.
Utajovaná schôdzka v Hlbokom v júli 1843
Je známe, že na zavedení strednej slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov sa dohodli v júli 1843 učiteľ na lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr, liptovskomikulášsky farár Michal M. Hodža a ich hostiteľ v Hlbokom, miestny farár Jozef M. Hurban. Svoju dohodu však verejne neohlásili, odložili to na rok 1844. Iniciátorom schôdzky bol 28-ročný Štúr. Kedy však prišiel k myšlienke zaviesť strednú slovenčinu ako spisovný jazyk?
.
Utajovaná schôdzka v Bratislave vo februári 1843
Ešte pred júlovou hlbockou schôdzkou sa Štúr tajne stretol s niekoľkými svojimi žiakmi na evanjelickom lýceu v Bratislave, aby im povedal o svojom zámere zaviesť strednú slovenčinu za celonárodný spisovný jazyk Slovákov. Utajovaná schôdzka bola 14. februára 1843. Aj v následnom období sa však o nej hovorilo len v úzkom kruhu. Jediný dochovaný záznam o stretnutí zanechal básnik Samo Bohdah Hroboň – aj to s odstupom od udalosti a z druhej ruky. Zmienku o schôdzke dopísal Hroboň na list, ktorý mu Štúr poslal 24. septembra 1844 z Bratislavy do Prahy, kde sa vtedy Hroboň nachádzal. Štúr v liste priateľovi Hroboňovi píše, že za ním príde Janko Gáber (jeden z účastníkov utajenej schôdzky zo 14. februára 1843), ktorý mu „všetko rozpovie“. Začiatok Štúrovho listu (súčasný pravopis):
Bohdanko môj drahý! Tu máte nášho Janka Gábera, čo sa tam k Sále a či až k Sprove poberá. Nie mi potreba mnoho písať, bo vám on všetko rozpovie a preto sa ja k Vám len pár slovami prihlasujem.
.
Deň vzkriesenia slovenčiny
Práve na Štúrov list z 24. septembra 1844 Hroboň ceruzou dopísal: „Den skríseňja slovenčini Streda 14 Unor 1843“. K tomu ešte pripísal mená účastníkov schôdzky – boli to Ľudovít Štúr a jeho žiaci Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Samo Vozár, Janko Gáber a Štúrov mladší brat Samuel.
.
Čo bolo pred februárovou schôdzkou?
Ešte v roku 1842 bol Štúr za češtinu ako spoločný spisovný jazyk Čechov a Slovákov. Potvrdzuje to aj jeho žiadosť o vydávanie novín pre Slovákov v češtine z r. 1842. Dňa 23. februára 1843 si však dal novú žiadosť, aby noviny boli - v slovenčine. Kedy Štúr prišiel k rozhodnutiu prejsť z češtiny na slovenčinu? Muselo to byť ešte pred schôdzkou 14. februára 1843.
.
Myšlienka písať v strednej slovenčine skrsla v januári/februári 1843
V r. 1842 pripravil Štúrov spolupracovník Hurban rukopis druhého ročníka literárneho almanachu Nitra ešte v češtine. K cenzorovi sa práca dostala v januári 1843, to znamená, že ešte začiatkom januára 1843 neexistoval zámer zaviesť strednú slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov. Od cenzora prišiel rukopis naspäť 11. februára 1843 – s výhradami, aby sa odstránili niektoré formulácie, ktoré mohli ohrozovať uhorskú jednotu. Almanach Nitra II. vyšiel až v r. 1844, no už v strednej slovenčine. V úvode tohto vydania Hurban píše aj o tom, kedy sa o strednej slovenčine rozhodlo - kým bol český rukopis Nitry II. u cenzora (pravopisne upravené):
Medzitým ale, čo sa rukopis Nitry (II. ročn.) sem aj tam potuloval a tlačiar naň vždy ale darmo čakal: Slováci na tú myšlienku prišli v svojom vlastnom nárečí písať.
.
Štúr: Bolo to vnuknutie
Myšlienka písať v strednej slovenčine teda skrsla buď v januári alebo začiatkom februára 1843. Keď Štúr 21. apríla 1844 písal Michalovi M. Hodžovi o príčine prechodu na slovenčinu, uviedol, že pohnútkou mu bolo „vnuknutie akési sväté“ (pôvodný Štúrov pravopis):
Žjadne malichernosti, jak je Boh nado mnou, ňepohli ma k Slovenčiňe, ale rozmisleňje sa nad Slovanstvom a vnuknuťje jakési svaté. (...) Preto stojím pri Slovenčiňe s celou dušou a buďem ju bráňiť o dušu.
.
Štúrov obrat k ruštine v 50. rokoch 19. storočia
Prišli však revolučné roky 1848/9. Maďarskú nacionalisticko-liberálnu revolúciu namierenú proti Rakúskej monarchii sa podarilo vojensky potlačiť až ruskej armáde, ktorá prišla Rakúšanom na pomoc. Na stranu rakúskeho cisára sa postavili aj slovenskí dobrovoľníci pod ideologickým vedením Ľ. Štúra, ktorý od rakúskej vlády očakával vyčlenenie Slovenska z Uhorska a zriadenie samostatného slovenského celku v rámci monarchie. Rakúšania však slovenské nádeje nenaplnili. Štúr sklamaný z rakúskeho postoja v roku 1851 napísal po nemecky dielo Das Slawentum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), v ktorom predpovedal zánik Rakúskeho mocnárstva, lebo sa vraj v budúcnosti už samo neubráni pred vlastnými nespokojnými národmi. Štúr v diele zároveň tvrdí, že jedinou reálnou budúcnosťou malých slovanských národov je „pripojenie sa k Rusku“. V jazykovej otázke Štúr dokonca odporúča, aby všetci Slovania, teda aj Slováci, používali ruštinu ako spoločný literárny jazyk (preklad Adam Bžoch):
Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru - je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. (...) Všetky slovanské literatúry - okrem ruskej - sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie.
.
Zdroje: Listy Štúra, M. Hodža: Československý rozkol, Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti
