.
Na začiatku bol spis profesora Bencsika o podradnosti Slovákov z r. 1722
Všetko sa začalo r. 1722, keď v Bratislave zasadal uhorský snem. Pri tejto príležitosti vydal profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik spis Novissima diaeta... (Najnovšie snemovanie...), v ktorom v malej pasáži o Trenčianskej stolici napadol z národnostného hľadiska Slovákov. Sú vraj pozostatkami ľudu vládcu Svätopluka, ktorý „predal krajinu Maďarom za bieleho koňa“. Svätoplukov „slovenský ľud“ sa podľa Michala Bencsika poskrýval v hornatých častiach krajiny, „no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy“. Spis urazil trenčianske stavy, teda šľachtu a mešťanov, a začali pripravovať verejnú odpoveď.
.
Vznik „protispisu“ Apológia ako obrany Slovákov
Trenčiansku župu zastupovali na sneme r. 1722 v dolnej komore šľachtici Krištof Ugronovič a Gašpar Hrabovský a trenčiansky mešťan František Tukinský, ktorí patrili aj k iniciátorom verejnej odpovede, teda anonymného latinského spisu Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi. V súčasnej slovenskej literatúre sa ujal zjednodušený názov Apológia. V slovenskom preklade od Gašpara Sedláka celý názov znie Ostne namierené proti pisateľovi spisu Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice. O okolnostiach vzniku Apológie hovorí samotný predhovor knihy. Podpísané pod ním sú „stavy Trenčianskej župy“ a adresovaný je hlavnému županovi Jozefovi Ilešházimu, z čoho vyplýva, že ide o dielo trenčianskej šľachty a meštianstva všeobecne, ktoré župan odobril. V predhovore, datovanom rokom 1724, sa ďalej píše, že trenčianske stavy sa na zostavení spisu „jednomyseľne“ dohodli roku 1722 v Ilave a definitívne ho zostavil Gnorimednopoliprostatus, čo je literárne meno vzdelanca, katolíckeho farára z Dubnice nad Váhom Jána Baltazára Magina. Mimochodom, župan Jozef Ilešházi sídlil tiež v Dubnici, v rodovom kaštieli, ktorý bol oproti Maginovej fare.
.
Literárny rámec Apológie: Diskutéri Magin, Ugronovič a Tukinský
Začiatok diela zároveň čitateľa uvádza do okolností rozhovoru hostiteľa s dvoma priateľmi. Z Apológie vyplýva, že domácim pánom je Gnorimednopoliprostatus, teda farár v Dubnici nad Váhom Ján Baltazár Magin. Prvým priateľom je Gnorimenes, teda zeman Krištof Ugronovič z neďalekých Borčíc, ktorý „si úmyselne vybral bývanie na vidieku pre duševný odpočinok - je to síce sotva na dve míle od mesta“. Druhým priateľom je Polifilus, teda František Tukinský z Trenčína, ktorý „býva v otcovskom dome pod skalami Terentiovými“ - Riman Terentius bol údajne zakladateľom Trenčína. Úryvok z úvodnej reči Gnorimednopoliprostata:
(...) dvaja priatelia, spojení veľmi pevným putom starého priateľstva, Gnorimenes a Polifilus, priblížili sa pri západe slnka k môjmu domu (...). „Ach, vitajte, priatelia!" hovorím, „(...) Kde ste sa skutočne stretli, že ste mohli razom prekročiť prah môjho domu? Veď je známe, že Gnorimenes si úmyselne vybral bývanie na vidieku pre duševný odpočinok - je to síce sotva na dve míle od mesta - Polifilus zase býva v otcovskom dome pod skalami Terentiovými. (...) Prosím - stôl, pripravený podľa mojich skromných pomerov, pozýva vás dnu k večeri takej filozofickej (...).“
.
Apológia: Bencsik urazil trenčiansku šľachtu
Zeman Krištof Ugronovič, ktorý sa skrýva za literárnou postavou menom Gnorimenes, na adresu Michala Benscika hovorí:
Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu (podľa Michala Bencsika) len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci, žíznivý smäd si hasíme len cícerovým vínom. Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.
.
Apológia: Slováci majú tie isté práva ako Maďari
V Apológii sa o Bencsikovom spise hovorí ako o „zlomyseľných a urážlivých výrokoch o slovenskom národe“. Podľa Apológie všetci Slovania bývajúci v Uhorsku (resp. Slováci) „majú to isté občianske právo ako Maďari“. Hovorí Polifilus:
Z toho, čo prv povedal Gnorimednopoliprostatus, ako aj z toho, čo si ty zhrnul, možno dostatočne dokázať, že všetci Slovania bývajúci v Uhorsku majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem, zdedenú po predkoch a aj dnes pevne ovládanú: jednako ostáva mi ešte niečo zvláštne, čo, ak sa pripomenie, úplne zošije ústa protivníkove. Čo je to teda? Hovorím, že uhorskí Slovania sú členmi toho istého národa ako Maďari.
.
Apológia: Ak nás niekto opäť urazí, sme pripravení vzdorovať so zbraňou
V závere Apológie Polifilus uviedol, že v prípade ďalšieho útoku, podobnému urážkam profesora práva na Trnavskej univerzite Michala Bencsika, môžu sa už Trenčania brániť so zbraňami:
Ak by sa však niekto opäť odvážil bezočivými slovami nás zmáčať v čiernej potmehúdskosti alebo skropiť nás zhubnou pliesňou, nájde nás pripravených vzdorovať so zbraňou. Ak totiž tieto ostne, ktoré sme doteraz nasypali protivníkovi, nevylúčili ešte plne z jeho žíl hriešnu krv, podložíme mu iné, s ostrejšími a dlhšími hrotmi a nebudú chýbať na našich hradbách ani kameňomety a oštepomety a v rukách apolónske kuše alebo Palladine kopije.
.
Apológia vyšla tlačou v roku 1728, pred ďalším snemom
Tlačou spis vyšiel v Púchove v roku 1728 - pred ďalším zasadnutím uhorského snemu. Priama reakcia na spis neprišla - Michal Bencsik ešte v tom istom roku zomrel.
.
Viac: J. B. Magin: Apológia, 2002; Trenčianske múzeum; Trenčiansky hrad
