejne nehovoril. V spise rozoberá tri možnosti ako zachrániť slovanské národy. Prvou je podľa neho ich federatívny zväzok, druhou je ich existencia v rámci Rakúskej monarchie. Obe možnosti však zamieta ako nereálne. Jedine možnú budúcnosť majú slovanské národy, vrátane Slovákov, podľa Štúra, len ak sa pripoja k Rusku (preklad Adam Bžoch):
Ak teda nie je možné ani jedno, ani druhé a Slovania sa nemôžu zorganizovať a rozvíjať ani vo federatívnych štátoch, ani pod Rakúskom, zostáva potom už len tretia možnosť, totiž pripojenie Slovanov k Rusku, a jedine tá je správna a má budúcnosť.
.
Štúr: Rusko zachránilo Slovákov už r. 1849
Ľudovít Štúr zdôvodňuje svoj návrh, aby sa Slovania pridali k Rusom aj tým, že to bolo práve Rusko, ktoré prišlo na pomoc Rakúsku r. 1849, porazilo revolučných Maďarov a tak zachránilo aj Slovákov:
Nebolo to Rusko, čo prišlo na pomoc jednotlivým kmeňom, napríklad Srbom, ktorí sa pokúšali striasť neznesiteľné cudzie jarmo a v týchto dňoch viacerým bratským kmeňom zápasiacim s Maďarmi, utláčateľmi nášho národa: neprišli Rusi, hoci aj v podobe Rakúšanov, na pomoc Srbom, Chorvátom, Slovákom?
.
Štúr chcel ruštinu ako "všeobecný slovanský literárny jazyk"
Ľudovít Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti tiež odporučil, aby všetci Slovania v budúcnosti používali ruštinu ako spoločný literárny jazyk:
Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru — je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba. Všetky slovanské literatúry — okrem ruskej — sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovančina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie.
.
Štúr predpovedal zánik Rakúskej monarchie
Ľudovít Štúr tiež v diele Slovanstvo svet budúcnosti predpovedal zánik Rakúskej monarchie. Stalo sa tak r. 1918. Štúr r. 1851 napísal:
Väčšina národov v Rakúsku sa od tohto štátu odvracia, a hoci malo Rakúsko za posledných revolučných pohybov na svojej strane takmer všetky slovanské národy, nebolo schopné svojou silou zastaviť vzmáhajúcu sa búrku. Muselo požiadať o cudziu pomoc a len prostredníctvom nej sa v tom čase zachránilo. Je očividné a jasné, že keď sa proti nemu raz obráti väčšina národov, medzi nimi aj Slovania, nebude ich už možné zastaviť a Rakúsko zmizne z povrchu zemského. Nebude potom už moci, nech by bola neviem ako veľká, čo by bola vstave pozliepať dovedna časti roztrhaného Rakúska, ktoré už k sebe nepatria, nehovoriac o tom, že by mu už nebola schopná vdýchnuť život. Čo sa prežilo a stratilo svoj zmysel a význam - a to je prípad Rakúska - musí sa pominúť.
.
Čas vzniku Štúrovho proruského spisu - r. 1851
Kedy presne Ľudovít Štúr dielo Slawenthum und die Welt der Zukunft napísal, v ňom nie je jednoznačne uvedené. Mohlo to však byť r. 1851, o čom napr. svedčí aj fakt, že Štúr píše o Francúzsku ako o republike a práve v decembri 1851 došlo vo Francúzsku k prevratu a zániku republiky a r. 1852 sa krajina stala cisárstvom. Štúr to v diele nezaznamenal. Samotné zverejnenie spisu malo zložitý vývoj. Štúr rukopis tajne odovzdal pravoslávnemu kňazovi na ruskom veľvyslanectve vo Viedni Michailovi Rajevskému, tomu sa však nedarilo nájsť vydavateľa. Štúr medzitým r. 1856 nečakane zomrel. V r. 1862 odovzdal Rajevskij Štúrov rukopis ruskému slavistovi Vladimirovi Lamanskému, ktorý ho preložil do ruštiny a r. 1867 v Rusku vydal. Lamanskij zároveň v úvode diela opísal peripetie rukopisu.
.
Štúr chcel r. 1851 odísť do Srbska prednášať politické vedy
Zachoval sa koncept listu Ľudovíta Štúra Alžbete Ostrolúckej, manželke významného stoličného úradníka a Štúrovho priaznivca Mikuláša Ostrolúckeho, z r. 1851. Podľa historika Jozefa Ambruša je koncept z októbra 1851. Štúr v ňom píše, že by ho mali v Belehrade v Srbsku zvoliť na tamojšej akadémii za profesora politických vied. Ak to vraj nejaké „intrigy“ neprekazia, pozvaniu vyhovie:
Es geht die Rede das man mich in Belgrad in Fürstentume Serbien zum Professor dem polit. Wissenschaften an der dortigen Akademie erwählt habe oder gewiss wählen werde, was sehr leicht möglich ist. Wenn nicht eine Intrique dies vererteilt, werde ich diesem Rufe folgen und auf einen mir viel angemesseneren Schauplatz mich hinbegeben.
.
Štúr napokon do Srbska nešiel, predčasne zomrel
Ľudovít Štúr napokon do Srbska nešiel. Prečo, to nevieme. Žil v Modre v prenajatom byte naproti domu, kde bývala vdova po jeho staršom bratovi Karolovi so šiestimi sirotami. Štúr svojej švagrinej pomáhal s deťmi aj s financiami. Zomrel r. 1856 na otravu krvi, keď padol na poľovačke a strelil si nešťastne do nohy.
.
Viac: Ľ. Štúr: Slavjanstvo i mir buduščago, 1867 (prel. V. Lamanskij); Ľ. Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1993 (prel. A. Bžoch); Listy Ľ. Štúra (ed. J. Ambruš); Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu, 1962; J. Záborský: Vlastný životopis, 1989
