.
Štúrov pojem zakliatia
Ľudovít Štúr mal vlastný výklad slovenských, či slovanských ľudových rozprávok. Upozorňoval na často sa v nich vyskytujúci fenomén zakliatia. Dňa 31. decembra 1843 ho zosadili z miesta učiteľa na bratislavskom lýceu, no prednášal ďalej na svojom byte. Z týchto súkromných prednášok sa zachovali poznámky študenta Karola Modrániho (jeho sestru Máriu si vzal za manželku básnik Janko Kráľ). O ľudových rozprávkach, ktoré vtedy nazývali národnými povesťami, Štúr povedal, že jednou z ich hlavných charakteristík je fenomén zakliatia. Podľa neho však nejde len o literárny jav, má vraj „hlboký význam“. Štúr tvrdil, že zakliatie možno pozorovať aj v dejinách Slovanov:
(...) Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol – a na náš svet slovanský to je trest poslaný od Boha za odpadnutie od neho – teda odpadnutie od Božej pocty, pravdy, od svojich. Zlerobenie ľuďom, potom hlavne proti pospolitosti, obci – toto je všetko odpadnutie: a kto sa toho dopustí, dopustí sa najväčšieho hriechu – a za to sa zakľaje! (...) Zakliatie toto v našich povestiach predstavené má hlboké značenie aj v našej histórii slovanskej. Keby sme z jednej výšiny na národ slovanský oči spustili - videli by sme v ňom zakliatosť. (...) Či je nie pravda, či sme nie všade odhodení, že nás za masu majú, že sme sluhovia druhým? Či nie sme zakliati?
.
Kto môže podľa Štúra Slovanov odkliať
Podľa Ľudovíta Štúra teda zakliatie v rozprávkach je prejavom Božieho trestu pre Slovanov za odpadnutie od neho, za nesvornosť, za zlé skutky. Preto vraj Slovania slúžia iným, sú len „masou“, lebo „sú zakliati“. Štúr vypozoroval v rozprávkach aj to, kto môže Slovanov odkliať, teda dostať ich von z biedy, v ktorej sa nachádzajú. Môžu to byť len jednotlivci s pozitívnymi vlastnosťami ako sú v rozprávkach:
Kto chce druhých odkliať, musí mať smelosť, vytrvalosť a poslušnosť, ktorá svojvoľníka odkľaje. Bezbožníkov a vôbec všetkých hriešnikov môže odkliať nábožnosť a pokora – a toto je vlastná povaha nášho života. (...) A kto chce byť Slovan, musí sa naučiť poslušnosti – ako národní hrdinovia naši. Ináč bude zakliaty a do ríše slovanskej nikdy nevstúpi, nikdy náš zámok sklenený – svet slovanský – neuvidí! (...) Za to – kto chce národ z tej hroznej biedy, z toho nešťastia vytrhnúť – musí sa zo všetkého, čo mu toto zakliatie pritiahlo – odrieknuť; musí s vôľou pevnou všetky tie výstupky premôcť – teda pracovitosťou, trpezlivosťou a nábožnosťou – pri tej najväčšej sile musí byť pokorný. (...) Iste, že sa naše zakliatie podarí odkliať – ale nie prv, dokiaľ sa nedáme do práce s tou najväčšou pokorou; nie prv – a dotiaľ sa len váľať budeme.
.
Štúr a očakávanie „slovanského sveta“
Čo Ľudovít Štúr chápal pod „slovanským svetom“, ktorý by mal prísť po odkliatí Slovanov, priblížil jeho žiak na lýceu Ján Francisci. Ten vo svojich spomienkach napísal, že podľa Štúrovej filozofie dejín majú prísť na vrchol ľudstva Slovania, ktorí svetu prinesú dobro. O Štúrových prednáškach na lýceu Francisci napísal:
Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský.
