Padajú kvapky slanej chuti,
po krehkých lícach stekajú.
Po plných perách jemne sa vlnia,
na jamke brady stonajú.
Bár´s by ich čert parom vzal!
Prestaňte robiť žiaľu hovorcu,
oči nech viac nerobia vrátnika,
nech viac neprší dážď z čejsi viny.
Potôčik slaný po tvári sa rinie
a v duši bičuje ťa strach,
strach čierny s chrupom upíra,
len zahryznúť a sať!
Strach brniaci, tlčúci, škriekajúci - strach.
A beznádej ťažkými rukami snaží sa lásku utopiť.
A láske, na kúsky rozobranej, na perách krvavých tancuje soľ.
Jak bolesť rozkošne znie!
Z potôčika bolesť povstáva.
V nej kameň po kameni spomienky sedia.
A z rieky more sa zrodilo,
sťa z potu a krvi rodičky,
v ňom kus mäsa,
čo srdcom býval,
viac nepočuť tlkot, len ticho ťaživo zuní.
Z mora je oceán,
v ňom všetko zlyhalo...
Splynula prázdnota,
by utunula vôňa utrpenia...
A oceán späť v more sa premieňa,
vysychá v rieku, potom v potôčik...
Len lesklé šmuhy, čo brázdia tvár,
dávajú poznať bolesť dupúcu úsmev,
bolesť režôcu vnútro,
bolesť zohyzdňujúcu lásku.
Ale pre teba to bol len výstup falošný,
mňa za herečku pasuješ.
Tá láska,
čo vo mne kedysi tak sladko vrela,
len smutno tlie zahasená lávou spaľujúcou.
