.
Čo boli Prešovské jatky r. 1687
Tzv. Prešovským jatkám r. 1687 bezprostredne predchádzalo povstanie uhorského šľachtica Imricha Thökölyho proti habsburskému cisárovi Leopoldovi I., ktorý bol zároveň uhorským kráľom. Táto niekoľkoročná vzbura, ktorá zachvátila veľkú časť Uhorska, sa skončila r. 1686 Thökölyho porážkou, až na jediný nedobytý hrad v Mukačeve. Na ňom vládla Thökölyho manželka Helena Zrínska, ktorá sa odmietala vzdať. Samotný Thököly bol v tureckom exile. Do Prešova vstúpilo cisárske vojsko už r. 1685. V r. 1686 sa v Prešove usídlil Antonio Caraffa, veliteľ cisárskych vojsk v tejto oblasti. Bol to taliansky generál verný cisárovi a katolíckej cirkvi. Prešov bol v tom čase evanjelické mesto, kde bolo len veľmi málo katolíkov. Caraffa cisárovi hlásil, že sa k nemu dostali informácie o tom, že Prešovčania a iní sú v styku s Thökölym a jeho manželkou v Mukačeve a chystajú nové povstanie. S cisárovým súhlasom zriadil vo februári 1687 mimoriadny súd, na ktorý začal predvolávať údajných podozrivých. Metódou výsluchu bolo mučenie, trestami verejné sťatie, následné štvrtenie tela a potom dlhodobé vystavenie ľudských pozostatkov. Od marca do septembra 1687 skončilo na prešovskom popravisku vyše 20 ľudí. Boli to všetko evanjelici, zopár kalvínov. Niektorí pri mučení alebo zo strachu pred ním konvertovali na katolicizmus. Sudcovia boli katolíci.
.
Dobové svedectvo o Jatkách od prešovského učiteľa Rezika
Najvýznamnejším dobovým svedectvom o Prešovských jatkách je spis od prešovského učiteľa Jána Rezika. Ján Rezik síce z mesta krátko pred súdom utiekol, informácie o ňom však podľa vlastných slov čerpal najmä od nemenovaného priameho svedka z prostredia cisárskeho vojska. Rezikovo latinské dielo Laniena Eperiensis (Prešovské jatky) vo svojej dobe tlačou nevyšlo, zostalo v rukopise. V slovenskom preklade od Gustáva Pogánya vyšlo až r. 1931.
.
Rezik: Prešovské jatky vyfabrikovali na základe krivej výpovede ľahkej ženy
Učiteľ Ján Rezik v diele Laniena Eperiensis píše, že celý súd založili na krivej výpovedi ľahkej ženy Alžbety Táboryovej. Naviedol ju údajne neskorší žalobca a jeden z 12-tich sudcov, Prešovčan Ladislav Szentiványi, ktorý napísal falošný list a povedal jej, aby ho odovzdala Prešovčanovi Žigmundovi Zimmermannovi, ktorému ho vraj poslala Helena Zrínska, manželka Imricha Thökölyho. Úryvok z diela Laniena Eperiensis:
Závisť rada tučnie na cudzej škode a neviem, či je lepší spôsob a cesta nahromadiť si majetky ako obžalovať a dať odsúdiť z vlastizrady bohatých a stať sa potom účastníkom ich majetkov. Z takých ľudí bol Ladislav Szentiványi, po obsiahnutí grófskej hodnosti úhlavný nepriateľ rodiny Keczerovskej. Vedel, že Žigmund Zimmermann, ktorý si vzal za manželku dcéru Andreja Keczera Zuzanu, je človek prebohatý a na svoje zväzky s preslávnou, vtedy kvitnúcou rodinou Keczerovcov i hrdý. Silou-mocou chcel ho dostať do osídla. Napísal tento Szentiványi falošný list, položil naň meno a pečať Heleny Zrínskej, adresuje ho na Zimmermanna a vyzýva ho, aby ju spolu s ostatnými priaznivcami Thökölyho neprestal i naďalej podporovať, že príde skoro jej manžel, hynúcu vec Uhrov napraví a iste nenechá svojich prívržencov bez odmeny. Začne ho potom informovať o položení cisárskeho vojska. List zveril zvrhlej prostitútke, Alžbetou Táboryovou zvanej, ktorá Žigmunda Zimmermanna - ako obyčajne - nachádza pri víne s Jánom Weberom, apatekárom v Prešove, a s Jurom Fleischhakkerom, odovzdáva mu list, ktorý títo podnapití ľudia podľa jednej mysli roztrhajú a listonošku bez odpovedi prepúšťajú. Szentiványi však posiela v mene Thökölyovej list nový, v ktorom sa im vytýka, že prvý nechali bez odpovede; na naliehavé prosby listonošky dávajú Thökölyovej odpoveď ľahostajnú; tento list si podržal Szentiványi. Alžbeta Táboryová prišla s listom i po tretí raz, ale nedostala nič, iba odpoveď neurčitú a vlažnú, ktorú tiež dostal Szentiványi. (...) Szentiványi, keď už mal obidva listy Zimmermannove, šiel do Viedne a informoval z nich upodozrievavých ministrov, čo sa robí v krajoch horného Uhorska. Vtedy sa vysiela do Prešova gróf Antonio Caraffa za delegovaného cisárskeho komisára, ktorý prišiel vo februári r. 1687 (...).
.
Zatknutie a mučenie Zimmermanna
Dňa 16. februára 1687 dal Antonio Caraffa Žigmunda Zimmermanna zatknúť ako podozrivého z udržiavania písomného styku s Helenou Zrínskou s cieľom dohovoriť sa s jej manželom Imrichom Thökölym na opätovnom vpáde do Uhorska. Zimmermann obvinenie odmietol, tak ho 25. februára podrobili mučeniu. Úryvok z Rezikovho diela:
Žigmund Zimmermann, rodom šľachtic, náboženstva evanjelického, čo do hodnosti senátor a inšpektor v meste založeného kolégia evanjelických stavov. Bol občanom prešovským a obchodníkom medzi prvými. (...) Bystrosťou umu predstihoval svoj vek; vynikal nevšednou vzdelanosťou; hovoril plynne po latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. (...) podrobili ho dňa 25. februára (...) trýzňam a ho v mučiarni tuhou prácou katanov za celé štyri hodiny - ba aj dlhšie - neľudsky rozťahovali. (...) Mnohé veci vytrvale zapieral (...); k mnohým sa v hrozných mukách priznal a udával i nevinných za hriešnikov.
.
Zatknutie a mučenie Keczera, Zimmermannovho svokra
Dňa 16. februára zatkli aj Andreja Keczera, Zimmermannovho svokra, otca jeho manželky Zuzany, vtedy už 64-ročného. Andrej Keczer však aj na mučidlách všetky obvinenia odmietol, ako hovorí úryvok z Rezikovho diela:
(...) vytiahli ho 26. februára na škripec a priložiac mu oheň k samému boku - hrozná trýzeň pre človeka tučného - mučili ho lámaním a rozťahovaním údov päť a či šesť hodín, aby sa priznal, pričom ruky mal sputnané na chrbte (...). Ale od neho nebolo počuť ani slova ani zastonanie; tak srdnato sa choval, že ani vo vyberaných mukách nevydal nijakého, sebe alebo iným škodlivého svedectva, a tým krásne zmaril neľudskú krutosť múk, sudcov a katov.
.
Rozsudok: Odtne sa ruka, hlava, telo sa rozštvrtí
Rozsudok nad prvou štvoricou, teda Žigmundom Zimmermannom, Andrejom Keczerom a ďalšími dvoma ľuďmi znel:
Najprv sa im na lešení sekerou odtne ruka, ktorú zneužívali pri písaní listov, potom mečom hlava, zatým rozštvrtení povešajú sa a zostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest (z ktorých jedna ide do Šariša, druhá do Šebeša, tretia do Levoče, ostatná do Košíc) pocestným na pobavenie a pohŕdateľom jeho veličenstva na výstrahu a postrach; hlavy sa pribijú veľkým železným klincom na šibenice.
.
Poprava Zimmermanna
Poprava prvej štvorice sa konala 5. marca 1687. Učiteľ Ján Rezik o poprave Žigmunda Zimmermanna napísal:
Po vyhlásení rozsudku jasným hlasom vyvolávača najsamprv Zimmermann vykročil na lešenie smrti (...). (...) odťal mu prešovský kat na dve rany ruku. Aký je život milý a drahý! - ani okyptený neprestáva mocne túžiť po ňom, spínajúc ruky, skrúšene prosí o milosť; potom ešte raz vracia sa k modlitbám: „Ježiši, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Kým sa tak modlil, priblížil sa mu od chrbta vojenský kat a dal mu poslednú, ale menej šťastnú ranu. Lebo hlava zostala na čiastke hrdla visieť, ktorú nešikovnosť košický kat ostro pokarhal a spomenutého kata pohoršený zohnal z lešenia.
.
Psy lízali krv popravených
Trest bol potupný - krv lízali psy, jeden žral aj vnútornosti odsúdeného. Úryvok:
Keď im ruky už boli odsekli, hlavy odťali a ich krv široko sa roztiekla po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a vyhodiac na sane, na ktorých Andreja Keczera viezli k smrti, tak povešal na šibenice na spomenutom mieste, aby každá časť odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu. Časť vnútorností zostala - nevedno, či z nedopatrenia katov a či úmyselne - na hrozne skrvavenom lešení, a keď odsúdených vyviezli k šibeniciam, stala sa pokrmom susedovho psa. Krv psi zlízali, ako v jatke, a čo stiekla pod lešenie, zhanobili nečisté svine.
.
Sťatie Keczerovho syna a Sárossyho
Druhú zo série popráv počas Prešovských jatiek vykonali 22. marca 1687. Medzi popravenými bol aj Gabriel Keczer, syn Andreja, aj Martin Sárossy, zať Andreja (ich telá po sťatí už nerozštvrtili). Gabriela Keczera zatkli vtedy, keď išiel prosiť o milosť pre otca:
Kým ako vďačný syn horlivo plní svoju úlohu, prosí pre otca milosť, prosbami a naliehaním nakláňa k priazni známych i neznámych, aby ho vyslobodil, dostáva sa deň-dva po uväznení otcovom tiež do väzenia, pod stráž ako pôvodca nových hnutí, alebo preto, že vie o nich. (...) Nadišiel už 22. marec, deň jemu posledný, na ktorý čakal odhodlaný. Dal si zavolať Jána Andricia, duchovného pastiera slovenskej cirkvi v Prešove, aby sa nebeským pokrmom ujal jeho duše (...). Po tomto obrade vzali ho zo žalára a viedli s kňazom a vojakom po boku pod meč. (...) Keď drahocenné, cez plecia prehodené rúcho oddal sluhovi a keď mu tento (sluha) zaviazal oči, sklonil sa krásnym pohybom, so zopätými rukami, pri neustálom vrúcnom modlení a obnažiac si trochu plecia, tak prijal osudnú ranu, že sa ho ruka katova nikde nedotkla na tele. Tak stuha ho zasiahla rana, že mu hlava až zo stredu lešenia odskočila do blata na zemi.
.
Keczerova sestra Klára dala tajne zvesiť pozostatky a pochovala ich
Klára Keczerová (vyd. Szinyei-Merse), sestra Andreja Keczera, sa rozhodla tajne dať zvesiť telesné pozostatky svojho brata. Pomohol jej Ján Radvanský, syn Juraja Radvanského, umučeného a rozštvrteného počas ďalšej série popráv 22. apríla 1687. Tajne odnesené ostatky dohromady štyroch ľudí pochovali v kostole v blízkej obci Svinia (vtedy evanjelickom, dnes katolíckom):
Klára Keczerová z Lipovca, vdova po Mikulášovi Merse zo Svinej, bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, ktorému prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. (...) poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby z nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Uhrov a priniesli ich jej v noci na štvorzáprahovom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestranný hrob pod vežou alebo v átriu svinianskeho chrámu.
.
Ostatky pochované v svinianskom kostole vykopali r. 1930, preniesli ich do Prešova
V roku 1930 opravovali v obci Svinia vežu katolíckeho kostola (v čase Prešovských jatiek evanjelického). Vtedy vykopali aj kostry štyroch osôb. Boli to obete Prešovských jatiek - Andrej Keczer, Juraj Radvanský, Ján Bertók a Gabriel Palásthy. V svinianskom kostole nájdené ostatky premiestnili r. 1930 do krypty evanjelického Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú doteraz.
.
Zuzanu Zimmermannovú po popravách už nevideli veselú
Zuzane Zimmermannovej, rod. Keczerovej, popravili na Prešovských jatkách manžela Žigmunda, otca Andreja, brata Gabriela a švagra Martina Sárossyho – manžela jej sestry. Manželia Zimmermannovci, ktorí boli spolu ešte len dva roky, mali malú dcérku. Dielo Jána Rezika sa zachovalo vo viacerých hodnoverných odpisoch, niekedy aj s neskôr zistenými dodatkami. V dodatku z odpisu z r. 1793 sa o Zuzane Zimmermannovej píše:
Najviac obdivu zasluhuje si spomedzi všetkých Zuzana, dcéra Andreja Keczera, verná manželka Zimmermannova, nielen pre najväčšiu stratu svojich milých, ktorí boli sťatí, ale najmä pre nezlomnosť jej ducha. Stratila mladá žena, práve keď svoju dcérušku dojčila, najsamprv mladého manžela Zimmermanna; stratila toho istého dňa vrele milovaného otca. (Matka už prv bola umrela prirodzenou smrťou.) Po niekoľkých dňoch (...) uvidela hroznú smrť vlastného brata, ako i švagra Martina Sárossyho; samé nemluvňa muselo okúsiť žalár s matkou. Bolesť, nad ktorú neviem, či bola niekedy väčšia! K tomu prišlo zhabanie nesmiernych majetkov a v jeho zápätí chudoba. Div, že po tom všetkom žena Zuzana ešte dlhé roky žila; ostala, pravda, smutná až do smrti a veselú ju potom nevidel nikto.
