.
25-ročný Štúr o 19-ročnej Marii: Vzala mi pokoj
Keď sa 25-ročný učiteľ na evanjelickom lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr vracal r. 1840 z Nemecka, cestou sa zastavil v Hradci Králové, aby navštívil rodinu Pospíšilovcov. Jaroslav Pospíšil, novinár, bol jeho priateľ, otcom rodiny bol známy český nakladateľ Jan Pospíšil. Jaroslav mal aj sestru Marii, vtedy 19-ročnú. Keď Štúr 16. septembra 1840 od Pospíšilovcov odchádzal, na schodoch spadol a zlomil si pravú ruku. Zostal preto neočakávane ešte niekoľko dní u svojich hostiteľov. Starala sa o neho práve Marie. Po niekoľkých týždňoch, 6. novembra 1840, Štúr z Bratislavy Jaroslavovi Pospíšilovi napísal, ako mu Marie vzala pokoj a spôsobila nezahojiteľnú ranu:
Rána na pravici se již snad brzo zhojí, ale ona do srdce, již mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má, jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky jimž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovati a pro jednu oulohu pojité všecky síly vynaložiti mohl? (...) Vaše vlastenecká, dobrosrdečná, milostná skromná panna sestra strašně na mne působila, ona mi unesla dosavadní pokoj srdce (...).
.
Štúr poslal Jaroslavovi verše venované Marii, aby ich publikoval
Ľudovít Štúr zároveň k listu pripojil svoje básne venované Marii a dodal: „Naději pak se, že druhou tuto báseň (Vzpomenutí) ve svých milostných Květech propustíte, a dovolíte jí přijíti touto cestou k Oné, k jejímuž srdci mluví.“ Báseň Vzpomenutí vyšla v Květoch 19. novembra 1840, a to pod Štúrovým pseudonymom Boleslav Záhorský, ktorý bol jeho okoliu známy. Úryvky básne prepísané do prózy:
Marie! (...) Srdce valně bije, mním každou dobou vběhnout v město Vaše (...), kde dům Váš – drahé seznámení naše. Milostný přelud! (...) Tak jsi v hloubce mé duše pohřížena (...) Marie! (...) v mém srdci (...) plápol se vzmáhá, jejžto jsi vznítila (...).
.
Širší kontext Štúrovej ľúbostnej básne
Ľúbostná báseň Štúra Vzpomenutí nadväzovala na ľúbostnú poéziu Jána Kollára, ktorý písal básne o láske k Míne. Bolo to Kollárovo básnické pomenovanie jeho nemeckej lásky Friederiky Schmidtovej, ktorá však bola pre Slovákov ako žena neznáma. Štúr išiel ďalej – báseň venoval mladej Češke, ktorú osobne niektorí jeho druhovia poznali, a lásku jej vyznával v populárnych novinách, ktoré patrili jej otcovi. Teda akoby z takéhoto začiatku nebolo už pre Štúra zodpovednej cesty späť. Keďže Štúr bol v tom čase na čele slovenského mládežníckeho hnutia, ktoré sa vyjadrovalo hlavne literárne, akoby dal príklad, že byť vlastencom a zároveň mať vzťah k žene je prirodzené a aj jej verejne písať básne.
.
Štúr r. 1841 Jaroslavovi napísal, že s jeho sestrou končí
Ľudovít Štúr však po niekoľkých mesiacoch, 28. februára 1841, Jaroslavovi Pospíšilovi napísal, že v Bratislave rastie „maďarský fanatizmus“, jeho čaká boj proti Maďarom a teda neistá budúcnosť, čo má vplyv aj na jeho vzťah k Marii. Štúr zároveň pripája k listu báseň Rozžehnání (Rozlúčka). Bola zverejnená v Květoch 28. októbra 1841 opäť pod Štúrovým známym pseudonymom Boleslav Záhorský. V liste Jaroslavovi píše, že sa s jeho sestrou lúči a už jej viac nechce písať:
Přečtěte mou báseň, jíž do Květů zasílám, a dejte Marii upřimnou radu. Vy mně porozumíte! - Báseň dejte skoro tisknouti. Pochází to z vřelého srdce: já chci, aby Vaše milá, hodná Maria šťastnou byla!! (...) Já vykonám oulohu mou: Vy žíte blaženě! Nevšímejte si srdce jinocha - jemu to rokoval osud! (...) Budete-li psát do Hradce, vzkažte velectěné rodině Vaší mé úcty a pozdravení. Vzkažte je rovně Marii! Představte jí smysl básně mé s upřímnou bratskou radou zapomenouti na syna Tater. Já jí nechci více psáti: zastupte Vy, drahý Jaroslave, místo mé.
.
Štúrova báseň Rozžehnání
Ľudovít Štúr v básni Rozžehnání adresátke hovorí, aby na neho zabudla, on vraj musí zanechať všetky slasti sveta, ale nikdy nezanechá svoju vlasť, teda sa s ňou rozchádza. Začiatok básne:
Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,/ nade nímž mraky se bouřlivé shání;/ zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,/ jenž Ti posílá bolné rozžehnání:/ On na vše světa zapomene slasti,/ jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!
.
Rozžehnání ako programová báseň: Bojujúci vlastenci sa neženia
Štúrova báseň Rozžehnání je o ukončení vzťahu so ženou kvôli boju za vlasť. Text akoby bol aj po prvý raz zverejneným programom pre jeho najbližších druhov, ktorí sa rozhodli bojovať proti „maďarskému fanatizmu“ – aby sa neženili. Viacerí mladí Štúra aj poslúchli a vyhýbali sa vážnym vzťahom k ženám, aspoň spočiatku. Medzi nimi bol napríklad aj Ján Francisci.
.
Zdroje: Listy Ľ. Štúra a J. Pospíšila, časopis Květy, Slovenská národná knižnica v Martine, Múzeum Ľ. Štúra v Modre
