Zemepána Radvanského, slovenského evanjelika, r. 1687 umučili; telo rozštvrtili

Radvanský podporoval slovenskú spisbu. Literát Sinapius-Horčička venoval jeho synovi r. 1678 knihu slovenských prísloví.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Doteraz stojaca budova bývalého evanjelického kolégia v Prešove. V r. 1687 pred ňou rozštvrtili telo Juraja Radvanského.
Doteraz stojaca budova bývalého evanjelického kolégia v Prešove. V r. 1687 pred ňou rozštvrtili telo Juraja Radvanského. 

.

Zemepán Radvanský z Radvane

Juraj Radvanský (nar. 1645) z Radvane, dnes pripojenej k Banskej Bystrici, žil v kaštieli, ktorý stojí doteraz. Mestečko Radvaň bolo od čias nástupu luteranizmu na Slovensku evanjelické. Radvanský kostol, v tých časoch evanjelický, dnes katolícky, stojí tiež doteraz.

.

Zatknutie Radvanského

17. storočie v Uhorsku bolo plné vnútorných vojen. Často to bol odpor evanjelickej a kalvínskej šľachty proti rekatolizačným snahám vládnucich Habsburgovcov. Uhorská šľachta to považovala za porušovanie svojich práv. V r. 1678, keď mal Juraj Radvanský 33 rokov, sa v krajine začalo protihabsburské povstanie evanjelika Imricha Thökölyho. Porazené bolo r. 1686. Sám Radvanský sa do neho nezapojil. V r. 1687 ho však prišli do Radvane zatknúť. Bol podozrivý z údajného podielu na príprave nového povstania Thökölyho, ktorý žil v tom čase mimo Uhorska. Vzburu mala v Uhorsku organizovať Thökölyho manželka Helena Zrínska opevnená na hrade v Mukačeve. Radvanského dopravili do Prešova, kde vraj bolo odhalené centrum sprisahania a kde sa konal súd, ktorý neskôr dostal označenie Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

.

Prešovský krvavý súd, resp. Prešovské jatky r. 1687

Strojcom Prešovských jatiek bol taliansky katolík Antonio Caraffa, vtedy 39-ročný vojak, ktorý bol v službách cisára Leopolda I. Začiatkom r. 1687 ho vládca poveril, aby zostavil v Prešove súd, ktorý by vyšetril údajné prípravy na nové povstanie. Vyšetrovanie obvinených bolo spojené s mučením, rozsudky s mešťanmi a šľachticmi nebývalo brutálne - stínanie, štvrtenie popravených tiel, rozvešanie ľudských pozostatkov na verejné miesta. Od marca do septembra 1687 popravili v Prešove na námestí vyše 20 ľudí.

.

Radvanský na Prešovských jatkách

Ako sa 42-ročný Juraj Radvanský dostal do Prešova, opisuje dobový prešovský učiteľ Ján Rezik. Dielo v latinčine s názvom Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) zanechal v rukopise. Do slovenčiny ho preložili a knižne vydali až r. 1931 (preklad Gustáv Pogány):

SkryťVypnúť reklamu

Juraj Radvanský, uhorský šľachtic, právom spomínaný medzi boháčmi. Veľké množstvo zlata a striebra, dediny, lesy a mestá mu slúžili. Zo stránky mravnej človek tichý, prívetivý a taký ďaleký od vyvolávania a roznecovania nepokojov, že sa mečom málokedy opásal, nie že by ho bol zdvihol proti niekomu, ani len v najbúrlivejších časoch nie. Práva starého zemepána a vernosť k nemu zachovával a mal v úctivosti i vtedy, keď proti vzrastajúcej moci Rakúska v Uhorsku skoro každá myseľ a každá zbraň bojovala, a aby ho ani nenútili proti nemu bojovať, bohatými darúnkami získal si predných dôstojníkov Thökölyho, ktorí mu potom dali pokoj, lebo si mysleli, že svojou pokojamilovnosťou neprispeje k víťazstvu ničím. Jednako stihlo ho zlo, akého sa ani báť nemal, o ktorom sa mu ani nesnívalo; to sa prihodilo i jemu, čo najprednejším. V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. V nevýslovných bolestiach a útrapách sa zvieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný zľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

SkryťVypnúť reklamu

.

V Prešove zatkli aj Radvanského syna Jána

Keď v Radvani zatkli Juraja Radvanského, jeho syn Ján bol študentom evanjelického kolégia v Prešove, čo bola jediná vyššia evanjelická škola v krajine. Keď Ján Radvanský išiel v Prešove za uväzneným otcom, Antonio Caraffa dal zatknúť aj jeho. Učiteľ Ján Rezik o tom píše:

Syn Jurajov Ján Radvanský, prešovský žiak, idúc za zajatým otcom, stal sa spoluväzňom Ladislava Nagymihályiho, uväzneného na hlavnej stráži. Na druhý deň stavajú Jána pred súd; štyria kati mu ukazujú mučidlá, určené na mučenie uväznených. Vyzývajú ho, aby sa priznal k hriechom, ktorými sú obžalovaní jeho otec a ostatní. On tvrdí, že nič nevie o ničom; veď mu je ešte len 18 rokov, k tomu študuje. Miernejší trest mu vymerajú a vedú na miesto jeho väzby. Druhý deň na radnici konfrontujú Jána Radvanského s Palásthym, vtedy už ukrutne spáleným a temer pozbaveným už všetkých zmyslov. Na otázku, či pozná prítomného, povedal Palásthy, že je mu neznámy, nakoľko sa mu oči zatmeli a nevidí dobre, po reči však ho pozná. Na otázku, či je spoluvinníkom, odpovedal, že ani Ján, ani otec Juraj nie je vinný nijako nijakým hriechom, ako nevinný je i sám. Keby včera, premožený neznesiteľným bôľom bol na nich niečo povedal, odprosuje ich, a teraz všetko odvoláva, a doložil, že ak by bol povedal akúsi nepravdu, nech to nepripisujú zlomyseľnosti, ale nevýslovným trýzňam mučenia. Keď potom ani osem ku konfrontácii predvolaných sluhov Radvanských nič nesvedčilo proti nemu, Jána Radvanského pustili na slobodu.

SkryťVypnúť reklamu

.

K zomierajúcemu Radvanskému zavolali slovenského kňaza

Ján Radvanský po svojom oslobodení tajne vo väzení navštevoval umučeného otca. Ján tiež u Antonia Caraffu získal povolenie, aby k jeho zomierajúcemu otcovi mohol prísť slovenský evanjelický farár Ján Andricius (v Prešove bol ešte nemecký aj maďarský evanjelický farár):

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma sv. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi. Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Caraffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

.

Radvanský pred popravou zomrel; aj tak mu odťali hlavu a telo rozštvrtili

Juraj Radvanský sa po mučení, pálení, či naťahovaní ešte niekoľko dní zvíjal v bolestiach vo väzenskej cele na podlahe, nebol schopný už zrozumiteľne rozprávať, strácal vedomie a ťažko sa s ním bolo dorozumieť. Pri mučení aj po ňom však vytrvale odmietal obvinenia z účasti na sprisahaní. Napokon ešte pred rozsudkom vo väzení zomrel. Napriek jeho smrti dal Caraffa Radvanského mŕtvolu vyvliecť 22. apríla 1687 na popravisko, kat jej odťal hlavu a odrezal končatiny. Všetky časti tela rozvešali na výstrahu na verejné miesta. Rezik píše:

Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekli z ohavných dier väznice, na vozík vyložili, a kým ostatní pešo šli na popravište, jeho vyviezol šarha. Keď ho z voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesli ťarchu tela a sa odtrhli, spustili mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. Čo všetko nepodnikol syn tohto Radvanského, aby dostal a hocikde pochoval rozštvrteného otca, no nedostal ničoho.

.

Po niekoľkých mesiacoch časti Radvanského tela syn Ján tajne zvesil

Vyše 20 ľudia, ktorých popravili na Prešovských jatkách, boli predovšetkým evanjelickí šľachtici a významní mešťania z Prešova a niekoľko ľudí priviezli aj z iných miest v Uhorsku, napríklad Juraja Radvanského. Zopár bolo aj kalvínov. V tom čase bol Prešov významné evanjelické mesto. Niektorí vyšetrovaní mučenie vydržali a skutky, ktoré im kládli za vinu, odmietali ako vymyslené. Niektorí mučeniu podľahli a priznávali sa k všetkému, z čoho ich obviňovali. Rozsekané telá popravených a potupených, celé mesiace rozvešané na verejných miestach, nebolo povolené sňať - medzi nimi boli i ostatky Juraja Radvanského. Tajne pochovať svojho otca sa v novembri podujal jeho 21-ročný syn Ján. Dohodol sa na tom so šľachtičnou Klárou Keczerovou, ktorej príbuzní boli v Prešove tiež popravení a rozštvrtení. Ján Rezik o tom napísal:

Klára Keczerová z Lipovca, vdova po Mikulášovi Merse zo Svinej, bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. Vedená láskou k bratom, Andrejovi a Gabrielovi Keczerovi a k ostatným, poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorzáprahovom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu. Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Juraja, ju vlastnou rukou zobral, zobranú zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecami prechovával. Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurajovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

.

S Radvanským bol spriaznený slovenský literát Sinapius-Horčička

Zemepán Juraj Radvanský bol v priebehu svojho života aj patrónom evanjelickej cirkvi v Radvani. V r. 1670 sem za farára povolal Daniela Sinapia. Bol to jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov v 17. storočí. Daniel Sinapius však nepôsobil v Radvani dlho. V r. 1673 ho s tridsiatkou ďalších evanjelických farárov predvolali do Bratislavy na súd za údajnú vlastizradu. Vraj podporovali sprisahanie skupiny uhorských magnátov proti cisárovi Leopoldovi, voči ktorému vláda zasiahla r. 1670. Jedným z predstaviteľov sprisahania bol František Nádašdy z Čachtíc, ktorého popravili r. 1671. Súd so Sinapiom a ďalšími evanjelickými farármi bol len jedným z celého radu opatrení cisára na podporu svojej moci. Hoci magnátski sprisahanci boli katolíci, spájať s nimi začali evanjelikov ako cirkev, pretože tí vraj oddávna vyvolávali rebélie proti Habsburgovcom. Súd dal predvolanej skupinke evanjelikov na výber - odsúdenie s hrozbou trestu smrti, vysťahovanie sa do exilu alebo vzdanie sa duchovnej činnosti. Sinapius išiel do exilu.

.

Sinapius venoval svoju prvú slovenskú exilovú knihu Radvanskému

Spisovateľ Daniel Sinapius žil vo vyhnanstve vo Wroclawi v Sliezsku. Napísal tu a v Drážďanoch vydal slovenskú knihu modlitieb a veršov pod názvom Zahradka dušičky pobožné. V úvode ju venoval Jurajovi Radvanskému a jeho manželke. Jazyk je z dnešného pohľadu zastaraná čeština so slovenskými prvkami, no v Sinapiovej dobe ho Slováci považovali za svoju literárnu normu a aj ho označovali ako "slovenský". Obsah diela odráža ťažký život Sinapiovej rodiny v exile - svet je pre neho nestály a nespoľahlivý, jedinou istotou je Boh. Začiatok jednej z jeho básní:

Těžká búrka již povstává,/ hrozní větrové dují,/ zlí lidé zlost svú kují./ Bída bídě se ozývá,/ ďábel se již rozputnal/ a lid velmi zaputnal./ Kde se máme hríšní lidé/ pred týmto dutím skrýti,/ mocnú baštu najíti?/ Svetu důveriti nelze,/ lidská ruka nemocná/ jest a nedostatečná.

.

Sinapius zostavil pre syna Radvanského zbierku slovenských prísloví

V r. 1677 dostal Daniel Sinapius ponuku stať sa rektorom gymnázia v poľskom mestečku Nowy Bojanów. Prijal ju a už v nasledujúcom roku vydal v exile pozoruhodnú knihu - prvú zbierku slovenských prísloví a porekadiel. Bola spojená s latinskými sentenciami a mala názov Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský. Venoval ju synovi Juraja Radvanského Jánovi, ktorý mal vtedy 12 rokov, a ďalšej slovenskej šľachtickej mládeži. Sinapius sám patril k drobnej šľachte. Ako autor v úvode napísal, príslovia mal od svojej matky, čiže čerpal zo živého jazyka. Mnohé slovné obraty z knihy sa na Slovensku používajú dodnes. Malá ukážka:

Babku k babce, budú nohavice. Bližší košula než kabat. Co si navaril, to jez. Co slina na jazyk prinese. Darovanému koňovi netreba v zuby hledeti. Drž jazyk za zubami. Dva kohúti nemohú se na jedném smetisku znašeti. Dvakrát dáva, kdo rýchlo dáva. Hladný nepreberá. Hledá dne včerajšího. Chceš-li s vlky žiti, musíš s nimi vyti. Chudoba poctivosti netratí. Jak osobe posteleš, tak ležeti budeš. Jaká praca, taká placa. Tiché vody brehy podmývají. Toliko koža a kosti na ňem. Tolko hrniec po vodu chodí, až se rozbíja. Trafila kosa na kameň. Utopil by ho v lyžičce vody. Vezmi nohy na plece. Vlka spomíname a vlk tu. Vrana rada k vrane seda. Vrana vrane oči nevykluje. Zameť každý prvé pred svým domem. Žaden bez práce nejí koláče. Žaden sa učeným nerodí. Žadnemu pečené koláče do ust nepadají.

.

Z exilu sa Sinapius vrátil k Radvanskému

Medzitým sa pomery v Uhorsku zmenili a Daniel Sinapius sa r. 1683 vrátil z poľského exilu do Radvane, kam ho za evanjelického farára opäť povolal Juraj Radvanský. V ten istý rok však Sinapius dostal pozvanie z prevažne nemeckej Levoče, aby sa stal kaplánom pre slovenské obyvateľstvo. Ako slovenský vzdelanec robil aj v miestnej tlačiarni redaktora slovenských kníh a bol aj inšpektorom levočského gymnázia. Daniel Sinapius ešte r. 1683 vydal v Levoči katechizmus Perlička dítek Božích, do ktorého vpísal vlastný úvod o slovenskom jazyku. Odporučil Slovákom, aby sa v snahe o korektnosť nesnažili čo najviac priblížiť češtine, ale aby sa v záujme zrozumiteľnosti práve naopak snažili priblížiť k živému jazyku slovenskej inteligencie. Úryvok:

Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst.

.

Pozostatky Radvanského vykopali r. 1930

Celé storočia sa nevedelo, kde sa nachádzajú pozostatky Juraja Radvanského. Bolo len známe, že jeho hlava je uložená v hrobke Radvanských na evanjelickom cintoríne v Radvani. Kde sú však ďalšie pozostatky, sa nevedelo. Zistilo sa to r. 1930, keď začali v obci Svinia pri Prešove opravovať katolícky kostol. V čase Prešovských jatiek patril evanjelikom, jeho patrónkou bola aj Klára Keczerová, ktorej príbuzných tiež popravili na Prešovských jatkách. Práve v rukopise Jána Rezika bol údaj, že Klára dala pochovať pozostatky niektorých popravených do svinianskeho kostola. V r. 1930 robotníci skutočne vykopali v kostole kostry štyroch obetí Prešovských jatiek - boli to Andrej Keczer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Palásthy. Lebky boli len tri - chýbajúca patrila Jurajovi Radvanskému, pretože jeho syn Ján si ju vzal domov do Radvane. Vo svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.

Evanjelický kostol v Prešove, ktorom sú uložené pozostatky Juraja Radvanského okrem hlavy. Tá je v krypte Radvanských v Radvani.
Evanjelický kostol v Prešove, ktorom sú uložené pozostatky Juraja Radvanského okrem hlavy. Tá je v krypte Radvanských v Radvani. 

.

Praprapraprapravnučkou Radvanského bola Ostrolúcka

Praprapraprapravnučkou Juraja Radvanského bola Adela Ostrolúcka z Ostrej Lúky, ktorá aj s celou rodinou inklinovala k učeniu Ľudovíta Štúra. Adela bola siedmou generáciou potomkov Juraja Radvanského. Sled bol nasledovný: Juraj Radvanský mal syna Jána, ktorý mal dcéru Alžbetu Radvanskú. Tá sa vydala za Alexia Príleského zo Zemianskeho Podhradia. Mali syna Ľudovíta, ktorý mal dcéru Ester, vydatú Rottschützovú, a tá mala dcéru Ludoviku, ktorá sa vydala za Ľudovíta Ostrolúckeho. Mali syna Mikuláša, ktorý býval v Ostrej Lúke. Adela bola jeho dcérou.

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu