Pohľad cez okienko do čiernej tmy ma začínal unavovať. V tom som v diaľke zbadala drobné svetielka. Čím sme boli bližšie, tým sa svetielka zväčšovali a menili sa na šľahajúce plamene. Konečne som uvidela ropné veže. Môj 5 a pol hodinový let do nového nepoznaného prostredia sa blížil k cieľu.
Po vystúpení z lietadla ma doslova ovalil exoticky teplý a mierne vlhký vzduch. Na ceste do nemocnice, v ktorej som mala začat pracovať, neunikli môjmu pohľadu palmy a obytné domy ovenčené svietiacimi farebnými žiarovkami rôznych veľkostí. Pripadalo mi to ako u nás na Vianoce. Bola noc, takže som okrem tejto „parády” toho veľmi z auta nevidela.
Na druhý deň nastalo zoznamovanie sa s personálom nemocnice a blízkym okolím. Všetci boli milí, priateľskí, usmievali sa a vítali ma. Z okolia za denného svetla som bola trošku zmätená. A sklamaná. Očakávala som prepychové super moderné výškové budovy s upraveným okolím a viac zelene. Miesto toho tu boli obrovité vily a činžiaky so zvláštnymi architektonickými tvarmi, ktoré sa mi na prvý pohľad vôbec nepáčili. Zelene málo, popri ceste aleja zaprášených a napoly vysušených datľovníkov. Špina a neporiadok.
Keď som sa dostala za hranice časti, v ktorej bývam, moje oči si konečne prišli na svoje. Uvidela som výškové budovy modernejších tvarov, obložené sklom a najdrahším mramorom a viac zeleného porastu – trávniky, rôzne kríky a kde-tu i listaté stromy. Dokonca aj kvety. Aby rastliny v tejto púštnej krajine prežili, každý strom, palma a krík sa može popýšiť osobitným zavlažovaním.
Na slnku bolo do 50 stupňov, ale túto horúčavu som znášala veľmi dobre. Horšie to bolo s klimatizáciou vo vnútri budov. Tieto zariadenia na úpravu teploty vzduchu majú úplne všade - a až prehnane nastavené na tie najnižšie hodnoty. Domáci sú zvyknutý na chlad. Nenávidia horúčavy. Preto aj húfne odchádzajú v období najväčších páľav (jún-august) do krajín, kde je chladnejšie.
Začiatky usadzovania sa boli pre mňa ťažké. V prvé dni som sa zoznamovala so všetkým pre mňa dovtedy nepoznaným - novým prostredím, novými ľuďmi, novým jazykom.... Nemala som čas na smútok z odlúčenia a už vôbec nie na plač. Pripravovala som sa na interview kuvajtského ministerstva zdravotníctva, ktorým som mala preukázať svoje znalosti vo svojom odbore a potvrdiť tým platnosť dokladov o dosiahnutí vzdelania. Interview som robila takmer po 3 týždňoch po prílete. Nasledovalo obdobie čakania na podpísanie kontraktu so zamestnávateľom.
Postupne som spoznávala pravú tvár ľudi okolo mňa. Ich predstierané úsmevy a milotu, ich pohodlnosť, lenivosť a hrošiu komótnosť, ich typické „Schweje, schweje..” – čo v arabskom jazyku znamená „Pomaly, pomaly..”. Kým som podpísala kontrakt, prešiel od môjho príchodu viac ako mesiac. A to som takmer denne chodila za svojim šéfom a prosila ho, aby trošku urýchlil udalosti. Chodila som aj na riaditeľstvo, ale zo všetkých strán som počúvala len sľuby ako: „Tomorrow, inshallah”, čo v preklade znamená: „Zajtra, ak Boh dá”. Tak som zistila, že keď mi ktosi z arabov niečo sľubuje a dodá k tomu „Tomorrow, inshalah”, môžem očákávať figu borovú.
Veľmi mi v tomto období pomohli dvaja kolegovia - manželia, ktorí boli zo Slovenska. V Kuvajte neboli nováčikmi a už poznali mentalitu domácich. Nebyť ich, asi by som to po pár dňoch vzdala a ušla naspäť na rodnú hruď.
Odvtedy som sa sama seba veľakrát spýtala, či som vtedy neurobila chybu, a predsa to nezbalila. Za celý pobyt som si užila zo strany „šéfstva” ponižovania až-až. Som totiž žena - navyše slobodná žena, a tá ma v krajine ako je táto držať hubu a krok. A ja, keďže som bola vychovávaná v inom duchu ako sú vychovávané tunajšie arabské ženy, nie vždy som si dokázala zahryznúť do jazyka. Tak sa mi mnohokrát dostalo patričného upozornenia na to, kto má právo a moc v rukách v tejto zemi a kto je tu doma.
Dnes neľutujem že som zostala. Jedno staré indiánske príslovie hovorí: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní”. A myslím si, že čas doteraz strávený v Kuvajte bola pre mňa veľmi dobrá škola do života.
