Pred 60 rokmi dostávali kuvajtské ženy len základné náboženské vzdelanie. Pohyb tých, ktoré boli z bohatších rodín, bol obmedzený výlučne na dvor pri dome. Ženy pochádzajúce zo skromnejších pomerov sa museli zahaľovať, ale mohli pracovať ako pôrodné asistentky, krajčírky a učiteľky Koránu.
V 60. a 70. rokoch, kedy nastal rozmach ťažby ropy, boli liberálne prúdy veľmi silné a krajina sa stala tolerantnejšia a slobodnejšia. Údajne dokonca viac, než je teraz. Nastala expanzia vzdelania aj pre príslušníčky nežného pohlavia. Ženy sa stali symbolom modernosti a ikonou moderného štátu. Zhodili čierne abáje a nikaby.
V nasledujúcich rokoch sa začali formovať silné extrémistické prúdy, ktoré spustili oblbujúce rozširovanie nelogických obmedzovaní s používaním vlastného mylného výkladu islámu, čo malo za následok vzniku konzervatívneho myslenia u veľkej časti kuvajtského obyvateľstva.
Počas okupácie Kuvajtu Irakom, kuvajtský emir sľúbil svojim západným spojencom, že po skončení vojny posilní demokraciu v krajine. A umožní participáciu ženám v komunálnych a parlamentných voľbách. Nestalo sa tak – vplyv a výroky islámistov, že ženské volebné právo je previnenie sa voči islámu, boli silnejšie.
A tak ženy, ktoré počas invázie riskovali svoje životy, pašovali jedlo a lieky cez vojenské kontroly - pričom nejedna bola chytená, mučená a zabitá - museli celé tie roky odolávať tradíciam kuvajtskej politiky, ktorej jadro tvoria kluby zvané diwanie (vznikli z beduínskeho zvyku debatovať o rôznych otázkach v stane). Súčasné diwanie sa konajú aj mimo stanov - v honosne zariadených miestnostiach, ale čo je podstatné - bez žien.
Keď porovnám dnešný Kuvajt napríklad so Saudskou Arábiou, nie je na tom táto krajina až tak najhoršie. Tolerantnejšie spoločenské pravidlá umožňujú ženám, najmä v tých „voľnejších rodinách”, vycestovať do zahraničia aj bez sprievodu manžela. Ak žena nechce, nemusí byť zahalená. Môže sa obliekať ako chce – pričom mini a odhalené ramená sú stále považované za „antiislámsku provokáciu”. Môže študovať - dokonca i v zahraničí. Ak sa jej chce, môže pracovať. Vyjsť z domu má povolené aj bez sprievodu rodinného príslušníka. Môže riadiť auto. Vyššie píšem o „voľnejších rodinách”, pretože ešte i teraz sa tu možno stretnúť s rodinami, v ktorých očiach osamelá žena kráčajúca po ulici vyvoláva pohoršenie.
Z niektorých Kuvajťaniek sa najmä po roku 1990 stali úspešné právničky, inžinierky, doktorky, novinárky i učiteľky. Uvedomili si dôležitosť svojich základných ľudských práv a svojho nerovnoprávneho postavenia v spoločnosti. Rozbehli rozličné kampane, akcie, písali žiadosti a sťažnosti proti diskriminácii v hlasovacom práve a vytvorili rôzne organizácie na dosiahnutie svojho cieľa. Vyvinuli úctyhodný tlak, ktorý im pred dvoma týždňami toto právo priniesol v podobe zákona schváleného parlamentom. Došlo tak k zmene v zákone, ktorý umožňoval od roku 1967 voliť len Kuvajťanom – mužom - starším ako 21 rokov (okrem vojakov a policajtov, ktorí právo voliť nemajú).
Čo bolo pre mňa prekvapujúce a viedlo ma k napísaniu tohto článku, bolo zistenie, že samotné Kuvajťanky nie sú jednotné v názoroch na zrovnoprávnenie svojho postavenia v spoločnosti a v politike. A stále väčšina z nich dáva za pravdu svojim mužom, ktorí sa vyžívajú v tvrdeniach, že úlohou ženy je sedieť doma pri deťoch, starať sa o rodinu, a nie sa podielať na politike. A už vôbec nie sedieť v parlamente. Ak sa chce žena k nejakej politickej otázke vyjadriť, môže tak urobiť prostredníctvom otca, manžela alebo brata!
Urobila som si taký malý prieskum v názoroch žien o novej možnosti voliť a zastávať funkciu v politickom úrade. Skúmanou vzorkou sa stali moje pacientky.
Spočiatku som si myslela, že len celkom zahalené kuvajtské ženy sú proti. Prehlásenie hlasom plným rozhorčenia ako: „Ja a voliť? Nemám záujem! Som učiteľka Koránu. Poznám svoje náboženstvo lepšie ako vlastnú dlaň a viem čo mi dovoľuje a čo nie! Nie, ja určite nie som za to, aby ženy volili!!”, ma pochopiteľne nevyviedlo z miery.
Do miernych rozpakov ma však privádzali práve tie vzdelané a študujúce Kuvajťanky, obliekajúce sa podľa najnovšej módy a v krajine propagujúce európsky spôsob života, pretože ich odpoveďou bolo nečakané: „Nie! Nie, som za to, aby ženy volili, a ani za to, aby sedeli v parlamente!”, alebo „Kuvajtský parlament, tak ako všade inde na svete, je len na obohacovanie sa poslancov z našich peňazí. My nepotrebujeme parlament, a teda ani právo voliť”. Alebo „Ženy nie sú schopné pracovať v politike tak tvrdo ako muži”. No a perličkou bola argumentácia: „Ako to bude vyzerať, keď bude na poslaneckej stoličke sedieť tehotná? Veď niečo také je neprípustné!”.
Čo dodať na záver? Demokracia v Kuvajte sa stáva „papierovo” čoraz viac kompletnejšou. Je odhodlaná vzoprieť sa náboženským tradíciam. Len je otázne, či to proti generačne zakorenenému, ťažkopádnemu mysleniu majoritnej časti obyvateľstva tejto púštnej krajiny dokáže...
