.
Zemepán Radvanský z Radvane
Juraj Radvanský (nar. 1645) z Radvane, dnes pripojenej k Banskej Bystrici, žil v kaštieli, ktorý stojí doteraz. Mestečko Radvaň bolo od nástupu luteranizmu na Slovensku v 16. storočí evanjelické. Kostol, v časoch Juraja Radvanského evanjelický, dnes katolícky, stojí v Radvani tiež doteraz.
.
Zatknutie Radvanského
17. storočie v Uhorsku bolo plné vnútorných vojen. Často to bol odpor evanjelickej a kalvínskej šľachty proti rekatolizačným snahám vládnucich Habsburgovcov. Uhorská šľachta to považovala za porušovanie svojich práv. V r. 1678, keď mal Juraj Radvanský 33 rokov, sa v krajine začalo protihabsburské povstanie evanjelika Imricha Thökölyho. Porazené bolo r. 1686. Sám Radvanský sa do neho nezapojil. V r. 1687 ho však prišli do Radvane zatknúť. Bol podozrivý z údajného podielu na príprave nového povstania Thökölyho, ktorý žil v tom čase mimo Uhorska. Vzburu mala v Uhorsku organizovať Thökölyho manželka Helena Zrínska opevnená na hrade v Mukačeve. Radvanského dopravili do Prešova, kde vraj bolo odhalené centrum sprisahania a kde sa konal súd, ktorý neskôr dostal označenie Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky.
.
Prešovský krvavý súd, resp. Prešovské jatky r. 1687
Strojcom Prešovských jatiek bol taliansky katolík Antonio Caraffa, vtedy 39-ročný vojak, ktorý bol v službách cisára Leopolda I. Začiatkom r. 1687 ho vládca poveril, aby zostavil v Prešove súd, ktorý by vyšetril údajné prípravy na nové povstanie. Vyšetrovanie obvinených bolo spojené s mučením, rozsudky s mešťanmi a šľachticmi boli brutálne - stínanie, štvrtenie popravených tiel, rozvešanie ľudských pozostatkov na verejné miesta. Od marca do septembra 1687 popravili v Prešove na námestí vyše 20 ľudí.
.
Radvanský na Prešovských jatkách
Ako sa 42-ročný Juraj Radvanský dostal vo februári 1687 do Prešova a ako ho mučili, opisuje dobový prešovský učiteľ Ján Rezik. Dielo v latinčine s názvom Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) zanechal v rukopise. Do slovenčiny ho preložili a knižne vydali až r. 1931 (preklad Gustáv Pogány):
V mesiaci februári (1687) priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.
.
V Prešove zatkli aj Radvanského syna Jána
Keď v Radvani zatkli Juraja Radvanského, jeho syn Ján bol študentom evanjelického kolégia v Prešove, čo bola jediná vyššia evanjelická škola v krajine. Keď syn Ján Radvanský išiel v Prešove za uväzneným otcom, Antonio Caraffa dal zatknúť aj jeho. Učiteľ Ján Rezik o tom píše:
Syn Jurajov Ján Radvanský, prešovský žiak, idúc za zajatým otcom, stal sa spoluväzňom Ladislava Nagymihályiho, uväzneného na hlavnej stráži. Na druhý deň stavajú Jána pred súd; štyria kati mu ukazujú mučidlá, určené na mučenie uväznených. Vyzývajú ho, aby sa priznal k hriechom, ktorými sú obžalovaní jeho otec a ostatní. On tvrdí, že nič nevie o ničom; veď mu je ešte len 18 rokov, k tomu študuje. Miernejší trest mu vymerajú a vedú na miesto jeho väzby. Druhý deň na radnici konfrontujú Jána Radvanského s Palásthym (ďalší obvinený zo sprisahania), vtedy už ukrutne spáleným a temer pozbaveným už všetkých zmyslov. Na otázku, či pozná prítomného, povedal Palásthy, že je mu neznámy, nakoľko sa mu oči zatmeli a nevidí dobre, po reči však ho pozná. Na otázku, či je spoluvinníkom, odpovedal, že ani Ján, ani otec Juraj nie je vinný nijako nijakým hriechom, ako nevinný je i sám. Keby včera, premožený neznesiteľným bôľom, bol na nich niečo povedal, odprosuje ich a teraz všetko odvoláva, a doložil, že ak by bol povedal akúsi nepravdu, nech to nepripisujú zlomyseľnosti, ale nevýslovným trýzňam mučenia. Keď potom ani osem ku konfrontácii predvolaných sluhov Radvanských nič nesvedčilo proti nemu, Jána Radvanského pustili na slobodu.
.
K zomierajúcemu Radvanskému zavolali slovenského kňaza
Ján Radvanský po svojom oslobodení tajne vo väzení navštevoval umučeného otca. Ján tiež u Antonia Caraffu získal povolenie, aby k jeho zomierajúcemu otcovi mohol prísť slovenský evanjelický farár Ján Andricius (v Prešove bol ešte nemecký aj maďarský evanjelický farár):
Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma sv. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.
.
Radvanský pred popravou zomrel; aj tak mu odťali hlavu a telo rozštvrtili
Juraj Radvanský sa po mučení, pálení, či naťahovaní ešte niekoľko dní zvíjal v bolestiach vo väzenskej cele na podlahe, nebol schopný už zrozumiteľne rozprávať, strácal vedomie a ťažko sa s ním bolo dorozumieť. Pri mučení aj po ňom však vytrvale odmietal obvinenia z účasti na sprisahaní. Napokon ešte pred rozsudkom vo väzení zomrel. Napriek jeho smrti dal Caraffa Radvanského mŕtvolu vyvliecť 22. apríla 1687 na popravisko, kat jej odťal hlavu a odrezal končatiny. Všetky časti tela rozvešali na výstrahu na verejné miesta. Rezik píše:
Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekli z ohavných dier väznice, na vozík vyložili, a kým ostatní pešo šli na popravište, jeho vyviezol šarha. Keď ho z voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. Čo všetko nepodnikol syn tohto Radvanského, aby dostal a hocikde pochoval rozštvrteného otca, no nedostal ničoho.
.
Po niekoľkých mesiacoch časti Radvanského tela syn Ján tajne zvesil
Vyše 20-ti ľudia, ktorých popravili na Prešovských jatkách, boli predovšetkým evanjelickí šľachtici a významní mešťania z Prešova a niekoľko ľudí priviezli aj z iných miest v Uhorsku, napríklad Juraja Radvanského. Zopár bolo aj kalvínov. V tom čase bol Prešov významné evanjelické mesto. Niektorí vyšetrovaní mučenie vydržali a skutky, ktoré im kládli za vinu, odmietali ako vymyslené. Niektorí mučeniu podľahli a priznávali sa k všetkému, z čoho ich obviňovali. Rozsekané telá popravených a potupených, celé mesiace rozvešané na verejných miestach, nebolo povolené sňať - medzi nimi boli i ostatky Juraja Radvanského. Tajne pochovať svojho otca sa v novembri podujal jeho 21-ročný syn Ján. Dohodol sa na tom so šľachtičnou Klárou Keczerovou, ktorej príbuzní boli v Prešove tiež popravení a rozštvrtení. Ján Rezik o tom napísal:
Klára Keczerová z Lipovca, vdova po Mikulášovi Merse zo Svinej, bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. Vedená láskou k bratom, Andrejovi a Gabrielovi Keczerovi a k ostatným, poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorzáprahovom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zobranú zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.
.
S Radvanským bol spriaznený slovenský literát Sinapius-Horčička
Zemepán Juraj Radvanský bol v priebehu svojho života aj patrónom evanjelickej cirkvi v Radvani. V r. 1670 sem za farára povolal Daniela Sinapia. Bol to jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov v 17. storočí. Daniel Sinapius však nepôsobil v Radvani dlho. V r. 1673 ho s tridsiatkou ďalších evanjelických farárov predvolali do Bratislavy na súd za údajnú vlastizradu. Vraj podporovali sprisahanie skupiny uhorských magnátov proti cisárovi Leopoldovi, voči ktorému vláda zasiahla r. 1670. Jedným z predstaviteľov sprisahania bol František Nádašdy z Čachtíc, ktorého popravili r. 1671. Súd so Sinapiom a ďalšími evanjelickými farármi bol len jedným z celého radu opatrení cisára na podporu svojej moci. Hoci magnátski sprisahanci boli katolíci, spájať s nimi začali evanjelikov ako cirkev, pretože tí vraj oddávna vyvolávali rebélie proti Habsburgovcom. Súd dal predvolanej skupinke evanjelikov na výber - odsúdenie s hrozbou trestu smrti, vysťahovanie sa do exilu alebo vzdanie sa duchovnej činnosti. Sinapius išiel do exilu.
.
Sinapius venoval svoju prvú slovenskú exilovú knihu Radvanskému
Spisovateľ Daniel Sinapius žil vo vyhnanstve vo Wroclawi v Sliezsku. Napísal tu a v Drážďanoch vydal slovenskú knihu modlitieb a veršov pod názvom Zahradka dušičky pobožné. V úvode ju venoval Jurajovi Radvanskému a jeho manželke. Jazyk je z dnešného pohľadu zastaraná čeština so slovenskými prvkami, no v Sinapiovej dobe ho Slováci považovali za svoju literárnu normu a aj ho označovali ako "slovenský". Obsah diela odráža ťažký život Sinapiovej rodiny v exile - svet je pre neho nestály a nespoľahlivý, jedinou istotou je Boh. Začiatok jednej z jeho básní:
Těžká búrka již povstává,/ hrozní větrové dují,/ zlí lidé zlost svú kují./ Bída bídě se ozývá,/ ďábel se již rozputnal/ a lid velmi zaputnal./ Kde se máme hríšní lidé/ pred týmto dutím skrýti,/ mocnú baštu najíti?/ Svetu důveriti nelze,/ lidská ruka nemocná/ jest a nedostatečná.
.
Sinapius zostavil pre syna Radvanského zbierku slovenských prísloví
V r. 1677 dostal Daniel Sinapius ponuku stať sa rektorom gymnázia v poľskom mestečku Nowy Bojanów. Prijal ju a už v nasledujúcom roku vydal v exile pozoruhodnú knihu - prvú zbierku slovenských prísloví a porekadiel. Bola spojená s latinskými sentenciami a mala názov Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský. Venoval ju synovi Juraja Radvanského Jánovi, ktorý mal vtedy 12 rokov, a ďalšej slovenskej šľachtickej mládeži. Sinapius sám patril k drobnej šľachte. Ako autor v úvode napísal, príslovia mal od svojej matky, čiže čerpal zo živého jazyka. Mnohé slovné obraty z knihy sa na Slovensku používajú dodnes. Ukážka:
Babku k babce, budú nohavice. Bližší košula než kabát. Co si navaril, to jez. Co slina na jazyk prinese. Darovanému koňovi netreba v zuby hledeti. Drž jazyk za zubami. Dva kohúti nemohú se na jedném smetisku znašeti. Dvakrát dáva, kdo rýchlo dáva. Hladný nepreberá. Hledá dne včerajšího. Chceš-li s vlky žiti, musíš s nimi vyti. Chudoba poctivosti netratí. Jak osobe posteleš, tak ležeti budeš. Jaká praca, taká placa. Tiché vody brehy podmývají. Toliko koža a kosti na ňem. Tolko hrniec po vodu chodí, až se rozbíja. Trafila kosa na kameň. Utopil by ho v lyžičce vody. Vezmi nohy na plece. Vlka spomíname a vlk tu. Vrana rada k vrane seda. Vrana vrane oči nevykluje. Zameť každý prvé pred svým domem. Žaden bez práce nejí koláče. Žaden sa učeným nerodí. Žadnemu pečené koláče do ust nepadají.
.
Z exilu sa Sinapius vrátil k Radvanskému
Medzitým sa pomery v Uhorsku zmenili a Daniel Sinapius sa r. 1683 vrátil z poľského exilu do Radvane, kam ho za evanjelického farára opäť povolal Juraj Radvanský. V ten istý rok však Sinapius dostal pozvanie z prevažne nemeckej Levoče, aby sa stal kaplánom pre slovenské obyvateľstvo. Ako slovenský vzdelanec robil aj v miestnej tlačiarni redaktora slovenských kníh a bol aj inšpektorom levočského gymnázia. Daniel Sinapius ešte r. 1683 vydal v Levoči katechizmus Perlička dítek Božích, do ktorého vpísal vlastný úvod o slovenskom jazyku. Odporučil Slovákom, aby sa v snahe o korektnosť nesnažili čo najviac priblížiť češtine, ale aby sa v záujme zrozumiteľnosti práve naopak snažili priblížiť k živému jazyku slovenskej inteligencie. Úryvok:
Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst.
.
Pozostatky Radvanského vykopali r. 1930
Celé storočia sa nevedelo, kde sa nachádzajú pozostatky Juraja Radvanského. Bolo len známe, že jeho hlava je uložená v hrobke Radvanských na evanjelickom cintoríne v Radvani. Kde sú však ďalšie pozostatky, sa nevedelo. Zistilo sa to r. 1930, keď začali v obci Svinia pri Prešove opravovať katolícky kostol. V čase Prešovských jatiek patril evanjelikom, jeho patrónkou bola aj Klára Keczerová, ktorej príbuzných tiež popravili na Prešovských jatkách. Práve v rukopise Jána Rezika bol údaj, že Klára dala pochovať pozostatky niektorých popravených do svinianskeho kostola. V r. 1930 robotníci skutočne vykopali v kostole kostry štyroch obetí Prešovských jatiek - boli to Andrej Keczer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Palásthy. Lebky boli len tri - chýbajúca patrila Jurajovi Radvanskému, pretože jeho syn Ján si ju vzal domov do Radvane. Vo svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.
.
Praprapraprapravnučkou Radvanského bola Ostrolúcka
Praprapraprapravnučkou Juraja Radvanského bola Adela Ostrolúcka z Ostrej Lúky, ktorá aj s celou rodinou inklinovala k učeniu Ľudovíta Štúra. Adela bola siedmou generáciou potomkov Juraja Radvanského. Sled bol: Juraj Radvanský mal syna Jána, ktorý mal dcéru Alžbetu Radvanskú. Tá sa vydala za Alexia Príleského zo Zemianskeho Podhradia. Mali syna Ľudovíta, ktorý mal dcéru Ester, vydatú Rottschützovú, a tá mala dcéru Ludoviku, ktorá sa vydala za Ľudovíta Ostrolúckeho. Mali syna Mikuláša, ktorý býval v Ostrej Lúke. Adela bola jeho dcérou.
.
Viac: J. Rezik: Katovské lešenie prešovské, 1931; D. Sinapius-Horčička st.: Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988
