.
Juraj Szelepcsényi a sťatie 83-ročného Drabíka r. 1671
Juraj Szelepcsényi bol od r. 1666 ostrihomským arcibiskupom, teda uhorským prímasom, a od r. 1671 zároveň aj miestodržiteľom Uhorska, teda po cisárovi a uhorskom kráľovi Leopoldovi I. prvým mužom v krajine. Bol tiež sudcom pri viacerých mimoriadnych súdoch. V r. 1671 bol Juraj Szelepcsényi napr. jedným zo sudcov, ktorí v Bratislave súdili českého exulanta žijúceho v Lednici pri Púchove, 83-ročného Mikuláša Drabíka, za jeho „vizionárske“ spisy. „Prorokoval“ údajný pád Habsburgovcov ako modloslužobníkov. Drabík bol členom českej cirkvi Jednota bratská. Súd ho odsúdil za urážku kráľa na odťatie ruky, odťatie hlavy a vyrezanie jazyka, ktorý sa mal pribiť na pranier. Rozsudok vykonali 16. júla 1671 pred bratislavskou radnicou. Zvyšky Drabíkovho tela aj s jeho spismi verejne spálili. Historik Ján Mocko o správaní sa Mikuláša Drabíka počas popravy napísal
Vidiac, že zomrieť musí, sám si odviazal hodvábny opasok, plášť sňal mu sluha. Čo mal pri sebe peňazí atď., daroval sluhovi. Pri kláte, na ktorom mala byť jeho pravá ruka odťatá, kľakol si a modlil sa; potom rieknuc katovi, aby bol hotový, vzal do ľavej ruky svoju modlitebnú knihu a položil pravicu na klát. Jedným úderom odťal ju kat. Zamdleného starca zdrapil katov pomocník za šticu a medzitým, čo v mdlobách ľavicou šmátral po zemi, hľadajúc vypadnutú knihu, kat mu odťal hlavu. Drabíkovo telo i s jeho knihou bolo spálené a popol vrhnutý do Dunaja.
.
Szelepcsényi predvolal r. 1673 na súd vyše 30 evanjelikov
V r. 1673 Juraj Szelepcsényi už ako predseda súdu predvolal na 25. septembra do Bratislavy 32 evanjelických duchovných a jedného kalvínskeho (počet nie je u historikov jednotný, takto to uvádza Peter Kónya) z rôznych častí krajiny. Paušálne ich obvinili z podpory sprisahania skupinky uhorskej šľachty proti cisárovi Leopoldovi I., za čo bol trest smrti. Medzi predvolanými boli napr. evanjelickí biskupi Joachim Kalinka a Martin Tarnóci, či evanjelickí farári Ján a Daniel Sinapiovci, Ján Burius, Ján Milochovský. Viacerí z nich boli známi slovenskí barokoví spisovatelia. Kňazi obvinenie odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidácie evanjelikov v krajine. V tej dobe sa ešte väčšina Slovákov hlásila za evanjelikov, až neskoršia rekatolizácia zmenila Slovensko na prevažne katolícke. O súde historik Ján Mocko napísal:
5. októbra 1673 zase zasadal súd, aby vyniesol a vyhlásil rozsudok. A pretože bez krikľavej nespravodlivosti nemohol byť vynesený, mali sami obžalovaní byť im v tom nápomocní. Hľadeli totiž zastrašovaním obžalovaných priviesť k tomu, aby sami uznali sa vinnými, a tak prosili o milosť. O 9. hodine prišiel k nim Juro Ilešházi (jeden zo sudcov) a prehovoril k nim takto: „Poďte páni, poďte a počúvajte ma! Ja trebárs z luterána stal som sa katolíkom, ľutujem vás; veď hľa, niektorí z vás boli mojimi spolužiakmi a iní dobrými priateľmi. Iste, iste, visí nad hlavami vašimi hrozný rozsudok. Štyria dozaista odsúdení budú na muky, potom sťatí a ruky ich odseknuté; ostatných očakáva smutné vyhnanstvo. Preto radím vám, proste panovníka o milosť a prihovárajte sa i za tých štyroch.“
.
Szelepcsényi ponúkol farárom exil, no museli by sa formálne priznať
Sudca Juraj Szelepcsényi dal obvineným evanjelickým farárom na výber - buď ich odsúdia, alebo sa písomne priznajú k obvineniu, no budú môcť (resp. musieť) opustiť krajinu, resp. zostať doma, ale vzdajú sa svojho kňazského úradu. Išlo o podpis tzv. reverzu. Ako píše historik Ján Mocko, duchovní boli ochotní reverz podpísať, ale iba bez priznania sa k obvineniu. Údajne im aj prisľúbili, že túto formuláciu vyhodia, ale dali im vraj napokon podvodne podpísať pôvodný reverz bez toho, že by si ho mohli prečítať. Obvinení teda reverz podpísali a odišli z Uhorska alebo zostali doma, no vzdali sa svojho kňazského povolania (jeden prestúpil na katolícku vieru, no neskôr sa vrátil k evanjelikom).
.
Szelepcsényi odsúdil r. 1674 stovky evanjelických vzdelancov na sťatie
Juraj Szelepcsényi posilnený úspechom súdu z r. 1673, keď sa mu podarilo poslať do exilu viacero evanjelických farárov, sa rozhodol predvolať na 5. marca 1674 na súd do Bratislavy všetkých ostatných evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov z Uhorska (boli to jediné dve protestantské cirkvi povolené zákonom). Szelepcsényimu sa podarilo predvolať 730 osôb, ktoré opätovne súhrnne obvinili z podpory sprisahania. Do Bratislavy však neprišli všetci. Prišlo ich odhadom asi 400, preukázateľne však 356, z toho 284 evanjelikov a 72 kalvínov, tvrdí historik Peter Kónya. Tí, čo sa na súd nedostavili, sa napr. skrývali, ušli do zahraničia a podobne. Samotní obžalovaní označili obvinenie z podpory sprisahania za vykonštruované s cieľom rekatolizovať celú krajinu. Na súde od predvolaných znova chceli, aby podpísali tzv. reverzy, teda priznanie si viny. Mnohí tvrdili, že súd nemá proti nim dôkazy o údajnej vlastizrade, preto si chce pod nátlakom a zastrašovaním vynútiť priznanie. Keďže obvinení reverz nepodpísali, súd ich v apríli 1674 odsúdil na trest smrti a konfiškáciu majetku. Rozsudok podpísal 30. apríla 1674 predseda súdu Juraj Szelepcsényi. Uvádza sa v ňom (preklad Peter Kónya):
(...) stali sa účastníkmi, spolukumpánmi a spolupáchateľmi proti tejto cisárskej výsosti a verejnému poriadku zosnovanej vzbury, povstania, vnútorného a vonkajšieho sprisahania, nezatrasúc sa ani pred najprísnejšími trestami hroziacimi za tieto zločiny, ktoré zvykové právo a zákony krajiny posvätili. Preto vyššie vymenovaných obžalovaných (...) ako previnivších sa zločinom urážky majestátu, teda nevernosti, trestajú sa stratou hlavy, ako aj – aby tie pripadli kráľovskej pokladnici – stratou kdekoľvek sa nachádzajúcich akýchkoľvek hnuteľných a nehnuteľných majetkov (...).
.
Kráľ Leopold zmenil trest smrti na väzenie
Odsúdených hneď nepopravili ani neuväznili - nechali im voľnosť, ale museli zostať v Bratislave. Medzitým ich stále presviedčali, aby podpísali reverzy. Väčšina ich napokon aj podpísala, a tí boli voľní. Samozrejme, museli sa vzdať svojho duchovného, či učiteľského úradu alebo ísť do exilu. Začiatkom mája 1674 predseda súdu Juraj Szelepcsényi tým, ktorí ešte nepodpísali, oznámil, že cisár Leopold I. im udelil "milosť" a zmenil im trest smrti na väzenie.
.
Viac: J. Mocko: Biskup Joachim Kalinka, 1897; T. Masník, J. Simonides, J. Láni: Z vlasti na galeje, 1961; P. Kónya: Niekoľko myšlienok o protireformácii, 1996; Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII., 2006
