.
Štúr si zarábal na štúdium sám
Ľudovít Štúr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave do r. 1834, teda do svojich 19-tich rokov s podporou rodičov. Potom im však už peniaze nestačili, tak sa vrátil domov do Uhrovca a začal pracovať ako úradník. No po pár mesiacoch sa rozhodol v štúdiu pokračovať s tým, že na život si bude zarábať sám – súkromným doučovaním. Do Bratislavy sa vrátil nielen pre nadobúdanie ďalších vedomostí, ale aj kvôli slovenskému národnému pohybu – mal u mládeže rešpekt a chcel ju organizovať.
.
Štúr učil na lýceu bez riadneho platu
Ľudovít Štúr skončil štúdiá na lýceu r. 1836, zostal však na škole učiť. Stal sa námestníkom profesora Juraja Palkoviča na slovenskej katedre (stolici), ale bez platu. Katedru, teda aj Štúrovu prácu, podporovali rôzni priaznivci, takže Štúr mal istý príjem aj zo zbierok, nielen zo súkromných hodín. Ako príklad možno doložiť list z 10. februára 1837, ktorý Štúr napísal českému novinárovi Karlovi Boleslavovi Štorchovi. Štúrovi stačilo, aby dokázal pokryť svoje skromné životné náklady a mohol tak zostať naďalej učiť. Úryvok z listu Čechovi Štorchovi (M. Blaho bol evanjelický farár v L. Mikuláši a S. Stratimirovič srbský metropolita):
Plat ovšem tu žádný není, mně však jiného třeba nebylo, než abych řádně stolici nastoupiti mohl. Slyšíme k tomu, že Blaho v Mikuláši 1000 zl. stříbra na stolici takovouto v Prešporku odhodlal, k tomu prý i Stratimirovič něco poroučil, a naši mužové se již teď všemožně o to starají. Jen tolik dosáhnouti, zač se tu člověk, a byť jak nuzně bylo, udržeti může: vím, že Slovensko o tři roky jinou podobu míti bude.
.
Po návrate zo štúdií v Nemecku bol opäť bez platu
V r. 1838-40 Ľudoví Štúr študoval v Nemecku, aby si ako učiteľ jazyka a literatúry rozšíril lingvistické vzdelanie. Krátko pred návratom na Slovensko sa z jeho listu priateľovi Augustovi H. Škutétymu dozvedáme, že odmietol ponúknuté miesto profesora na kežmarskom lýceu, teda trvalé materiálne zabezpečenie. Jeho zámerom bolo vrátiť sa do Bratislavy – centra slovenského národného diania - a tam znova pôsobiť na lýceu, aj keď to nebolo vôbec isté. Čakal rok, než sa tam dostal – opäť žil z peňazí zo svojich pedagógií, teda súkromného vyučovania, aj zo zbierok na podporu katedry a učiteľa na nej. Dňa 26. novembra 1842 však A. H. Škultétymu napísal, že sa mu nedarí nájsť si súkromné vyučovanie a že je finančne na dne: „Přináším v obět můj poslední halíř, naděje se, že mne Slováci v povolání národním stojícího neopustí. (...) Zde žádné pro mne paedagogie není, pročež vydělati si nemohu.“
.
Učiteľstva ho zbavili r. 1843, ešte viac schudobnel
Dňa 31. decembra 1843 vedenie lýcea Ľudovíta Štúra z postu námestníka Juraja Palkoviča pre slovenské aktivity odvolalo. Ako píše historik Jozef Ambruš, Štúr sa po zákaze prednášok ocitol bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia, preto jeho priaznivci robili potrebné zbierky, z ktorých mal mať Štúr podporu. Už 30. januára 1844 Štúr v liste priateľovi Ctibohovi Zochovi poďakoval za pomoc, ktorú na jeho podporu zozbieral na Orave. K tomu Štúr dodal: „Veru si dobre urobil, braček, bo teraz ničoho nemám k vydržaniu sa a tu drahý život.“
.
Redakciu novín mal Štúr v byte, ktorý si prenajímal
Od návratu z Nemecka sa Ľudovít Štúr snažil získať povolenie vydávať noviny. Podarilo sa mu to až v auguste 1845. Ich názov bol Slovenskje národňje novini. Zostavoval ich v stiesnených podmienkach. Redakciu mal v byte, ktorý si prenajímal a v ktorom býval. O domácnosť sa mu starala mladšia sestra Karolína. Keď sa stal v novembri 1847 poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen, pomohlo mu k tomu možno aj to, že sa vzdal poslaneckej odmeny. Stále bolo pre neho prioritou byť v centre politického diania, nie hmotné ciele.
.
Po revolúcii 1848/9 odmietol miesto sudcu, zomrel predčasne
Slovenskje národňje novini vychádzali do revolučného roku 1848. V tom čase Ľudovít Štúr odišiel z Uhorska, pretože nová uhorská moc ho považovala za svojho nepriateľa a sliedila po ňom. Revolúcia však bola r. 1849 porazená. V r. 1850 Štúr dostal ponuku na výhodné miesto sudcu v Bratislave, čo však odmietol, lebo by mu to bránilo v politickej práci. Chcel vydávať noviny, no žiadosť mu odmietli. Od r. 1851 žil v Modre, kde zomrel jeho brat Karol, po ktorom zostalo sedem sirôt. Vdove po bratovi pomáhal starať sa o ne. Byt si prenajal v dome oproti ich domu. Prostriedky získaval zo súkromného vyučovania a občasnej publikačnej činnosti. Otec mu zomrel r. 1851 v Uhrovci. Bol učiteľom, býval v služobnom byte, ktorý následne jeho ovdovená manželka, Štúrova matka, opustila. So slobodnou dcérou Karolínou išla bývať do Trenčína, odkiaľ pochádzala. Matka zomrela r. 1853, svojho dedičského podielu po nej sa Ľudovít Štúr vzdal v prospech sestry. Sám zomrel predčasne r. 1856 po nešťastnom zranení na poľovačke. Zostalo po ňom niekoľko osobných vecí.
